„My všetci sme socialisti“, hlása na titulnej strane americký časopis Newsweek. K debatám o tom, či práve zažívame koniec éry kapitalizmu, sa hlásia jeho zástancovia i odporcovia. Diskusie sú to zaujímavé i podnetné. Lenže ak by toto mal byť koniec kapitalizmu, musel by to byť prechod…k čomu vlastne?

K socializmu? Generácii Američanov, ktorá posledné desaťročia počúvala dogmy neoliberalizmu o nutnosti vytlačiť štát na okraj existencie, sa to tak môže javiť. Schizofréniu politických neokonzervatívcov a ekonomických neoliberálov si málokto všímal, hoci bola očividná: čím viac sa mal štát stiahnuť z verejného poľa a vzdať sa úlohy poisťovateľa politického a sociálneho zmieru v spoločnosti, tým viac musel na seba brať úlohu policajta.

Áno, idea štátu iba ako „nočného strážnika“ vyzerá v teórii trochu lepšie, než v praxi. V praxi totiž znamená, že práve krajiny s tradične malou úlohou štátu pri regulovaní ekonomicko-sociálnych dejov sú tými, ktorých väznice praskajú vo švoch. Spojené štáty sú názorným príkladom. Náhodná koincidencia? Sotva: podobných príkladov krajín, kde sa absolútne neviazaná ekonomika (ešte viac, než v USA) snúbi s premrštene represívnym štátnym aparátom, možno nájsť viac. Asi nebude náhodou, že niektoré z nich pravidelne obsadzujú popredné priečky v rebríčkoch „ekonomickej slobody“, ktoré chŕlia neoliberálne think-tanky – a nám ich vzápätí servírujú ich učni, často ešte s „drobnou“ úpravou, pri ktorej sa z ekonomickej slobody stáva synonymum slobody všeobecnej.

Konzervatívne naladení Američania sú skrátka zvyknutí na to, že vo federálnych a miestnych väzniciach ich krajiny sedí podľa niektorých odhadov štvrtina (!) všetkých väzňov sveta. Desí ich však predstava, že by sa štát mal začať vciťovať do úlohy strážnika aj v tej časti ich sveta, v ktorej miliardy dolárov (jenov, libier, euro…) lietajú z kontinentu na kontinent prostým stlačením „enter“ na počítači. Táto predstava podaktorých desí dokonca ešte aj potom, keď sa jasne ukázalo, že honosné sídla mnohých „gigantov“ boli v skutočnosti iba vzdušnými zámkami trpaslíkov, z ktorých sa navyše v mnohých prípadoch vykľuli zlodeji a podvodníci.

 „Turbokritika“ a „Manifesty“

Naši domáci „giganti“ tiež vytiahli do boja. Rôzni predstavitelia podnikateľov, analytici z think-tankov a komentátori cítia naraz urgentnú potrebu brániť slobodu, ktorá je vraj ohrozená zo strany tých, čo sa dnes vysmievajú z neslávneho pádu „kasínového kapitalizmu“ či „turbokapitalizmu“. Títo páni (za všetkých Ján Oravec vo svojom „Manifeste“ uverejnenom v denníku Sme) však zrejme celkom nepochopili, proti čomu broja. Otázkou preto je, či vedia aspoň, čo s takou vervou bránia.

Kapitalizmus ako synonymum slobody je myšlienkový konštrukt, ktorý u nás celkom pochopiteľne prevládol vo verejnom priestore po roku 1989. Žiaľ, boli to roky mečiarizmu, v ktorom sa majetky delili ako darčeky pre poslušných a v ktorom obdarovaní nemali ani minimum zodpovednosti tieto majetky udržiavať, kedy sa zabránilo v pokračovaní normálnej verejnej diskusie na tému: majetok a sloboda. Pretože kapitalizmus nie je nič viac a nič menej, než systém tvorby majetku a narábania s ním. Ak by sa mala ľudská a občianska sloboda zúžiť na slobodu narábania s majetkom, potom sú obyvatelia Bangladéša alebo Somálska rovnako slobodní ako my – dokonca možno ešte viac.

Boli to roky mečiarizmu, v ktorých došlo aj k deformácii opačnej strany rovnice: akékoľvek iné majetkové slobody, než kapitálové (napríklad skutočná, nie kamuflovaná sloboda jednotlivca vyberať si na trhu práce), boli z diskurzu vytesnané ako druhotné, alebo dokonca ako rezíduá komunizmu.

Heslom dňa postmečiarovského obdobia sa aj vinou takto nedopovedanej diskusie stalo: „Počkajme, až zbohatnú tí, čo majú zbohatnúť, a potom sa aj nám ujde náš diel“. Lenže človek nemusí byť marxista na to, aby ho uistenia politikov, že sa má tešiť na hostinu v podobe kvapiek masti, ktoré stečú z brád hodujúcich multimilionárov, urážali drzosťou a neúctou k ozajstným slobodám a právam. K takým, aké sú samozrejmosťou pre väčšinu ľudí v západnej časti európskeho kontinentu.

„Kasínový kapitalizmus“, alebo „turbokapitalizmus“, sú slovné tvary, ktoré použili niektorí západní autori na popísanie konkrétnych javov – tých, ktoré priviedli systém do dnešnej krízy. Povedať, že za dnešný marazmus môže „kasínový kapitalizmus“ neznamená spochybniť práva na súkromný majetok, ako si to myslia rozčúlení pisatelia kapitalistických „Manifestov“. Znamená to len povedať, že systém, v ktorom najvyššou autoritou pri tvorbe politík štátov nie sú politici (o voličoch už vôbec nehovorme), ale bankári, či dokonca dealeri peňažných trhov – technokrati uväznení vo svojej, nepochybne sofistikovanej, ale priúzkej vežičke zo slonoviny – dospel do štádia, v ktorom hrozí urobiť z nás všetkých rukojemníkov chudoby.

Znamená to skonštatovať, že nie je všetko v poriadku vo svete, kde vláda musí vymýšľať daňové úľavy a „stimuly“, len aby preboha nejaký investor prišiel. Že nie je až takou veľkou výhrou pre ľudí, ktorí síce dostanú prácu, ale tá nebude nikdy tak zaplatená, aby si mohli kupovať to, čo sami vyrábajú: pretože investor ich nepotrebuje ako svojich zákazníkov – tí žijú na opačnej strane zemegule, kam investor svoju produkciu vyváža. Znamená to povedať, že nie Fica, Sarkozyho, Merkelovú či Obamu, ale nás všetkých musí bolieť hlava, keď investori pokrčia plecami, s úsmevom sa ospravedlnia: „Je kríza“, a odplachtia preč, zanechávajúc za sebou ľudí, o ktorých sa naraz musí postarať štát. Ten istý štát, ktorý sa ešte pred samotnou investíciou vzdal zisku (daňové úľavy), musí naraz urobiť niečo s ľuďmi bez práce. Ako sa pekným žargónom hovorí, s „neproduktívnymi“.

Hovoriť o tomto všetkom neznamená strieľať z Aurory. Keď už, tak pravý opak: boli to práve šuhajíci z „flexibilných“ (rozumej: ničím neregulovaných) firiem obchodujúci s cudzími dlhmi, vynálezcovia derivátov a „derivátov derivátov“, ktorých žargónu nerozumeli ani ich vlastní šéfovia, a akcionári, ktorých na činnosti ich bánk nezaujímalo nič, než ich vlastné dividendy, skrátka, boli to títo „ľudia nového kapitalizmu“, ktorí priviedli do krízy samotný kapitalizmus. Hovoriť o nich otvorene a poctivo znamená hľadať pravdu.

Pravdaže, môžeme si aj klamať. Napríklad rozprávkou, že za hypotekárnym boomom v USA, ktorý to všetko spustil, bola federálna iniciatíva na zvýšenie dostupnosti bývania pre širšie, než len vyššie stredné vrstvy. Len pre poriadok: zákon, ktorý túto iniciatívu zaviedol do praxe, bol prijatý v roku 1978. Ako je možné, že trvalo tridsať rokov, než sa kríza spustila? Nestalo sa medzitým nič? Ale áno – stalo sa to, že americký Fed v 80. a 90. rokoch ovládli guruovia typu Alana Greenspana, ktorých hlavným programom bolo neregulovať nič a do ničoho nezasahovať. Autori našich „Manifestov“ by mohli vziať na vedomie aspoň to, že samotný Greenspan v novembri pred príslušným kongresovým výborom priznal, že jeho viera v trh, ktorý vyrieši všetko sám od seba, bola mylná. Škoda, možno keby bol na čele Fedu niekto z našich, žiadna podobná hanba by sa nekonala: lebo z nich by sa nikto neospravedlnil.

O ľuďoch typu Václava Klausa, ktorý o kríze hovorí ako o chrípke, do ktorej sa nesmie zasahovať a ona prejde sama, radšej pomlčme – sú životu nebezpeční. Ako v replike na túto „myšlienku“ uviedol český premiér Topolánek, obáva sa, že ak je to celé chrípka, je to chrípka španielska (to bola tá, ktorá zdecimovala takmer viac ľudí, než I. svetová vojna).

 Štát ako záruka kapitalizmu

Čo sa teda deje s kapitalizmom? Nič výnimočné: štáty sa ho snažia zachrániť. Je smutné, že tak musia robiť za peniaze všetkých, teda aj tých ľudí, ktorých sa netýkajú zlaté padáky a miliónové bonusy výtečníkov, ktorí celú lavínu spustili. A ešte smutnejšie je, keď počúvame, ako práve tí výtečníci (v prípade Slovenska tí, ktorí by sa nimi raz radi stali) mudrujú o tom, že štáty sa nemajú ani teraz pliesť do ekonomiky, a že kapitalizmus je vraj ohrozený.

Každá ľudská spoločnosť má svoje vlastné vysvetlenie, ktoré legitimizuje nerovnosť medzi ľuďmi. Králi boli od Boha, faraóni boli priamo bohmi. Veľká revolúcia oslobodila ľudí od viazanosti k zemi a stvorila „rovnosť šancí“ v mestách. Komunizmus trval na lži, že odstránil nerovnosť odstránením súkromného majetku výrobných prostriedkov. Postindustriálny kapitalizmus je zasa do veľkej miery legitimizovaný konzumom. S trochou licencie, Amerike hrozí väčšia sociálna búrka z toho, že by mal skončiť systém „každá rodina má dom, každý jej člen má auto“, než z toho, že federálna vláda vstupuje do ekonomiky v snahe zachrániť ju. Jednoducho, ak je toto socializmus, tak potom dnes socializmus zachraňuje kožu kapitalizmu.

Zásahy štátov do ekonomík, ktoré vidíme v Európe, sú toho istého rodu. Zmena majetkových pomerov v banke XY, do ktorej vstúpil štát, aby ju zachránil, nie je zmenou spoločenského systému, ak má zostať nezmenená funkcia tejto banky v systéme ekonomiky. Jedinou zmenou je to, že v predstavenstve zasadnú (možno) politickí nominanti, ktorí samozrejme tiež znamenajú riziká – hoci iné, ako tie, ktoré nám predviedli doterajší manažéri. A to je zmena spoločenského systému? Alebo ešte inak: záleží na tom, z čej konkrétnej brady máme očakávať zajtrajšiu kvapku masti, ak to je presne to, na čo sa máme ďalej tešiť?

Názorným príkladom nám môže byť náš domáci „socialista“: Robert Fico dodnes nepovedal, či si svoj „silný sociálny štát“ predstavuje v podobe konzervatívnej, liberálnej alebo sociálnodemokratickej, neobjasnil, či sa chce vydať cestou poistenia jednotlivcov proti sociálnym rizikám (odvody), alebo skôr štátnou cestou (dane)… Čo je však najlepšie, on sa ani len krôčikom nevydal žiadnym zo spomínaných cieľov. Všetko zásadné ponechal tak, ako to zdedil od „krajnej pravice“. Čomu sa venuje, to sú nezásadné strkanice s investormi, o ktorých sa možno dobre a šťavnato hovorí na tlačovkách, ale ktoré nijako nemenia sociálnu situáciu obyvateľstva.

Samozrejme, Fico nie je sociáldemokrat a ani len demokrat, a kritiku si plne zaslúži. Triezvy človek by si mal len všímať, keď sa do tej kritiky miešajú zbytočne hysterické hlasy „obhajcov kapitalizmu“, ktorí – čo sa Fica týka – nemajú čo brániť. Pravda, okrem prípadov, keď sa jedni zbojníci bránia pred nájazdami druhých zbojníkov. Ale z toho nás naozaj hlava bolieť nemusí.

 Oslobodíme aspoň jazyk?

Zmení sa vôbec niečo? Mohlo by sa. Kapitalizmus ako systém manipulácie s majetkom momentálne nemá konkurenta – nielen pre jeho výkonnosť pri tvorbe konzumu, ale napríklad aj pre efektívnosť pri zavádzaní inovácií a vedeckých výdobytkov (napr. zdravotníctvo). Hoci naporúdzi nie je žiadna ucelená a komplexná kontrateória, jedna „krízová“ zmena je možná a azda aj nanajvýš dôležitá.

Po prvé: kapitalizmus nie je morálnym imperatívom. Nie je synonymom slobody a ľudskej dôstojnosti. Kapitalizmus je momentálnym vrcholom ekonomického vývoja západo-severnej časti sveta. Nie je však ani len ideológiou – keď už, ideológiou, ktorá je dnes v kríze, je neoliberalizmus. Lenže neoliberalizmus nerovná sa kapitalizmus, ani keby sa všetky think-tanky platené z politických centrál potrhali od snahy dokázať opak.

Po druhé: koncept občianskych práv a slobôd, ktorý historicky prišiel takmer zarovno s kapitalizmom, vychádza z kultúrnych a historických tradícií nášho kontinentu. Jazyk práv a slobôd nikdy nebol, a nikdy sa ani nemal stať výlučne jazykom ekonomických poučiek. To, čo sa stalo, a čo treba odčiniť, je to, že predstavitelia jednej z mnohých ideológií si za posledné dve desaťročia pre seba uzurpovali nielen „kapitalizmus“, ale dokonca aj „slobodu“ ako atribúty, ktoré sú možné a uskutočniteľné len a iba v rámci ich ideológie. Navyše, o týchto atribútoch odmietali hovoriť iným, než ekonomickým jazykom.

Napriek mediálnym sloganom, nie sme všetci socialisti iba preto, lebo naše štáty momentálne zachraňujú kožu rôznych korporácií a bánk. Práve tak nie sme všetci kapitalisti iba preto, lebo žijeme v rámci jedného ekonomického systému. Najlepšou možnou „revolúciou“, ktorá by mohla z dnešnej krízy vzísť, by bola revolúcia jazyka. To by bol vhodný začiatok.

Text vyšiel v týždenníku Žurnál