MÁRIA MIKUŠOVÁ: Putin odchádza, Gazprom ostáva

Televízna obrazovka nám ukázala českého predsedu vlády vo Washingtone, v Oválnej pracovni Bieleho domu a maďarského v Kremli. Krátko predtým sme na nej videli budúceho ruského prezidenta na prvej zahraničnej návšteve od decembra, keď oficiálne oznámili jeho kandidatúru – prvé kroky na parkete medzinárodnej diplomacie ho zaviedli – do Budapešti.
Tieto obrazy nám hovoria veľa o geopolitike, o geopolitických energetických záujmoch na jednej strane a na druhej o pružnosti a strategickom myslení.
    

 O strategickom myslení  ruského Gazpromu, ale aj Budapešti. Z nášho pohľadu najmä Budapešti,  prispôsobivej v národných a štátnych záujmoch schopnej mať dve želiezka v ohni, ideologicky nezaťaženej, keď ide o jej záujmy, schopnej zároveň robiť obchod s Gazpromom, „novou ruskou zbraňou Kremľa“ ako aj nič netratiť vo Washingtone.

    Každý Záhorák dnes vie, že ak v Moskve podpísali dohodu o vybudovaní zásobníkov plynu s kapacitou až jednej miliardy kubíkov v Maďarsku,  musí si položiť otázku o koľko menej bude prúdiť do zásobníkov v Lábe. V SPP ale iste vedia, ako to pôjde s ruským plynom cez Ukrajinu na Slovensko a ďalej do Európy. Strategický projekt ruského Gazpromu dodávať plyn do Európy z juhu – Južný potok je spoločný projekt s talianskou spoločnosťou ENI. Prezident V. Putin vlani osobne po dlhých rokovaniach a búrlivých vnútrobulharských diskusiách a sporoch dosiahol súhlas Sofie. Potom počas návštevy srbského vedenia v Moskve vo februári súhlas Srbska, ktoré však potrebuje príjmy z tranzitu aj na prežitie. /Nehovoriac o tom, že Rusko v osobe D. Medvedeva  spojilo podporu Srbska v otázke Kosova aj s energetickou stratégiou Gazpromu/. D. Medvedev označil väčšinový podiel Gazpromu v srbských plynárenských a ropných spoločnostiach za obojstranne prospešné, lebo „Srbsko sa stane jedným z uzlových bodov dodávok plynu pre Európu. A napokon V. Putin v Moskve a  nástupca v úrade D. Medvedev  privítali na palube aj Budapešť.  V. Putin doslova zopakoval výraz D. Medvedeva z Belehradu pri kremeľských rokovaniach s F. Gzurcsanyim: Maďarsko sa realizáciou projektu o ktorom nepochybuje, že sa uskutoční, stane uzlovým miestom nielen prepravy, ale aj zásob plynu pre Európu. V Maďarsku bude predbežne končiť plynovod Južný potok. Politicky aj technicky ambiciózny projekt s kapacitou desať miliárd kubíkov plynu a možnou kapacitou až do 30 miliárd v roku 2012 – 2013.  
Gazprom si zložité podmienky plynovodu po dne Čierneho mora už odskúšal na Modrom potoku, ktorý už dva roky ústi v Turecku. Podmorská cesta Južného  potoka sa má končiť vo Varne. Tým by oveľa skôr ako EÚ plánovaný plynovod Nabucco, ktorý má silnú podporu USA dopravoval ruský a stredoázijský plyn do Európy. Gazprom urobil všetko pre opcie stredoázijského plynu hoci sa usiloval aj US viceprezident Dick Cheney pred dvoma rokmi, keď neškolil v demokracii a ľudských právach tamojšie stredoázijské  ropné diktatúry, ale Rusko. Je jasné, že vo veľkej stredoázijskej hre ide o to, či pre Nabucco zostane dosť plynu.

 Budapešť opakovane hovorí o podpore projektu Nabucco, premiér Gyurcsanyi o mnohostrannej spolupráci v rámci maďarskej starosti o európsky energetický trh hovoril aj v Kremli. Ale samozrejme jedna maďarská ruka vie, čo robí tá druhá, ktorá podpisuje dohody s Gazpromom. Je totiž jasné, že práve tak ako ešte nepostavený Severný potok po dne Baltického mora z Ruska do Nemecka, ktorý obchádza baltické a severoeurópske členské štáty EÚ a NATO tak aj Južný potok, ktorý sa stavia s pomocou firiem troch členských štátov EÚ a NATO nie je diverzifikácie, nie je zmenšovanie závislosti od dodávok ruského plynu.  Čo sa v skutočnosti deje je diverzifikácia ciest Gazpromu na dodávky plynu do Európy.
Projekt Južný potok, ktorému maďarský podpis umožňuje cestu cez juh Európy do jej stredu ešte nie je postavený, len náklady na maďarskú časť majú dosiahnuť dve miliardy eur. Návratnosť je 15 rokov. Ale už teraz sú zrejmé tri veci: asi sa treba pozerať na ruské záujmy menej čiernobielo, menej cez okuliare ideologickej studenej vojny, asi treba vidieť realistickejšie  a najmä faktografickejšie rusko – ukrajinský spor o dodávky plynu. Zrejme treba nielen odhadnúť, ale vedieť aká je globálna úloha Ruska. A aký je predovšetkým európsky globálny záujem na Rusku. Asi treba vedieť ako si udržať pozície dôveryhodného partnera v Bruseli a Washingtone a zároveň robiť s Ruskom / zrejme/ dobré obchody, dokonca byť prvým hostiteľom vrcholného ruského politika pred nástupom do najdôležitejšieho úradu. Jednoducho asi treba vedieť ako nebyť pešiakom na poliach zložitých a komplikovaných politických, ekonomických a strategických záujmov EÚ a USA. Odolať tlaku takýchto okolností zrejme vyžaduje ľudí, nezaslepených rétorikou propagandy nových nebezpečenstiev, ale racionálnu úvahu a dobré informácie. Napokon, jeden prinajmenšom svedok takýchto postupov  kádárovskej Budapešti voči sovietskej Moskve dnes sedí v kresle eurokomisára v Bruseli. A jeden so šiestimi rokmi vysokej školy KGB  teraz zasadol dokonca v NATO. V Budapešti ide asi o dlhú tradíciu. Odpoveď treba hľadať v tom o čo ide Moskve. Lebo o čo ide Gazpromu je dnes jasné napríklad každému Záhorákovi v Lábe. Každému so zdravým sedliackym rozumom.