V poslednom čase je jedným z často opakovaných mýtov príbeh o „kríze ako dôsledku necnosti“ – ak by len členské krajiny dodržiavali pravidlá Paktu stability a rastu, žiaden problém s eurom by sme nemali. Henning Mayer, editor Social Europe, však upozorňuje, že Pakt má v sebe od vzniku zakódované inherentné problémy, ktoré ho robia nevhodným nástrojom na dosiahnutie stability a rastu v menovej únii.

V politických diskusiách o pôvode a príčinách súčasnej dlhovej krízy v eurozóne hrajú často prominentnú úlohu pravidlá Paktu stability a rastu. Pakt bol často spomínaný aj počas minulotýždňovej rozpravy pred schvaľovaním záchranného fondu pre euro v Bundestagu. Jedna vec by mala byť jasná: diskusia je nesprávna, keďže Pakt bol neefektívnym rámcom, a musí byť rekonštruovaný.

Základnou premisou Paktu je, že v menovej únii potrebujete fiškálnu disciplínu, aby dlhy jednotlivých krajín neušli spod kontroly a neohrozili celú menovú úniu. Opäť, jedna vec by mala byť jasná: pre tento cieľ existujú dobré dôvody, no problémom je, že Pakt stability a rastu nedokáže dosiahnuť stabilitu, ani rast. Prečo?

Prvým dôvodom je, že najdôležitejšie ciele Paktu – dlh maximálne 60% HDP a ročný deficit maximálne 3% - nemajú žiaden reálny hospodársky význam. Neexistuje konsenzus, kedy sa suverénny dlh stáva problémom (Rogoff a Reinhart napríklad tvrdia, že hranicou, za ktorou možno očakávať negatívne vplyvy na rast, je 90% dlh v pomere k HDP), alebo či má vôbec význam uplatňovať všeobecné pravidlo na rozdielne ekonomiky.

Ak teda ciele nie sú založené na akceptovanom ekonomickom poznaní, ako o nich európski rozhodovatelia rozhodli? Odpoveď je jednoduchá: zakladajú sa na priemere pre eurozónu v roku 1990. Vzhľadom na vtedajšie odhady rastu a inflácie sa verilo, že pomer dlhu k HDP je možné udržať na úrovni 60% (priemer v 1990) pri ročnom deficite 3%. To je všetko. Neexistuje dôvod, aby sa k týmto číslam správali, akoby boli súčasťou desiatich prikázaní.

Druhým dôvodom je, že pôvodný Pakt nepočítal s mimoriadnymi okolnosťami, pri ktorých môžu mať jednotlivé krajiny dobrý dôvod na dočasné prekročenie limitov. Jedným z vhodných príkladov je Nemecko. Nemecko prekročilo ciele Paktu hneď niekoľko krát. A jedným z dôvodov je, že Pakt nedokázal vziať do úvahy obrovské náklady na znovuzjednotenie Nemecka. Tento problém viedol k reforme flexibility Paktu v 2005, čo sa dnes interpretuje ako jednoduché oslabenie cieľov. No táto zvýšená flexibilita, ktorá dávala dobrý zmysel, tiež nie je príčinou súčasných dlhových problémov.

Počas finančnej krízy prekročili mnohé eurokrajiny limit 3% deficitu. Nik však vtedy vážne netvrdil, že zachovanie pravidiel je dôležitejšie, než vykúpenie finančného sektora a snaha udržať ekonomickú stabilitu stimulmi. Keď sa ukázalo, že masívna kríza ovplyvňujúca všetky krajiny vyžaduje drastické fiškálne opatrenia, Pakt bol de facto bez zmyslu a trvanie na pravidlách pri pravdepodobne spôsobilo veľkú depresiu.

Je tiež nedostatočným nástrojom v tom zmysle, že neberie do úvahy príčiny fiškálnych problémov. Ak sa pozrieme na krajiny zasiahnuté krízou, niet pochýb, že Grécko bolo fiškálne nezodpovedné. No tam zoznam prakticky končí. Pozrime sa napríklad na Španielsko a Írsko. Sú to krajiny, ktoré pred krízou bez problémov spĺňali kritériá Paktu a boli považované za fiškálne zodpovedné. Dlhové problémy nie sú v tomto prípade výsledkom histórie nadmerných výdavkov, ale skúr výsledkom modelov hospodárskeho rastu týchto krajín. A fiškálne riziká, ktoré s ním súvisia, sa v Pakte nijako neodrážali. Pakt napríklad nezabránil Írsku umožniť bankám, aby ich aktíva niekoľko krát prerástli HDP krajiny, a postaviť rast na masívnej realitnej bubline. A keď bolo Írsko prinútené prebrať obrovskú časť bremena bánk, rozpočtový deficit narástol v 2010 na viac ako 3%, teda viac ako desaťkrát nad limit stanovený Paktom.

Keď sa pozrieme na tieto príklady, je jasné, že stanovenie ľubovoľných fiškálnych cieľov neprinesie stabilitu a rast. Zodpovedne koordinovaná fiškálna politika, s cieľom dlhodobej stability a udržateľného rastu, si vyžaduje hlbokú analýzu širších ekonomických okolností. Vzhľadom na inherentnú neistotu nášho globalizovaného ekonomického systému 21. storočia, to nie je úloha, ktorú dokážete vyriešiť ušitím fiškálnej zvieracej kazajky, s použitím priemerov z 1990. To má byť úloha budúcej ekonomickej vlády eurozóny, ktorá bude hodnotiť vnútorné a vonkajšie ekonomické okolnosti, a rozhodne o súbore dôveryhodných fiškálnych politík, ktoré sa v individuálnych prípadoch nestanú kontraproduktívne, či nezmyselné. Určite potrebujeme rozpočtovú stabilitu a udržateľný rast, rovnako však potrebujeme správne nástroje na ich dosiahnutie.

Článok bol pôvodne uverejnený na stránkach Social Europe (www.social-europe.eu)