JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Simon Theur: TTIP, jeho víťazi a porazení

Únik dôverných dokumentov z rokovaní o Dohode o transatlantickom obchodnom a investičnom partnerstve (TTIP) v pondelok 25. apríla potvrdil ...

[Kriteko]

Milý Martin

Keď som si po Veľkej noci pozrel internet a zdrvený pochopil, že na dohodnuté stretko sa nebudeš môcť dostaviť, spomenul som si, ako som ...

[Tiburon]

Čo môžeme spraviť pre lepšiu Európu

DiEM25, hnutie za skutočnú demokraciu v EÚ, ktoré založil Yanis Varoufakis a signatármi sú i také osobnosti ako Noam Chomsky, Slavoj ...

[Alena Krempaská]

Môžeme sa vyhnúť zrážke s Titanikom?

Kríza žánru | Ekonomika | Juraj Mesík | 04.01.2011

_ma_small

Vo svojej knihe O smrti a umieraní švajčiarsko - americká psychiatrička Elisabeth Kϋbler-Ross charakterizovala päť štádií smútkovej reakcie človeka na správu o smrti či fatálnej diagnóze u seba alebo u najbližších.

Tieto štádiá pomenovala popieranie, hnev, vyjednávanie, depresia a akceptácia. Hoci umieranie a smrť nás a našich blízkych sú najosudovejšou skúsenosťou každého človeka, jej model spracovania traumy sa netýka len najvážnejších životných situácií - podobne ľudia reagujú aj na menej fatálne situácie ako sú strata práce, rozchod s partnerom, rozpad rodiny, prepad do chudoby. Nemalo by nás prekvapovať, že takáto kaskáda reakcií je bežnou odpoveďou mnohých aj na správy týkajúce sa perspektív ekonomiky, civilizácie a planéty.

Chladná analýza objektívnych údajov už dlho hovorí jasnou rečou: naša civilizácia stojí na okraji hlbokého útesu a sily mimo našu kontrolu nás tlačia na hranu – a za ňu. John Michael Greer popísal budúcnosť ekonomiky a spoločnosti termínom „katabolický kolaps“ . K nemu dochádza, keď výroba nie je viac schopná generovať zdroje potrebné na údržbu existujúceho kapitálu -  ľudského,  finančného, materiálneho, ale ani prírodného. Prejavy počínajúceho katabolického kolapsu mohlo pozorné oko v práve uplynulej dekáde pozorovať v mnohých oblastiach.

 Teploty na Zemi desaťročie po desaťročí rýchlo stúpajú. Ľudstvo za to už dnes platí veľkú cenu, ale skutočný účet bude neporovnateľne tragickejší, ako si vie väčšina ľudí predstaviť.  Suroviny, na ktorých stojí naša konzumná spoločnosť, ubúdajú obrovským tempom. Prečerpanie zdrojov – ropy, plynu, vody, pôdy, oceánov, potravín, kovov a ďalších – povedie k pádu masy dnes stredne bohatých ľudí do nezamestnanosti a chudoby - stavu, ktorý je pravým protikladom životných očakávaní dnešných generácií a ktorý sme v bohatých krajinách Európy a Ameriky dlho poznali len ako okrajový fenomén. S minimálnymi výnimkami sú všetky bohaté štáty hlboko zadlžené. Bohatstvo, ktorému dnes mnohí ľudia veria  je iluzórne, virtuálne vlastníctvo papierov. Ich hodnota nie je zväčša krytá a spočíva v tom, že zatiaľ dostatok ľudí verí, že papierik, na ktorom je napísané číslo 100, má skutočne hodnotu 100. Keď sa táto viera pominie, príde pád v štýle domina. Pre väčšinu ľudí bude viac-menej jedno, či prvý padol dolár, euro, juan, či prvé skrachovalo Grécko, Írsko, Španielsko alebo Veľká Británia či USA - alebo či ešte skôr praskla čínska bublina.

V istom zmysle sa zdá, že „našťastie“ väčšina ľudí smerovanie vecí netuší, alebo tuší len hmlisto. Zdá sa, že život v milosrdnej nevedomosti má svoje výhody. Bolo by stresovanie účastníkov plavby na Titanicu  - na jar 2012 od nej uplynie 100 rokov - k niečomu dobré?  

Prekvapujúco,  správna odpoveď je, že áno.

Stresovaní kapitán a dôstojníci - teda vedomí si rizika zrážky s ľadovcom - mohli zrážke zabrániť. 2224 pasažierov by v pokoji prežilo svoje životy a dnes by skoro nikto na svete netušil, že kedysi existovala obrovská loď zvaná Titanic.

Rizika si vedomí námorníci mohli zvládnuť spustenie záchranných člnov – ich kapacita bola 1178 ľudí, ale pre chaos a paniku prežilo len 706 . Najmenej 472 ľudí - viac ako pätina zo všetkých na palube - zahynulo zbytočne.

A keby ste boli rizika si vedomý otec rodiny cestujúcej v tretej triede, zdržoval by ste sa v čase zrážky s dobre oblečenými deťmi a manželkou v blízkosti záchranných člnov. Straty na životoch cestujúcich tretej triedy boli 75% (z prvej triedy zahynulo „len“ 39% cestujúcich) , ale vaše deti aj manželka by pravdepodobne prežili. Napriek všetkému chaosu totiž Angličania zvládli jednu vec – imperatív „ženy a deti nastupujú prvé“ bol rešpektovaný . Samozrejme, len v prípade žien a detí, ktoré sa do blízkosti člnov včas dostali.

Nevedomosť býva vražedná. Poznanie a predvídavosť nám dáva šancu predísť rizikám, ktorým sa predísť dá a adaptovať sa včas na riziká, ktorým sa vyhnúť nedokážeme. Dáva nám šancu znížiť straty.

Je paralela s Titanicom pritiahnutá za uši? Dúfajme, že áno - celkové straty na životoch na Titanicu boli 68%. Pokiaľ by také straty zaznamenalo ľudstvo v 21. storočí, šlo by o vývoj vymykajúc sa našej predstavivosti: pri 7 miliardách ľudí by znamenal predčasnú smrť piatich miliárd ľudských bytostí.  Sú ale autori, ktorí predpokladajú, že v dôsledku klimatických zmien a vyčerpania surovín, zvlášť ropného zlomu a následných hladomorov a konfliktov, budú v 21. storočí obdobia, keď budú ľudia hynúť v bezprecedentných počtoch 100 miliónov ročne ... Pre porovnanie:  toľko bolo obetí veľkej chrípkovej epidémie v rokoch 1918-1919,  a za viac ako 5 rokov druhej svetovej vojny v nej zahynulo zhruba 50 miliónov ľudí - 10 miliónov ročne.

Paralela kríva ale aj v inej, horšej rovine – Titanic bol pod kontrolou ľudí, navyše ľudí schopných racionálne sa správať. Dnešný svet nie je. Neexistuje globálna vláda, ktorá by dokázala presadiť a uskutočniť potrebné kroky a neexistuje ani masové vedomie hrozby a dopyt po zmene kurzu. Na našom planetárnom Titanicu sa masy chcú zabávať a konzumovať a celý priemysel profesionálnych optimistov vyrába „dobré správy“, ktorých hlavnou funkciou je povzbudzovať  plebejcov k bezstarostnej spotrebe a zábave.

Vráťme sa ale k Elisabeth Kϋbler-Ross a k jej modelu smútkovej reakcie. Keď abstrahujeme od profesionálnych pracovníkov priemyslu na výrobu dobrých správ (reklama, populárne médiá a finančné a priemyselné skupiny za nimi), je v spoločnosti mnoho ľudí, ktorí si vážne otázky o budúcnosti aspoň trochu pripúšťajú. Keď začnú tušiť vážne konsekvencie týchto úvah, rýchlo nastupuje fyziologická - alebo ak chcete psychohygienická - obranná reakcia.

Denial – popretie zlých správ – je vedomé alebo podvedomé odmietnutie prijatia faktov a informácií o svete a našej situácii. V medicíne zaujmeme stanovisko, že sa lekár mýli, veď prístroje sú omylné. Treba vyšetrenia zopakovať, najlepšie u niekoho iného. A až neskôr – veci sa snáď vyriešia samé. Samozrejme, že argumenty klimatológov aj analytikov ropného zlomu stoja na vode – sú to len takí folklórni alarmisti  a katastrofisti. Také predpovede tu bol vždy – a nenaplnili sa.  Len si spomeňte na Malthusa a jeho obavy z preľudnenie Zeme – dnes je nás sedem miliárd a v pohode.

Keď už denial ďalej nefunguje, ďalšia fáza je hnev. Popraviť posla zlých správ je metóda známa z histórie, dnes sa náš hnev manifestuje zatiaľ prevažne menej násilne, hoci ulice Atén a Londýna naznačujú, že veci môžu ísť aj inak.  K tomu lekárovi /lekárke už viac nejdeme – veď ktovie na akej biednej škole to ten chlap/baba študovali. Alebo aká farmakofirma ich platí za predpisovanie svojich liekov. Nech si trhnú nohou. Čo za alarmistického blba to píše o zmene klímy a ropnom zlome – veď sa pozrite koľko snehu napadlo v Anglicku a aké zásoby ropy vykazuje Saudská Arábia. O ropných pieskoch a bridliciach Kanady tomu chudákovi zabudli povedať? Tak prispatý možno nie je ...ktovie, kto ho za to platí...  Je užitočné poznať  tento mechanizmus spracovávania zlých správ, lebo tým, čo pred nimi varujú, umožňuje chápať hnev svojich oponentov a držať sa v diskusii s odstupom pri faktoch a bez zbytočných emócií.

Pokiaľ pacient prekoná hnev, nasleduje fáza obchodného vyjednávania (bargaining). Vyjednáva s lekárom o lepšom štádiu alebo forme rakoviny, navrhuje neúčinné alebo experimentálne liečby, o ktorých sa dočítal na internete, hľadá sa liečba niekde v zahraničí a peniaze na ňu. Ďalší pacienti vyjednávajú priamo s Bohom – ak ma zbavíš tohto bremena, budem už vždy dobrý, urobím a zaplatím to či ono. Keď opäť preskočíme na úroveň zmeny klímy a ropného zlomu, tí čo akceptujú existenciu a vážnosť týchto faktov, navrhujú riešenia, ktoré by ich dokázali bezbolestne zvládnuť. Emisie CO2 by sme mohli zastaviť prechodom na obnoviteľné zdroje energie – na Zem predsa dopadá toľko slnečnej energie, že len zlomok z nej by nahradil celú energetickú potrebu ľudstva. Alebo jadrové elektrárne – tretia generácia je pasívne bezpečná.  Rýchle množivé reaktory majú na skládkach vyhoreného paliva zásoby paliva na tisíc rokov. Aj potenciál úspor je obrovský! Tí čo považujú klimatickú zmenu za konšpiráciu skorumpovaných vedcov (hej boy, nepočul si o Climategate!?!) ale akceptovali realitu ropného zlomu navrhujú svoje riešenia: viete koľko ropy je ešte pod Arktídou? A v ropných pieskoch Kanady a Venezuely? O nových ložiskách a metódach ťažby zemného plynu ste vážne ešte nepočuli? Čo autá poháňané čistým palivom – vodíkom? Nič? Nechytáte sa? A elektromobily? Prvá nabíjačka je už aj v Košiciach... Spása je blízko  - bude mať podobu jazdy nablýskanou tichou novučičkou mašinou.

Depresia je štvrtá fáza spracovania zlej správy.  Je to forma jej racionálneho prijatia so stále silným emočným prežívaním smútku, ľútosti, strachu a neistoty. V diskusii o perspektívach civilizácie a klímy  a o životných podmienkach, ktoré čakajú nás a našich potomkov, prichádza fáza depresie vtedy, keď začíname chápať, že na všetky tie krásne technologické riešenia, na ktoré sme sa upínali vo fáze vyjednávania, nám chýbajú tri úplne zásadné veci: čas na ich nasadenie v potrebnej mierke, finančné a materiálne zdroje na ten istý cieľ a politické vedomie a vôľa využiť zostávajúc čas a prostriedky na relevantné ciele. Príklad spoza humna: slovenská vláda by mohla vrhnúť miliardy eur z eurofondov na program zateplenia bytov a domov po celej krajine a na zbúranie obydlí na povodňami ohrozených brehoch potokov a riek. Mohla by tak uchrániť  stovky tisíc rodín pred energetickou chudobou, ktorá na ne skôr či neskôr tvrdo doľahne.  Najpravdepodobnejšie však je, že namiesto toho vyhodí miliardy na výstavbu nových diaľnic  a tunelov, po ktorých sa budú o 10-20 rokov, aj to len v tom lepšom prípade,  preháňať na drahých autách deti a vnukovia dnešných zbohatlíkov.  Fáza depresie z poznania nereálnosti  využitia dokonca aj tých technologicky úplne reálnych riešení môže trvať – a u niektorých ľudí skutočne trvá - roky.

Akceptácia - posledná, piata fáza smútkovej reakcie – nastáva, keď dosiahneme istú úroveň emočného odpútania sa. Akceptácia nám umožňuje využiť energiu a čas dovtedy míňané na márne aktivity ako popieranie a hnev, na tvorivé  a zmysluplné ciele.  Umierajúci človek, kým má ešte sily, môže ponavštevovať starých priateľov alebo spísať svoj životný príbeh pre vnukov. Človek, anticipujúci smerovanie sveta, môže pomôcť svojej rodine, priateľom, komunite, mestu pripraviť sa čo najlepšie na riziká budúcnosti.  

Kϋbler-Ross hovorila,  že umierajúci ľudia môžu niekedy toto štádium dosiahnuť dávno predtým ako blízki, ktorých nechávajú za sebou. Na druhej časti spektra sú a vždy budú aj ľudia, ktorí sa k štádiu vyrovnanosti nedostanú nikdy.  Bežne vidíme, že realitu smrti blízkeho považujú pozostalí za vinu lekárov a zotrvávajú v štádiu hnevu (často implicitne predpokladajúc, že lekár je všemocný a mladí ľudia môžu zomrieť len a len pre nedbalosť lekára).  Nemožno mať ani pochyby o tom, že sú ľudia, ktorí budú popierať klimatické zmeny aj keď im povodeň spláchne dom a deťom hladným v dôsledku sucha a neúrody budú škvŕkať prázdne brušká.  Pre tých sa stal denial ich novým náboženstvom, zdrojom sebaúcty a miesta v spoločenstve popieračov.

Už spomínaný J.M.Greer v knihe The Long Descent  (Dlhý zostup) píše, že ľudstvo celými jeho dejinami sprevádzajú dva mýty – mýtus apokalypsy a mýtus spásy pretavený do mýtu večného pokroku. Oba mýty majú aj dnes zástupy svojich veriacich.  A oba sú pre dnešný svet na prahu veľkej zmeny  - konca éry lacných fosílnych palív a začiatku éry klimatického chaosu - podobne nebezpečné.

Veriaci mýtu apokalypsy vidia v ekonomických, sociálnych či ekologických katastrofách a krízach naplnenie svojich očakávaní trestu za hriechy, apokalypsy, po ktorej príde spása a odhalí sa nový, čistý začiatok. Ich viera je imobilizujúca tým, že robí z možného scenára vývoja našej civilizácie vývoj neodvratný a mravne zaslúžený.  Apokalyptické videnie sveta nie je obmedzené len na úplne marginálne náboženské sekty ale, najmä v najreligióznejšej a najmilitarizovanejšej bohatej krajine sveta – v USA,  presakuje nemalou časťou politicky vplyvnej neokonzervatívnej časti spoločnosti.

Vplyv apokalyptických vízií – možno ešte viac excitovaných mágiou ďalšieho očakávaného „konca sveta“,  tentoraz vzor 2012 - môže prispieť k tomu, že sa politické elity USA pod tlakom prehlbujúcej sa ekonomickej a sociálnej krízy rozhodnú riešiť domácu sociálnu krízu vojenskou expanziou , útokom na niektorú z na ropu bohatých krajín. Analytici hovoria ako o možnom cieli najčastejšie o Iráne, ktorý má ropu, iné náboženstvo a je ľahké interpretovať ho pre časť amerických novokresťanov ako hrozbu pre svätú zem v Izraeli a Palestíne.  Vojna o zdroje s náboženským konotáciami krížovej výpravy (tak priamočiaro označil útok na Irak Bush už v marci 2003) je to posledné, čo ľudstvo dnes potrebuje.

Veriaci mýtu večného pokroku – dominantného mýtu posledných storočí – predstavujú iné nebezpečenstvo. Dnešná verzia tohto mýtu má podobu bezbrehého technologického optimizmu, očakávania, že ľudstvo svojimi technológiami dokáže všetko a hravo vyriešiť. O beznádejnosti riešení ponúkaných technologickým optimizmom sme už hovorili.  Odkedy človek vyrobil pästný klin a naučil sa udržiavať a využívať oheň, technológie vždy boli a sú pre ľudí zásadne dôležité. Technológie budú nepochybne zásadne dôležité aj pre našu adaptáciu na ekonomický kolaps, ropný zlom a rozvrat klímy. Je ale asi naivné domnievať sa, že sa zrazu zjavia a behom pár rokov rozšíria nové technológie, ktoré lacno a neobmedzene nahradia vyčerpané a drahé fosílne zdroje a tak nám umožnia bezbolestný prechod do budúcnosti bez fosílnych palív a s rozvrátenou klímou. Mobilným telefónom, sofistikovanej, ale v porovnaní s energetikou, dopravou či poľnohospodárstvom trpasličej technológii, trvalo dosiahnutie plnej penetrácie trhov zhruba 20 rokov. A to za podmienok ekonomiky držanej na steroidoch a adrenalíne lacnou ropou a bezbrehým zadlžovaním štátov, firiem aj individuálnych spotrebiteľov. Je preto omnoho pravdepodobnejšie, že technológiami „veľkej adaptácie“ budú skôr povedzme pasívne domy, bicykle a koncentračné solárne elektrárne – teda vylepšené technológie 19. storočia – ako objavy budúcnosti „už-už na spadnutie“.  Aj tie s budú môcť dovoliť len niektorí . Pre mnohých sa svet stane tým, čím bol v agrárnych a pred-agrárnych spoločnostiach odjakživa – neustále sa opakujúcou otázkou, čo dáme deťom na stôl dnes.

Veľkú adaptáciu budú rôzni ľudia prežívať rôzne.  Dmitrij Orlov, rusko-americký autor knihy „Reinventing Collapse“ (Opätovné vynájdenie kolapsu) v nej pútavo opisuje zrútenie Sovietskeho impéria očami bežných ľudí. Keď píše o adaptácii bežných Rusov na nový svet pripomína, že v každej spoločnosti je časť obyvateľstva najzraniteľnejšia – podľa neho sú to mladí, starí, chorí a invalidní, hlupáci a suicidiálni ľudia. Potom je tu skupina ľudí, ktorí dokážu donekonečna prežívať na hmyze a kôre stromov.  A väčšina ľudí je kdesi medzi týmito pólmi.

Orlov knihu nenapísal pre Rusov a ďalších obyvateľov bývalého ZSSR so záujmom o svoje nedávne dejiny. Napísal ju pre Američanov so záujmom o svoju budúcnosť.  Lekcie z krajiny „kde zajtra znamená už včera“ môžu byť v ironickom obrate dejín onedlho znovu aktuálne aj u nás, nielen v Amerike. Lekcie Elisabeth Kϋbler Ross boli aktuálne vždy - dnes len nadobudli dodatočné významy.

Text vychádza v rámci spoločného projektu JtT a stáleho zastúpenia Friedrich Ebert Stiftung na Slovensku. jeho obsah nemusí nevyhnutne vyjadrovať názory FES-u

Bookmark and Share

Súvisiace články:

Hodnotenie

7

Tento článok zatiaľ hodnotilo 77 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 17.01.2011 (Branislav)

Diskusia k článku obsahuje 30 príspevkov


Odporúčame

Video

Varoufakis: Capitalism will eat democracy unless we speak up vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist