Minister Počiatek v televíznych debatách dlhodobo trpí v dôsledku jeho obmedzenej schopnosti improvizovať a spontánne reagovať. Nedávno sa v štúdiu voskových figurín na Markíze zas nestal zázrak, a preto mohol poslanec Mikloš nerušene zavádzať. Ešteže ho za tie roky divák už má prekuknutého: keď hovorí niečo, o čom vie, že to nie je pravda, trošku stuhne.

Keď prišla reč na nutnosť predĺžiť dobu poberania podpory v nezamestnanosti, Mikloš najprv zadržal dych a potom zo stola zmietol výčitku moderátorky, že práve počas Dzurindovej vlády bola skrátená na maximálne šesť mesiacov. Vraj vtedy to bolo v poriadku, pretože vtedy nezamestnanosť rýchlo klesala, práce bolo dosť, a teda ľudia, ktorým sa chcelo robiť a neboli leniví, si ju mohli ľahko nájsť.

Pravda je taká, že v rokoch 2002 - 2003, keď bol pripravený a napokon schválený mimoriadne dôležitý zákon 461 o sociálnom poistení, na ktorý narážala Zlatica Puškárová, nemohol vtedajší vicepremiér tvrdiť, že evidovaná nezamestnanosť klesá dostatočne "rýchlo" na to, aby si ľudia mohli "ľahko" nájsť prácu (2001 – 2002 – 2003: 19,8% - 18,5% – 17,4%). Aj keď je rok 2001 pokladaný za prelomový, zamestnanosť vtedy ešte ani zďaleka nestúpala dostatočne "prudko" na to, aby Mikloš mohol tvrdiť, že práce vtedy "bolo dosť" (2002/2001: +5000, 2003/2002: +37000, 2004/2003: +6000). Výrazná akcelerácia začala až po roku 2004.

Pravda je taká, že pamätný zákon 461/2003 nielenže skrátil dobu nároku na poberanie podpory v nezamestnanosti, ale okrem mnohého iného aj sprísnil podmienky na vznik tohto nároku. Vo všetkých jeho detailoch ide o dôsledné rozpracovanie Stratégie podpory rastu zamestnanosti prostredníctvom zmien sociálneho systému a trhu práce, ktorú vláde na jar roku 2003 navrhol vtedajší minister práce, sociálnych vecí a rodiny Ľudovít Kaník. Nesie teda aj nezmazateľný rukopis Ivety Radičovej, ktorá jeho poradný zbor opustila až v apríli roku 2004.

Za všetko citát z úvodu:

"Cieľový stav, ktorý má nová Stratégia ambíciu dosiahnuť, predstavuje vytvorenie systému, ktorý motivuje jednotlivcov v produktívnom veku nájsť a udržať si zamestnanie a byť aktívni pri zabezpečovaní svojej sociálnej situácie. Preto bude sociálny systém konštruovaný tak, aby sa konkrétnej rodine alebo jednotlivcovi oplatila viac zmysluplná činnosť ako nečinnosť a aby sa práca či podnikanie vyplatili najviac."

Skrátka, sociálna politika štátu bola týmto zákonom dokonale zosúladená s neoliberálnou doktrínou a s jej základnými predpokladmi, ktoré dnes hlasno a vytrvalo propaguje už len Richard Sulík: akákoľvek práca je lepšia ako podpora, kto nie je lenivý, vždy si nejakú nájde, zvlášť ak nebude mať inú možnosť, ako prežiť.

To, že sa pred voľbami k tejto stratégii SDKÚ-DS stavia chrbtom nie je až také prekvapujúce. Prekvapivejšie je, že minister financií za vraj sociálne demokratickú stranu to nevie v priamom prenose využiť, a tým divákovi ušetriť pohľad na chudáka Mikloša, ktorý sa musí tváriť, že mu zrazu ide o osud 100 000 ľudí a ich rodín.