Korupcia v latinčine pôvodne znamenala ničenie formy, pretváranie hmoty, teda rozklad – biochemický proces sprevádzaný hnilobným zápachom. Odvtedy je skorumpovaný človek prehnitý a slušný človek by si v jeho prítomnosti asi mal zapchávať nos.

Je chvályhodné, že práve boj proti korupcii má patriť medzi "hlavné priority" novej vlády, vlády slušných ľudí, ktorá sa zastrája, že udrie aj na veľké ryby, hoci je nepravdepodobné, že klepne po hlave práve straníckych pokladníkov. O to viac sa slušní ľudia, ktorí ju volili, môžu tešiť na moralizovanie, na zvyšovanie právneho vedomia občanov.

 Aj keď, pravdu povediac, šičky z Hencoviec, ktoré štrajkovali za mikroskopické navýšenie 260 eurového čistého platu, majú zhruba rovnaké právne vedomie ako ich Američanmi o nič lepšie platené súputníčky, ktoré majsterka vo fabrike na strednom Slovensku odmietla pustiť domov ratovať si majetok pred povodňou, kým poslušne nesplnili dennú normu. Len sebavedomia a sebaúcty majú o trochu viac. Ináč by už daná majsterka bola buď zbavená funkcie, prepustená, alebo by čerpala nemocenskú.

 Žijeme v krajine, kde čierna a šedá ekonomika predstavujú podľa odhadu Petra Staněka ekvivalent tretiny štátneho rozpočtu, alebo trojnásobok deficitu verejnej správy za rok 2008. Škoda, že ekonomický poradca predchádzajúceho premiéra voľným okom neodhadol aj podiel povedzme desiatich najväčších hráčov na tomto trhu, ako aj jeho vývoj za jednotlivých vlád. V každom prípade by sme ako konštantu celkom určite zistili priamu úmeru medzi ich úspešnosťou a právnym vedomím, respektíve honorármi, ktoré vyplácajú špičkovým právnikom, alebo chytrákom typu súčasného ministra sociálnych vecí a rodiny (ktorého pri fakturácii, zdá sa, momentálne zastupuje manželka).

 Žijeme v krajine, kde konkrétna šička automobilových poťahov, jediná živiteľka rodiny, za mesiac zarobila okolo 600 eur len vďaka 178 hodinám odpracovaných nadčasov! A vďačne. Čo na tom, že v rozpore so zákonom... Určite by si s radosťou prečítala bodrý rozhovor s už spomenutým Jozefom Mihálom, v ktorom sa pochválil, že on mesačne spotrebuje tých eur aspoň desaťnásobok. A s ešte väčším potešením by si určite prečítala, že vláda sociálne vysmiatej Ivety Radičovej "bude presadzovať zmeny Zákonníka práce a ďalších pracovnoprávnych predpisov s cieľom zaviesť pružnejšie pracovné vzťahy a motivovať zamestnávateľov k podpore pracovnej klímy zameranej na zosúlaďovanie pracovných a rodičovských povinností", len nemá kedy.

 Ak za socializmu malo platiť, že kto nekradne zo spoločného, ten okráda vlastnú rodinu, tak v malokarpatskom kapitalizme celkom určite platí, že kto nemá dostatočne vysoké právne vedomie na to, aby mohol slušne podnikať v oblasti vykrádania štátu, môže buď emigrovať do civilizovanejších krajín, alebo hrdlačiť v továrenských lágroch nadnárodného kapitálu.

 Je azda Slovensko do špiku kostí prehnité korupciou preto, že by "obyčajní ľudia" nevedeli, čo je správne, a čo nie? Aká je morálna úroveň slovenských tzv. "elít" – právnikov, lekárov, bankárov, úradníkov, podnikateľov, o vyznávačoch Hayeka už ani nehovoriac...? Kto tu vlastne koho platí, podpláca, kto má nad kým moc a ako ju používa?

 Korupcii sa darí na podhubí strachu, útlaku a poníženia. Z obyčajných ľudí, z chudoby, na Slovensku bohatí cielene vyháňajú vzdor a hnev. Deti novodobých bedárov školy ledva vládzu naučiť čítať a písať, najlepšie známky dostávajú zo správania, keď dajú pokoj, keď plnia príkazy a žalujú, a z náboženstva, keď sa pekne modlia a odriekajú katechizmus. Žiadna ďalšia obsahová reforma nezakryje dlhodobo sa zhoršujúcu úroveň priemeru pedagogického zboru na základných a stredných školách. A chudobu učí najviac tak priemer. Rovnako sa ako šibnutím čarovného prútika nepostaví ani nezrenovuje infraštruktúra všade tam, kde je to dnes najviac potrebné.

 Keď sa pred pár rokmi chcela poslankyňa KDH Anna Záborská zviditeľniť pokusom vyžiť z životného minima, precítila len malú a povrchnú časť kvality života chudobného, bežného slovenského občana a svoju skúsenosť okomentovala ako drastickú diétu s jojo efektom. Ale presne tu niekde to už viac ako 20 rokov začína: masívna nezamestnanosť a pracujúca chudoba, vysilené rodiny a pretrhané medziľudské vzťahy, každodenný boj o prežitie pre státisíce ľudí. Chlapi rozlezení po svete na fuškách a robotách, alebo doma zakliati v alkohole, ženy fyzicky a psychicky vyčerpané, vystavené zlovôli novodobých drábov v hypermoderných fabrikách, a mladí, ktorým napríklad na košickom letisku ponúkajú nočnú brigádu s platom 1,42 eur za hodinu, kým šumná prostitútka (prevažne z Východu) v Bratislave za rovnaký čas urobí stonásobný obrat. To je ešte stále drsný obraz duše malebného Slovenska.

 Kto teda myslí boj proti korupcii vážne, musí bojovať za ľudskú dôstojnosť a odmietať vykorisťovanie človeka človekom. Rečičky o slušnosti a štátnickom riešení etických dilem zloduchov v bielych golieroch ohúria akurát tak netolerantné bratislavské milieu, ktoré chce určovať ako má vyzerať správny názor. Dúfajme, že aj to len dočasne.