V súčasnosti je medzi ekonomickými analytikmi veľmi populárne hovoriť o kríze sociálneho štátu, nevyhnutnosti finančných škrtov a potrebe ozdravujúcich reforiem. Cesta tzv. sociálneho kapitalizmu podľa neoliberálov vedie ku gréckej ceste, a teda k rozkladu verejných financií. Znamená to, že sociálnemu štátu odzvonilo?

Alebo to skôr znamená, že odzvonilo celému kapitalizmu, ako kedysi predvídal Karl Marx? Veď načo je nám systém, ktorý nedokáže uspokojiť potreby väčšiny obyvateľstva? Načo je hospodársky rast, ktorého výhody si rozdelí len úzka vrstva spoločnosti? Načo je výrobný systém, ktorý plodí vykorisťovanie, chudobu, nezamestnanosť a otrasnú sociálnu nerovnosť?

 Marxova predpoveď

V roku 1929 došlo k veľkej hospodárskej kríze, ktorá ukončila éru voľno-trhového kapitalizmu vo svete. Táto kríza nebola ničím neočakávaným a do veľkej miery ju predpovedal už Marx, ktorý vo svojom Kapitále upozornil na krízové tendencie kapitalizmu. Čo však Marx nepredpokladal, to bol vznik keynesiánskej ekonomiky, ktorej západné kapitalistické ekonomiky vďačia za to, že štát dokázal na krízu reagovať a cez verejné investície a podporu agregátneho dopytu dokázal opätovne naštartovať kapitalistickú ekonomiku. Po druhej svetovej vojne sa všetky západné ekonomiky oddali keynesiánstvu a vďaka tomu na svet prišiel projekt, ktorý na dlhé desaťročia oddialil rozpad kapitalizmu. Išlo o projekt tzv. sociálneho štátu, resp. o projekt, ktorému dal známy dánsky sociológ Gosta Esping-Andersen nálepku „sociálny kapitalizmus“ (welfare state capitalism).

V roku 2009 došlo k ďalšej obrovskej hospodárskej kríze. Tentoraz sa však už vlády jednotlivých krajín nachádzali v inej situácii. Úlohu štátu v ekonomike z ideologických príčin odmietali, a preto namiesto keynesiánskych receptov, podpory verejných investícií a rozvoja sociálneho štátu pristúpili k neoliberálnym riešeniam. Tie spočívajú v dramatických finančných škrtoch, v znižovaní daní pre podnikateľov, odbúravaní štátnej administratívy a v podpore voľného trhu. Práve toto kedysi očakával od západných vlád aj Marx, a preto predvídal neudržateľnosť kapitalizmu. Jeho predpoveď sa nenaplnila v 20.storočí, ale zdá sa, že sa napĺňa v týchto dňoch. Či je neoliberálna politika len dôsledkom hlúposti a naivity národných vlád, alebo nevyhnutnou reakciou na smrtonosnú logiku ekonomickej globalizácie, to teraz nemá zmysel riešiť. Podstatné je, že spolu so sociálnym štátom sa do krízy dostáva celý kapitalistický systém.

Bez sociálneho štátu je kapitalizmus neudržateľný

Ľudia v Európe sa voči škrtom búria a odmietajú odbúravanie sociálneho štátu a svojich sociálnych istôt. Čoraz častejšie počuť hlasy, ktoré z krízy neobviňujú konkrétne rozhodnutia vládnych elít, ale samotný kapitalistický systém. Vládne elity nepochopili, že kapitalizmus sa v 20.storočí udržal iba vďaka tomu, že západné štáty mu umelo nasadili sociálnu masku. Pomohli tak vzniknúť strednej triede, darilo sa im odstraňovať chudobu a nezamestnanosť, vytvárali v spoločnosti väčšiu sociálnu rovnosť. V takejto forme dokázal kapitalizmus klapať v tzv. zlatej ére povojnových rokov. Tie časy sú však dávno preč. Po nástupe ideológie neoliberalizmu sa od 80. rokov minulého storočia postupne opäť vraciame do éry manchesterského kapitalizmu 19.storočia, ktorú analyzoval Marx. A keďže západné štáty zaslepené neoliberálnou ideológiou odmietajú nadviazať na overené recepty z povojnovej éry v 20.storočí, kapitalistická ekonomika čelí najväčšej hrozbe od svojho vzniku. Systémové protiklady kapitalizmu sa môžu konečne prejaviť v plnej sile. Marxove proroctvá sú opäť aktuálne.

Neoliberálne vlády sa snažia obviniť zo súčasných problémov nezodpovedných politikov a najčastejšie sa hovorí o hrozbe gréckej cesty. Problém však nie je v nezodpovednej politike, ale v tom, že kapitalizmus laissez-faire už z definície nedokáže ponúknuť rovnomerný rozvoj pre väčšinu spoločnosti. Ak má byť úsilie o vytvorenie sociálneho štátu niečím nezodpovedným pre rozvoj kapitalistickej ekonomiky, potom z toho vyplýva jediný záver: kapitalizmus so sociálnym rozmerom nemá perspektívu. Keďže však iba takýto kapitalizmu má akú takú legitimitu v tom, že dokáže hospodársky rast prerozdeľovať medzi väčšinu členov spoločnosti, kapitalizmus sa týmto zbavil jedinej možnosti, ako predstierať svoju životaschopnosť. Opäť nadobúda platnosť téza, podľa ktorej sa kapitalistický systém väčšine spoločnosti nevypláca, a preto je nielen vnútorne protirečivý, ale aj nelegitímny. A práve preto je odsúdený na zánik.

Revolúcia na spadnutie?

Revolúcie nevznikajú iba vtedy, keď ľudia nemajú čo stratiť okrem svojich okov. Takto revolučnú situáciu opisoval Marx. Ako si však všimol už Alexis de Tocqueville, francúzska revolúcia v roku 1789 vnikla skôr kvôli rastúcim očakávaniam buržoázie, ktoré neboli naplnené. Revolučný odpor sa skrýval v sociálnej frustrácii, keďže ľudia očakávali postupné zlepšovanie svojich pozícií, no namiesto toho na nich dopadla reštrikčná politika štátu. Toto sa deje aj dnes a zasahuje to nielen tých najchudobnejších, ale aj početnú strednú triedu. Ulice sa v európskych metropolách čoraz častejšie zapĺňajú masami nahnevaných protestujúcich ľudí, ktorí nie sú ochotní uťahovať si opasky kvôli systému, ktorý stojí pred svojim kolapsom. Možno sa im čudovať? Prečo by sa radostne spolupodieľali na svojom zbedačovaní? Dobre vedia, že peňazí je dosť, len sú zle rozdelené. A im chcú zobrať niečo, na čo majú nárok. 

Ak kapitalizmus nenájde opätovne spôsob, ako zachrániť sociálny štát a ak sa nenájde spôsob, ako prinútiť nadnárodné korporácie a najbohatšie zložky spoločnosti k tomu, aby boli aj naďalej solidárne so zvyškom spoločnosti, systém sa čoskoro rozpadne. A my by sme už konečne mali prestať po vzore tendenčných analytikov hľadať odpoveď na absurdnú otázku, či je sociálny štát udržateľný. Otázka skôr stojí: je udržateľný kapitalizmus bez sociálneho štátu? Odpoveď je: nie, takýto kapitalizmus neprináša drvivej väčšine spoločnosti žiaden osoh. A preto existujú len dve možnosti: sociálny štát alebo sociálna revolúcia. Zdá sa, že politické a ekonomické elity si už vybrali. Pod vplyvom neoliberálnej ideológie odsúdili na zánik projekt sociálneho štátu. Len či si uvedomujú, že tým pádom odsúdili na zánik aj celý projekt kapitalizmu? V najbližších rokoch možno očakávať nárast sociálnej nestability a revolučného napätia v Európe aj vo svete. Nastal čas začať serióznu diskusiu o alternatívach.