V stredu prijalo Portugalsko plán najvýraznejších škrtov vládnych výdavkov za posledných 50 rokov. Urobilo to, aby splnilo podmienky naordinované Európskou úniou a Medzinárodným menovým fondom, výmenou za 78 miliardovú pôžičku z dočasného eurovalu. V tejto fascinácii dlhom, ovládajúcej diskusiu o kríze a jej riešeniach, stojí za to pripomenúť varovné slová ekonóma Paula Krugmana.

Plán drastických škrtov výdavkov presadila stredo-pravá portugalská vláda, ktorá sa dostala ku moci (aj) vďaka verejnej nespokojnosti s drastickými výdavkami, ktoré presadzovala predchádzajúca stredo-ľavá vláda. Tento politický paradox jej dôsledkom faktu, že diskusiu o kríze a jej riešení v Európe ovládla myšlienka „rozpočtovej zodpovednosti“. Bez ohľadu na rozdielne situácie, krajine po krajine je pripisovaná rovnaká anamnéza, a predpisovaný rovnaký liek. „Nadmerný dlh“, a „šetrenie“.

Tento názor má však ďaleko ku „jednomyseľnosti“. Preto uverejňujeme preklad jedného z augustových komentárov pre New York Times od profesora ekonómie a medzinárodných vzťahov na Princetonskej univerzite, Paula Krugmana: Fiscalization Watch.

„Náš dopisovateľ ma informoval, že nemecký minister financií Wolfgang Schäuble, práve v prejave vyhlásil, že krízu v roku 2008 spôsobil nadmerný verejný dlh. V skutočnosti údajne povedal: „V skutočnosti považujú svetoví ekonómovia za nespochybniteľný fakt, že jednou z hlavných príčin – ak nie najdôležitejšou príčinou – turbulencií, a nie len teraz, ale už od roku 2008, je všade vo svete nadmerný verejný dlh.“

V poriadku, môžeme okamžite dokázať, že sa mýli: Spochybňujem to ja, Brad DeLong, Christy Romer, a myslím, že spadáme do kategórie „svetových ekonómov“.

Ale vážnejšie, pozrime sa na plný zoznam krajín, ktoré sa dostali do problémov kvôli dlhom akumulovaným pred krízou – teda nie tých, v ktorých vznikli vysoké deficity v dôsledku krízy. Tu je plný zoznam:

Grécko

Španielsko a Írsko mali na začiatku krízy nízky dlh a rozpočtové prebytky. Finančná kríza v USA predstavovala kolaps dôvery v súkromný dlh, nie verejný dlh. Takže Schäuble si vymýšľa veci, skôr vymýšľa krízu, ktorá nebola, a než aby sa zaoberal krízou, ktorá nastala.

Bohužiaľ, nie je sám. Fiškalizácia príbehu o kríze – trvanie na tom, napriek všetkým dôkazom, že je to všetko o nadmernom verejnom požičiavaní si – sa stala posvätným textom viery na oboch stranách Atlantiku. A táto viera spôsobila a spôsobuje nevysloviteľnú škodu.“