Pred pár rokmi líbyjský (ex?)vodca Kaddáfí v stane rozloženom symbolicky v Ríme vyvoleným európskym ženám rozprával o tom, ako islam v priebehu jednej generácie dobije Európu.

Jeho recept bol zázračne prostý a sugestívny. Podľa neho populačným rastom v duchu biblického „milujte sa a množte“ pokorné a plodné islamské ženy „prebijú“ skazené a neplodné ženy Západu. Ako budú Európania vymierať, ich lebensraum rastúcou populáciou obsadia plodní imigranti z islamského sveta.

Kaddáfí nezostal s touto vidinou jediný. Možno to dokonca ani nie je jeho pôvodná idea a len si ju osvojil od frustrovaných džihádistov. Ich vízie islamskej Európy a sveta v žiadnom prípade nepadli na jalovú pôdu. Plodnú zem našli nielen v islamskom svete, ale aj v hlavách amerických novokresťanov a európskych xenofóbov. Tí splodili hrôzostrašný názov „Eurábia“ a internet zaplavili vízie európskej budúcnosti tak, ako ju Kaddáfí a muftiovia namaľovali.  Imigrácia – Svet sa mení! – za rezkej hudby desí sugestibilných Európanov hrôzou zo zániku „kultúry“ pologramotný produkt americko-republikánskeho pôvodu.

Apokalyptické vízie Európy a sveta ovládnutého Arabmi a šáriou sa opierajú predovšetkým o skutočne extrémne vysoký populačný rast arabského sveta v uplynulých dekádach.

V roku 1950 žilo v severnej Afrike 44  a na Arabskom polostrove 8.3 milióna ľudí.

V roku 2007 ich žilo v severnej Afrike 157 miliónov, teda 3.6 krát viac.  Na Arabskom polostrove dokonca 7 násobne viac – 58 miliónov. 

Pre porovnanie: Európa mala v roku 1800 200 miliónov obyvateľov , o sto rokov neskôr, v roku 1900 o málo viac ako dvojnásobok - 420 miliónov. Dnes má celá Európa vrátane európskej časti Ruska, Ukrajiny, Bieloruska a Balkánu približne 700 miliónov ľudí – po ďalších 110 rokoch počet Európanov nestúpol ani dvojnásobne.

Podľa prognóz populačnej divízie OSN by po zhruba 4-násobnom vzraste obyvateľstva severnej Afriky a Arabského polostrova mal pritom rast ďalej pokračovať, aj keď pomalšie. Počet obyvateľov Arabského polostrova by mal podľa lineárnych úvah OSN do roku 2050 stúpnuť ešte 2.1 násobne na 124 miliónov a počet Severoafričanov 1.5 násobne na 236 miliónov.

Ako bol možný takýto rast? Ako môže púšť uživiť 220 miliónov ľudí?

Odpoveď je jednoduchá: nemôže. Nemohla v minulosti, nedokáže to dnes a už vôbec to nebude môcť v budúcnosti. Arabský svet prežil svoju populačnú bublinu. Tá práve začala pukať, ale skutočné prasknutie ju čaká v nasledujúcich rokoch a dekádach.

Arabský populačný rast nadobudol svoje obludné rozmery vďaka jedinému zdroju: rope.  Počet Líbyjcov sa behom dvoch generácií zvýšil 6 násobne, Saudských Arabov 8 násobne, Kuvajťanov 19 násobne, Bahrajnčanov 33 násobne a v Spojených arabských emirátoch dokonca 63 násobne.

Takýto enormný populačný rast prišiel s obrovskou cenou. Arabský svet je dnes plný chudobných mladých mužov a žien bez najmenšej perspektívy na zlepšenie ich sociálnej situácie.

V 80 – miliónovom Egypte sú 33% obyvateľov deti mladšie ako 14 rokov. 40% Egypťanov údajne trpí hladom a 30% sú analfabeti.

Z 23-miliónov obyvateľov Jemenu má 40 percent na denné živobytie menej ako dva doláre denne. Tretina Jemenčanov čelí chronickému hladu.

A v Iraku s jeho demokraciou importovanou na krídlach bombardérov a pásoch tankov priamo z USA je začiatkom marca 2011 stanné právo. Jeho cieľom je zabrániť masovým protestom Iračanov. Už celé týždne aj tam – vo formálnej demokracii - protestujú demonštranti proti nezamestnanosti, biednym základným službám, korupcii a neslobode. Nie sú to hocijaké protesty - 25. februára tam pri protestoch zahynulo 13 ľudí.

Ani keby všetky jazmínové revolúcie arabského sveta uspeli v nastolení akej - takej demokracie - po 20 rokov slovenských skúseností s demagógmi, magormi a veľkozlodejmi pri moci a korytách už niečo o problémoch budovania demokracie vieme aj my – samotné nastolenie formálnej demokracie nie je vôbec žiadnou zárukou zlepšenia situácie biednych más. Zvlášť, ak na zlepšenie sociálnej a ekonomickej situácie chýbajú základné predpoklady.

Populačnú explóziu v arabskom svete v poslednom polstoročí umožnili obrovské príjmy z ropy. Ropa je ale neobnoviteľný zdroj a aj obrovské zdroje dokáže nenásytné ľudstvo vysať. Čo sa stane s krajinou, ktorá svoje zdroje ropy vyčerpá krištáľovo jasne ukazuje graf vývoja produkcie, spotreby a vývozu ropy v najľudnatejšej arabskej krajine.  Tak ako v podstate vo všetkých ropu produkujúcich krajinách, aj v Egypte si režim kupoval podporu svojich poddaných nízkymi cenami palív. Spolu s explozívnym rastom obyvateľstva viedli lacné palivá k rýchlo rastúcej domácej spotrebe. Popri klesajúcej ťažbe ropy v dôsledku vyťaženia čoraz väčšieho počtu ložísk viedla táto politika k tomu, že na vývoz zostávalo Egyptu čoraz menej suroviny. Nakoniec v roku 2010 príjmy štátu z vývozu ropy úplne vyschli. Lenže vo veľkej miere práve príjmy z ropy umožňovali Egyptu nakupovať na svetových trhoch pšenicu a živiť ňou rýchlo sa množiaci národ.

V roku 2005 – keď ešte mal aspoň nejaké príjmy z exportu ropy – dovážal Egypt 40% a Alžírsko dokonca cez 50% svojej spotreby obilia. Odvtedy v Egypte pribudlo viac ako jedno Slovensko hladných krkov a dovoz v roku 2010 pokrýval až 55% egyptskej spotreby potravín. Potom prišla v Rusku tepelná vlna, ktorá zničila 40% ruskej úrody pšenice a vymazala druhého najväčšieho exportéra pšenice na svete zo zoznamu vývozcov. Od leta 2010 začali ceny obilnín a postupne všetkých potravín rásť. Ešte skôr ako sa začiatkom roka 2011 začali najprv v Tunisku a potom po celom regióne upaľovať bedári a vypukli jazmínové revolúcie, prekonali ceny potravín na svetových trhoch všetky doterajšie rekordy. 20 ročnú históriu vývoja svetových cien potravín zachytáva graf Svetovej organizácie pre potraviny a poľnohospodárstvo FAO.

Zdroj: www.fao.org/worldfoodsituation/wfs-home/foodpricesindex/en/

Egypt nie je zďaleka jedinou arabskou krajinou, ktorá narazila na svoj ropný zlom – moment, po ktorom už nedokázala zvyšovať a ani udržať produkciu ropy. Produkcia ropy začala v poslednej dekáde klesať v skoro všetkých arabských krajinách. Ľudnatý a populačne prudko rastúci Jemen, v ktorom najmenej tretina obyvateľov hladuje, je inou ilustráciou toho istého trendu (graf žiaľ nepodáva údaje o vývoji spotreby a exportu). A nožnice sa roztvárajú aj priamo v korunnom šperku arabských ropných polí, v Saudskej Arábii... 

Možnosti adaptácie arabských krajín na rýchlo klesajúce ropné príjmy a prudko stúpajúci počet hladných krkov by boli mimoriadne obmedzené aj v prípade, že by tieto krajiny mali neskorumpované a profesionálne zdatné vlády (čo nemajú) a usilovali o diverzifikáciu ekonomiky. V rámci snáh o zníženie závislosti na rope sa niektorým, napríklad Alžírsku, relatívne podarilo zvýšiť príjmy z vývozu inej energetickej komodity – zemného plynu. Egypt a Tunisko sa zas stali významnými turistickými destináciami pre milióny Európanov a Američanov. Plyn je však rovnako vyčerpateľná komodita ako ropa a udržanie príjmov a zamestnanosti v turistickom ruchu silne závisia od cien ropy a potravín: čoraz drahšia ropa spôsobí, že bude vytrvalo a možno rýchlo klesať počet nielen Slovákov, ale časom aj Nemcov a Britov, ktorí si letecké dovolenky už nebudú môcť dovoliť.

Okrem vysychajúcich ropných vrtov a rastúcich cien potravín bude ďalší vývoj arabských krajín - či už z jazmínového virvaru vyjdú ako formálne demokracie, vojenské režimy alebo božie diktatúry – trvale destabilizovať veľmi vysoký počet mladých ľudí v populácii. Predovšetkým vysoký podiel mladých mužov bez perspektívy práce a zárobku predstavuje pre celý MENA región mimoriadne vážny problém. Aj bez ďalších fatálnych trendov by bol sám osebe dostatočným prísľubom dlhodobej nestability regiónu.

Masa mladých, nezamestnaných a chudobných mužov v tradičných arabských spoločnostiach nemá napríklad šancu získať manželku a založiť rodinu. Sú tak odsúdení na frustrujúce sa ponevieranie v mladíckych gangoch. Prudérny svet vylučujúci neformálne styky so ženami im garantuje jednak hromadenie (a)sexuálnej frustrácie a agresivity, jednak ich zbavuje kultivujúceho vplyvu žien. Bez možnosti sebarealizácie v práci aj v rodine mnohí hľadajú a budú hľadať iné spôsoby ako v spoločnosti niečo znamenať.  Bez zodpovednosti za rodiny a deti majú otvorenú možnosť správať sa nerozvážne a riskantne. Takáto generačná psyché je eldorádom pre tých, čo môžu mladým mužom ponúknuť alternatívny pocit významu a sebaúcty, napríklad v podobe násilných ideológií. Keď máte 20, žiadne záväzky a žiadnu perspektívu, umiera sa ľahko. Pre mnohých môže byť smrť „v akcii“ jedinou cestou k nadobudnutiu úcty okolia. Keď môže človek stratiť len okovy a získať všetko – ale naozaj všetko – vypadá voľba jednoducho.

Masa mladých nerozvážnych mužov bude nemalou mierou zvyšovať riziko násilia a znižovať šance arabského sveta na pokojný vývoj. Rozhodujúcu ranu mu však dá neschopnosť púštnych ekosystémov severnej Afriky a Arabského polostrova uživiť 200 miliónov ľudí a enormná závislosť obyvateľstva tohto regiónu na dovážaných potravinách.

Obrázok nižšie ilustruje, ako sa podľa klimatických prognóz budú s postupujúcim otepľovaním po celej Zemi zintenzívňovať suchá. V použitej farebnej škále predstavuje stupeň - 2 mierne suchá, stupeň – 3 vážne suchá a stupeň -4 extrémne suchá oproti dnešku. Pohľad na farebné tóny mapy hovorí že od Maroka cez Alžírsko, Tunisko, Líbyu, Egypt, Saudskú Arábiu, Sýriu a Jordánsko až po Irak a Irán bude celý už dnes prevažne púštny región o štyri a niekde až osem stupňov suchší. Preklad do zrozumiteľnej reči je takýto: Ak dnes dokážu tieto krajiny dopestovať povedzme polovicu potravín, ktoré potrebujú k aspoň biednemu prežívaniu, v nasledujúcich rokoch a dekádach bude ich produkčná schopnosť rýchlo klesať. Ich závislosť od dovozu potravín bude prudko stúpať.

Tie arabské krajiny, ktoré budú mať aj o 10 – 20 rokov stále na vývoz väčšie množstvá ropy a plynu, budú po istú dobu aspoň čiastočne schopné kompenzovať svoju klesajúcu produkciu potravín zvyšovaním ich dovozu.

Skutočná tragédia nastane, keď suchá začnú ničiť úrody v najväčších poľnohospodárskych regiónoch sveta. Takými produkčnými oblasťami sú predovšetkým stred USA a južná Kanada, Austrália, Argentína, južné Rusko a samozrejme veľké časti Európy, najmä Francúzsko a Nemecko. Pohľad na tú istú mapu sugestívne kladie otázku: ako dlho budú Spojené Štáty, Kanada, Austrália alebo Európa schopné a ochotné vyvážať potraviny? A kým budú, tak koľko a za aké ceny? Americký analytik Lester Brown nedávno prepočítal, že pokiaľ by podobná tepelná vlna aká zničila 40% ruskej úrody pšenice v lete 2010 zasiahla americké prérie, svetová úroda zrnín by klesla o 140 miliónov ton: celý svetový obchod s pšenicou pritom predstavuje ročne 100 až 120 miliónov ton, z nich z USA zvyčajne pochádza asi 30%.

Keď také suchá – a možno série po sebe nasledujúcich  súch – zasiahnu centrálne USA alebo Európu,  medzinárodný obchod s obilninami v lepšom prípade výrazne klesne. V tom horšom prestane úplne existovať v dôsledku obmedzení exportu ktoré by v takom prípade celkom legitímne zaviedli produkčné krajiny pre ochranu vlastného obyvateľstva presne tak, ako to v auguste 2010 urobilo Rusko. Keď k tomu razu dôjde – a ono neúprosne dôjde, len nevieme presne kedy – ani tie arabské krajiny, ktoré ešte budú mať ropu na vývoz, za ňu nebudú schopné svojim obyvateľom zakúpiť potraviny. V arabskom svete vypuknú hladomory a populačný bublifuk postavený na piesku a rope praskne.

Aridizácia a šírenie púští neušetria behom polstoročia ani Európu. Je vysoko pravdepodobné, že ešte za života dnešnej mladej generácie Sahara preskočí Stredozemné more a púšť začne postupne pohlcovať Španielsko, Taliansko a krajiny Balkánu.  Tvár Európy sa skutočne výrazne zmení. Nebude to však „Eurábia“, o akej v Ríme kázal plukovník Kaddafí a akou desia Európanov americkí kresťanskí fanatici.

Ešte skôr než k tomu dôjde, nebude mať už islam z Afriky a Blízkeho východu kto šíriť. To, čo malo byť zdrojom veľkosti a moci arabského sveta – rast počtu obyvateľov – sa stane jedným z jeho hrobárov. Tí Arabi, ktorí okolo Stredozemného mora o 50 rokov ešte stále budú, budú prežívať v neveľkých pobrežných komunitách a oázach pri Níle, Eufrate a Tigrise, ktorých prežitie bude visieť na vlásku. Stopäťdesiat, možno dvesto miliónov ľudí bude len prchavou spomienkou na krátku dobu keď pod pieskom bublala ropa a na arabskú zem aspoň občas padal dážď. Nestane sa tak zajtra ani o rok, ale mnohí z dnes žijúcich budú svedkami tejto premeny sveta.

Text vychádza v rámci spoločného projektu JtT a stáleho zastúpenia Friedrich Ebert Stiftung na Slovensku. Jeho obsah nemusí vyjadrovať názory FES-u