Skôr, ako sa väčšina s vás prikloní k názoru, že to najhoršie z prebiehajúcej finančnej krízy už máme za sebou, je dobré pozrieť sa na súvislosti v širšej perspektíve. Takmer všetky dostupné dôkazy naznačujú, že kríza ani zďaleka nie je zažehnaná, ďalšie negatívne dopady ešte len pocítime a vládam sa problém nepodarilo „vyriešiť“, ale len „odložiť“.

Význam energie v globálnej ekonomike

Existuje veľmi málo ekonómov, ktorí doceňujú význam energie pre fungovanie globálnej ekonomiky. Pritom bez energie nie je možné vykonávať žiadnu ekonomickú aktivitu – nie je možné jazdiť na autách, pestovať potraviny, alebo programovať na počítačoch. Bez energie by civilizácia jednoducho neexistovala. V pomerne novej štúdii atmosférický vedec Tim Garrett z University of Utah argumentuje, že existuje jednoduchá univerzálna matematická konštanta – teda nemenná hodnota, ktorá určuje vzťah medzi ekonomickou aktivitou (meranou peniazmi) a energiou. Táto konštanta ukazuje, koľko globálnej spotreby energie je potrebnej na vytvorenie svetového HDP, so započítaním inflácie. Garrett zistil, že táto konštanta je 9,7 milliwatov (plus mínus 0,3 mW) na jeden dolár z roku 1990 upravený o infláciu. To teda znamená, že v akomkoľvek čase našej histórie bol každý jeden dolár zabezpečený spotrebou 9,7 mW primárnej energie. Takže plynie jednoduchý záver – bez energie nie sú peniaze. Takisto to pomerne jednoducho vyvracia rôzne konšpiračné ekonomické teórie, že „peniaze dnes nie sú kryté ničím“.

Význam ropy v globálnej ekonomike

Hoci priemyselnú revolúciu odštartoval James Watt dramatickým zvýšením účinnosti parného stroja, čím umožnil využívanie uhlia na jeho pohon, dnes poháňa svetovú ekonomiku najväčším podielom ropa – 37 percentami. Bez ropy by neexistovala letecká, lodná, a do značnej miery ani automobilová doprava. Podľa rôznych odhadov by sme nedokázali uživiť a dopestovať potraviny pre približne dve miliardy ľudí. Bez ropy by sa Zelená revolúcia nikdy neuskutočnila, alebo uskutočnila iba v malom rozsahu. Ropa predstavuje vysoko koncentrovaný, ľahko transportovateľný zdroj kvalitnej energie, ktorý sa nám zatiaľ nepodarilo ani len vzdialene nahradiť. Slúži nie len ako palivo, ale vyrábajú sa z nej aj tisíce iných výrobkov, bez ktorých si moderný život nevieme predstaviť. A podľa všetkého sa nachádzame v období maximálnej rýchlosti ťažby ropy. Dôkazy?

Pred tým, než došlo k pádu finančného systému v USA, dosiahli ceny ropy historicky rekordnú úroveň 147 dolárov za barel a zároveň sme dosiahli maximálnu rýchlosť ťažby, niečo cez 86 miliónov barelov ropy denne. Ceny ropy začali prudko rásť z hodnôt približne 40 dolárov za barel od roku 2005, odkedy sa globálna ťažba príliš nezvyšovala. Takže cena ropy vzrástla viac ako trojnásobne, ale množstvo ropy (energie), ktoré sme získali, zostalo takmer rovnaké. Jednoducho ani pri rekordných cenách nedokázali ropné spoločnosti výrazne zvýšiť ťažbu ropy. Výsledok vysokých cien znamená to, že ak sa za deň spotrebuje približne 80 miliónov barelov ropy, tak každý deň svet zaplatil o 8 miliárd dolárov viac, ale energetický zisk za tieto financie bol minimálny. Samozrejme je prílišné zjednodušenie tvrdiť, že finančná kríza súvisí IBA s cenami ropy, pretože v minulosti sú známe aj ekonomické recesie, ktorým vysoké ceny ropy nepredchádzali a navyše podstatnú časť problémov spôsobila americká politika „bývania pre každého“, ktorá viedla k neúnosným, takzvaným „sub-prime“ (teda nesplatiteľným) hypotékam a extrémnemu rastu cien nehnuteľností.

Po krachu finančných inštitúcií nasledoval prudký pád a ceny ropy sa postupne prepadli až na cenu 35 dolárov za barel, čo okrem iného viedlo aj k zrušeniu alebo odloženiu mnohých plánovaných ropných projektov a teda aj k rýchlejšiemu poklesu ťažby ropy v budúcnosti. Podľa mnohých geológov, alebo aj ekonómov je otázne, či sa svetu ešte podarí zvýšiť globálnu úroveň ťažby nad hodnoty z roku 2008. Ak by sa to aj podarilo, tak pravdepodobne nie veľmi výrazne.

„Opatrenia“ vlád krízu iba odložili

Drvivá väčšina, ak nie všetky vlády na svete reagovali na problémy tak, že svoje krajiny ďalej zadĺžili. Určitá miera dlhu má samozrejme svoje opodstatnenie a slúži ako hnací motor pre podporovanie ekonomickej aktivity. Súčasná miera zadĺženia ale dosahuje nebývalé hodnoty, a napríklad v USA prestavuje celkový dlh na úverovom trhu podľa Ned Davis Rersearch už viac ako 350 % HDP, teda asi o 100 % viac ako pred veľkou depresiou pred 2. svetovou vojnou. Nie prekvapujúco, ekonómovia Carmen Reinhartová a Kenneth Rogoff vo svojej knihe „Tentokrát je to inak: Osemsto rokov finančných kríz“ zistili, že kritická hranica pre zastavenie ekonomického rastu je pomer vládneho dlhu k HDP 90 %. Dnes je tento pomer vládneho dlhu k HDP v USA 84 %. V Európe túto hranicu Grécko už prekročilo. Budú pravdepodobne nasledovať ďalšie krajiny ako Španielsko, Portugalsko, či Veľká Británia. Malo by byť viac ako zrejmé, že zvyšovanie zadlžovania krízu nerieši, ale skutočné riešenie iba odsúva. Tým skutočným riešením je riadené a trvalo udržateľné znižovanie rýchlosti spotreby prírodných zdrojov.

Príloha:

Obrázok 1.: Vzťah medzi spotrebou energie (fosílnych zdrojov, jadra a energie vody) a hrubým národným produktom (HDP) v USA. Až 98 % premenlivosti HDP je možné vysvetliť pomocou dostupného množstva energie. Graf je prebratý z práce Cleveland a kol. (1984, Science).