Javier Solana, vysoký predstaviteľ pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku Európskej Únie, to pred dvoma mesiacmi povedal tak jasne, že to teoreticky museli pochopiť nielen slovenskí konzervatívci, ale aj zapálení ochranári našich prírodných parčíkov: nenamýšľajme si, že klimatické zmeny vo svojich dôsledkoch predstavujú len technologickú, alebo ekonomickú výzvu.

 Klimatické zmeny už dobrú dobu otriasajú základnými životnými podmienkami mnohých ľudských spoločenstiev, čo pre nás, ľudí žijúcich v prosperujúcej Európe, znamená bezprostredné ohrozenie: boj o zdroje, zaplavenie prímorských miest a rafinérií, straty územia a zmeny hraníc, migračné tsunami, politickú radikalizáciu v takto oslabených štátnych útvaroch. A bude len horšie.
Ba čo viac: v momente, keď sa spúšťajú vojny nielen o ropu, plyn a uránové ložiská, ale predovšetkým o pôdu, vodu, a prístup k rybám v oceánoch, liberalizmus, ako nosná ideológia nášho sveta, skončil. Keď žijem v slume, aj nad drahý benzín, aj nad nedostatok elektriny sa dokážem povzniesť, ale keď nemôžem zohnať múku, každodenný hlad a plač svojich detí ničím neprehluším. Hladové vzbury boli doposiaľ zaznamenané v Mexiku, Senegale, Maroku, Mauritánii, Mali, Kamerune, Burkina Fase, Nigérii, Pobreží Slonoviny a na Haiti. Ďalšie sa očakávajú v Indonézii a na Filipínach.
Kým v bohatej Európe výdavky na potraviny predstavujú v priemere 14% spotrebiteľského koša, v subsaharskej Afrike je to 60% príjmu, pred súčasným zvyšovaním cien. Pričom oproti roku 2006 sa v roku 2007 faktúra za základné potraviny v afrických krajinách zvýšila v rozpätí od 30 do 50%, a nárast pokračuje. Mimovládne organizácie už dlho bijú na poplach: čím ďalej tým viac krajín sa ocitá v situácii, keď najmenší klimatický výkyv, znamenajúci ďalšiu zlú úrodu, spôsobí hladomor – pri súčasných cenách pšenice a ryže totiž niet šance, že by ich medzinárodné spoločenstvo dokázalo v rámci humanitárnej pomoci zabezpečiť v dostatočnom množstve.
Všetci sa zhodujú na tom, že súčasný stav je v prvom rade výsledkom bohatnutia Ázie, ktorej mimoriadne početní obyvatelia si, ako Američania alebo Európania, tiež chcú pravidelne dopriať napríklad mäso, a majú na to. Však nie nadarmo im celý svet závidí hospodársky rast. V prípade potravinových komodít je však prvotný problém v nedostatočnej elasticite – nielenže sa poľnohospodári a chovatelia dokážu prispôsobiť situácii na trhu len s oneskorením, a v rámci prírodou daných cyklov a možností, ale nadôvažok nik nedokáže zaručiť kvalitu a kvantitu výstupov vložených investícií. Druhým faktorom, ktorý vysvetľuje súčasnú krízu, je teda zlá úroda pšenice v Európe, Austrálii a Argentíne, ako aj fakt, že sa práve rozbieha výroba biopalív, čo viaže pôdu a disponibilné finančné zdroje výrobcov. Tretím je finančná špekulácia. V Európe sa medzi tretím a štvrtým štvrťrokom 2007 objem peňazí investovaných do poľnohospodárskych komodít vyšvihol z 99 na 583 miliónov eur. V Spojených Štátoch Amerických bol v priebehu roka 2007 vynásobený číslom sedem.
Svetová Banka, ktorá spolu s Medzinárodným Menovým Fondom doteraz ordinovala prísnu neoliberálnu politiku, ktorá mnohé krajiny odrádzala od snáh zabezpečiť si potravinovú sebestačnosť, a teda spôsobila odrovnanie ich poľnohospodárstva (však lacno kúpime vonku a dovezieme!), sa zjavne podrobila autokritike, a mení svoj postoj. Investori poškuľujú po čiernej zemi na Ukrajine a v Rusku, po pampe v Argentíne a po pralesoch v Brazílii, a ktokoľvek podniká v obore zvyšovania poľnohospodárskej produktivity si mädlí ruky. Čo okrem iného tiež znamená, že kto vo svojom tanieri nechce geneticky manipulované plodiny má proste smolu. No a v Európe sa práve otvorila debata o možnej revízii poslednej reformy spoločnej poľnohospodárskej politiky.
Kým včerajší neoliberáli si od tejto procedúry sľubovali nakopnutie k rýchlejšiemu tempu demontáže dotácií, dnešní reálni politici v kostiach cítia, že to nakoniec vypáli úplne ináč. Návrat poľnohospodárstva do centra politiky znamená nielen prefackanie študentov vysokej električkovej, recitujúcich poučky o štatistickej zanedbateľnosti agrosektora pre národné hospodárstvo, ale aj návrat k silnému štátu, teda štátu neokúňajúceho sa zasahovať do hospodárskeho života krajiny.
Príklad? Decentralizované Španielsko, kde sa tento rok pasujú s najväčším suchom za posledných 40 rokov: kým v Katalánsku sú priehrady naplnené ledva na 19%, a Valencia a Murcia sú vysušené na prach, Aragónsko vetuje zámer centrálnej vlády vybagrovať gigantický zavlažovací kanál, ktorý by mu odčerpal časť z jeho rezerv, a skrížil jeho rozvojové plány. Je jedno, či s nápadom už dávnejšie prišiel pravicový Aznar pre pravicovú Valenciu a Murciu, že ľavicový Zapatero ho najprv odmietol, a potom pod tlakom ľavicového Katalánska znovu položil na stôl, a že o ňom nechce počuť tiež ľavicové Aragónsko. Tam, kde sú silné autonómne regióny, a slabá centrálna vláda, v momente keď prichádza na lámanie chleba a delenie sa o vodu, končia prekáračky o tom, kto na koho dopláca, či kto koho kultúrne utláča.