Nie eurovalu bez prispenia bánk a bez vízie euroštátu

Kým doteraz platilo, že zjednocovanie Európy bolo Slovákom jemne ukradnuté lebo vzdialené, v súčasnosti hrozí náhle prebudenie sa záujmu o túto tému. Áno hrozí, lebo budíček drží v ruke SaS, ktorá v téme eurovalu objavila prostriedok na svoje politické zmŕtvychvstanie. Ak slovenská ľavica nechce stratiť politické body- a čo horšie- prehrať aj zápas o Európu, mala by v otázke eurovalu prebrať inciatívu. Nie však bezduchým pritakaním eurovalu 2, ktorý je jednoducho neobhájiteľný, ale volaním po jeho spravodlivejšej podobe a znovuotvorením diskusie o budúcnosti smerovania EÚ a zasadením sa za vytvorenie skutočného "euroštátu".

Existuje množstvo dobrých dôvodov, pre ktoré by mala ľavicová strana súčasnú podobu eurovalu vyrokovanú pravicovou vládou odmietnuť. 

Finančné inštitúcie ako príčina hrozby eurokrachu

Tým hlavným, systémovým nedostatkom eurovalu je, že sa na záchrane zadlžených štátov zúčastňujú najmä občania a nie banky, ktoré by boli najviac poškodené krachom týchto krajín.
je veľmi  jednoduché povedať, že euroval musí vzniknúť, lebo inak by napríklad Portugalsko skrachovalo a to by poškodilo v konečnom dôsledku každého občana v eurozóne. Áno, to je pravda, ale hádam by krach trochu poškodil aj banky, ktoré napríklad Portugalsku požičali, alebo nie? Priznajme, že trochu viac, veď by nakoniec prišli o svoje peniaze. Takže tieto banky by mali mať nemenší záujem na tom, aby Portugalsko neskrachovalo a mali by prispieť k jeho záchrane.

Banky by pritom neboli len najviac poškodené, ony majú zároveň aj najvyššiu zodpovednosť za celý tento nepodarený kšeft. Ony si mali overiť schopnosť Lisabonu splácať predtým, ako mu požičali. Takže mali by to byť banky a nie občania, čo sťa daňoví poplatníci vytvoria euroval, alebo by sa banky mali na eurovale zúčastňovať aspoň v miere priamo úmernej ich zodpovednosti za pôžičku, ako aj škode, ktorú by krachom dlžníka utrpeli. To jest v miere dominantnej. A to sa pri eurovale 2 nedeje.




Euroval- pravicová obdoba znárodnenia

Aby súkromné banky nestratili peniaze, ktoré zle požičali, tlačia politikov do lúpeže peňazí občanov, daňových poplatníkov a nazývajú to euroval. Pritom je to rovnaká lúpež, ako bolo znárodnenie, len teraz sa lúpi opačným smerom- nie "ľud" berie peniaze súkromníkom, ale súkromné inštitúce chcú vyrabovať verejnú kasu.
Žiadať vyvodenie zodpovednosti od bánk, teda od „silnejšieho“, a postaviť sa na stranu občana, teda „slabšieho“ a z tohto dôvodu odmietnuť súčasnú podobu eurovalu je absolútne legitímna argumentácia pre ktorúkoľvek ľavicovú stranu.
Podiel bánk na eurovale by mal byť aspoň 75 percent
 Vyžadovať spravodlivejšiu podobu eurovalu s dominatnou účasťou bánk a malou účasťou peňazí daňových poplatníkov je pritom absolútne reálna požiadavka. Cieľom by malo byť vytvorenie eurovalu, do ktorého by banky namočené do zlých pôžičiek prispeli minimálne 75 percentami zo sumy o ktorú by prišli v prípade krachu tej-ktorej ohrozenej krajiny. 25 percentný podiel daňových poplatníkov v eurovale je ten najvyšší možný kompromis, ktorý by mali politici pripustiť- pravda iba v prípade ak stoja na strane občanov a nie sú vazalmi bánk a finančných inštitúcií. Netreba zdôrazňovať, že odpor voči súčasnej podobe eurovalu by sa však určite vyplatil politicky- skutočnosť, že ide o tému, na ktorej sa dá získať aj 20 percent si už vo Fínsku overili…

Slovensko a euroval, ľavica a euroval

SaS už túto skutočnosť vycítila. Smer by mal tiež. Skutočnosť, že Smer súhlasil s týmto systémom v prípade Grécka by sa dala ospravedlniť a nemala by hatiť odpor ľavičiarov voči tejto podobe eurovalu. Grécko prišlo náhle, nečakane,bolo treba niečo urobiť, okamžite zareagovať, lebo inak by hrozila katastrofa- euroval 2 sa však snaží tento postup legitimizovať ako systém do budúcnosti pri záchrane aj ostatných ohrozených krajín.
Kým však odmietnutie eurovalu SaS posunie túto stranu smerom k euroskeptikom a v európskom kontexte do tábora Václava Klausa, ľavica by mala zdôrazniť, že odmietnutie súčasnej podoby eurovalu neznamená odmnietnutie eura či prerušenie procesu ďalšieho zjednocovania Európy. Naopak, ľavica súčasnú podobu eurovalu musí odmietnuť, aby idea európskej integrácie kvôli odporu verejnosti voči eurovalu neskrachovala podobne ako tie krajiny, ktoré si z neho požičiavajú. A tento fakt by mala slovenská ľavica opakovať vždy jedným dychom pri odmietaní súčasnej podoby eurovalu- a to nielen kvôli odlíšeniu sa od SaS. To však predpokladá otvorenie diskusie o budúcnosti Európskej únie ako celku.

Euroštát ako jediná ľavicová alternatíva

Problémy eurozóny sú jasným dúkazom, že nastal bod zlomu, kedy sa treba rozhodnúť čo ďalej. Ukazuje sa, že únia menová nemôže existovať bez únie fiškálnej. Áno, európska integrácia sa dostala do bodu, kedy treba jasne povedať, že jediným spravodlivým systémovým riešením súčasných problémov eurozóny je vytvorenie jednotného politického celku a teda že "euroštát" je ten cieľ, ku ktorému by sme mali smerovať.
Iste, toto vyhlásenie vyžaduje nemalú dávku politickej odvahy. Nie je ťažké predpokladať, že slovenskí liberáli budú proti a budú plakať nad stratou svojej geniálnej 19 percentnej rovnej dane, ktorá daní milardárov z nadnárodných spoločností rovnako ako majiteľa drobnej obuvníckej dielne. Áno, v prípade fiškálnej únie prídeme o možnosť dumpingovo lákať na Slovensko zahraničných investorov. Ale ak sa aj prerozdeľovanie daní bude diať v celoeurópskom kontexte, tak bude nakoniec jedno, v ktorej krajine euroštátu bude zahraniční investor podnikať a platiť dane. Naopak, progresívne zdanenie prinesie viac prostriedkov do celoeurópskeho rozpočtu a viac prostriedkov do sociálnej sféry, čo je v súlade s politickými cieľmi ľavice.

Iste sa ozvú nacionalisti, ktorý budú poukazovať na cennosť idey slovenskej štátnosti a plakať, že sme si ju len teraz vydobili a už ju odovzdávame do rúk Bruselu. Ale prosím, čo sme si to vlastne vydobili a čoho sa nemáme vzdať? Keď si porovnáme politickú kultúru na Slovensku a v ostatných európskych krajinách za posledných 20 rokov, zistíme, že okrádanie občana, ktoré nám predvádzajú slovenské politické garnitúry je jedinečné. To nám fakt bude tak ľúto za kauzami Mečiara, Dzurindu ale aj Fica či Radičovej? Nie,niežeby inde svoje tunely nemali, ale kontrola politika verejnosťou je v ostatných štátoch únie na oveľa vyššej úrovni než na Slovensku- to je historický fakt, ktorý nemožno spochybniť. Mne osobne ako občanovi a daňovému poplatníkovi je jedno či ma okráda politik v mene Slovenska alebo či tak koná v mene EÚ, ja z toho že ma okráda slovenský politik nejakú zvláštnu národnú hrdosť necítim- takže ak si môžem vybrať, vyberiem si toho, ktorý má okradne menej.

Navyše, vytvorením euroštátu by sa znížila nielen “kvalita” politických zlodejov, ale aj ich kvantita. Kým v súčasnosti daňový poplatník odvádza dane na chod euroinštitúcií a živí popritom aj politickú mafiu doma, vznikom euroštátu by domáce výpalné na projekty ako teplárne či daňové riaditeľstva zaniklo a počet slovenských politikov, ktorí by sa mohli priživovať na našich daniach by klesol.  Proste čím skôr sa ich zbavíme, tým lepšie- a pri dnešnom status quo platí, že temer žiadna cena nie je privysoká.
Z tohto pohľadu si možno byť istý, že prípadné postúpenie slovenskej štátnosti Európskej únii by radovému občanovi žiadne hmatateľné straty neprinieslo.

Euroval ako euroválov nemeckých a francúzskych bánk?
 

Naopak, každý iný postup než vytvorenie skutočne jednotného euroštátu možnosť takýchto strát znásobuje. Skutočnosť, že pravicová nemecká a francúzska vláda sa nesnaží využiť súčasnú situáciu na vytvorenie fiškálnej únie a razantnejšie nevolá po vzniku "euroštátu" vzbudzuje obavy, či európska pravica nemá v úmysle vycúvať aj zo súčasnej podoby menovej únie- po tom ako daňoví poplatníci prostredníctvom eurovalu zaplatia hroziace straty bánk, ktoré krachujúcicm štátom požičali. Iste je len zhoda okolností, že sú to francúzske a nemecké banky, ktoré vlastnia najviac dlhopisov ohrozených krajín...

My zaplatíme, oni sa pripoja?

V tomto kontexte je takisto podivuhodné, že Nemecko a Francúzsko netlačia tvrdšie na štáty EÚ, ktoré nie sú členmi eurozóny, aby sa na eurovale 2 podieľali. To akože my daňoví poplatníci súčasných krajín eurozóny potápajúce sa euro zachránime a napríklad Češi, Maďari a Poliaci nám budú držať palce, aby sa potom -keď bude po všetkom a my to zaplatíme- tak oni sa potom k euru blahosklonne pripoja? To snáď nie! Nikto, kto vážne počíta s budúcnosťou projektu eura nemôže dovoliť, aby náklady na vybudovanie značky euro znášali súčasné štáty eurozóny a tie ostatné potom začali túto značku zadarmo používať. Takže počítajú pravicové európske vlády s budúcnosťou eura? A počítajú vôbec s ďalšou európskou integráciou ako takou?

Podmienky novej spravodlivejšej podoby eurovalu

Položiť tieto otázky predtým, než siahneme do kasy daňových poplatníkov by malo byť absolútnou samozrejmosťou. Ak niekto chce naše peniaze, mal by nám vysvetliť svoju víziu a dať garancie, že to s jej uskutočnením myslí vážne.
Takže suma sumárum- ľavica by mala odmietnuť súčasnú podobu eurovalu, lebo presúva straty bánk na plecia občana. Súhlas s vybudovaním nového spravodlivejšieho eurovalu, kde by sa na stratách podieľali v dominantnej miere banky a v nepatrnej miere daňový poplatník by mala podmieniť jasným vytýčením konkrétnych dátumov uskutočnenia fiškálnej únie ako garanta, že euro je perspektívny a trvalý projekt. No a na záver, krajiny, ktoré nie sú v súčasnosti členmi eurozóny by si mali raz a navždy vybrať, či do toho s nami idú, alebo nie- a to so všetkými ziskami a stratami, ktoré budovanie značky eura a spoločnej Európy so sebou nesie.

Autor je senior editorom World Business Press online vo Washingtone.