V posledných dňoch nastal okolo deficitu štátneho rozpočtu a dlhu Grécka veľký zmätok a rozruch. Hovorilo sa o údajne hroziacom štátnom bankrote a úrokové sadzby pre grécke dlhy stúpli. Ako ďalší kandidáti podobného vývinu sa spomínajú aj Portugalsko a Španielsko. V skutočnosti však nejde ani tak o rozpočtový deficit ako o schodok bežného účtu. A tu oproti deficitným krajinám juhu a východu Európy stojí veľká krajina prebytku: Nemecko. Hospodárske napätie medzičasom viedlo už aj k politickým konfliktom.

Grécky rozpočtový schodok sa stal témou v čase, keď sa ukázalo, že štatistiky tejto krajiny sa prikrášľovali a reálny deficit sa zrejme vyšplhá až na 12,7 percenta HDP. Toto číslo síce radí Grécko k európskej „špičke“, ale podobnému problému čelia aj štáty, ktoré si porovnateľnú publicitu neužívajú. Napríklad Írsko v rámci eurozóny s hodnotou 12,5 % HDP  a Veľká Británia mimo nej s deficitom 12,1 % sa pohybujú v rovnakom rozpätí. Oba uvedené štáty sa síce nachádzajú výrazne pod úrovňou gréckeho štátneho dlhu, ktorý dosahuje 113,4 % HDP, avšak pre ich chorý finančný sektor na seba prevzali enormné záväzky poskytnutím štátnych garancií. Navyše aj súkromné zadlženie je vo Veľkej Británii a Írsku výrazne vyššie než v Grécku. Celkovú situáciu v týchto ostrovných štátoch preto možno odhadnúť ako labilnejšiu než v juhoeurópskych krajinách.  

Deficity Španielska (11,2 % HDP) a Portugalska (8 %) sa síce nachádzajú nad priemerom eurozóny, ale zároveň aj pod hodnotami deficitov Británie a Írska. Relatívna váha ich štátnych dlhov zodpovedá v prípade Portugalska európskemu priemeru, v prípade Španielska je dokonca výrazne nižšia. Údaje o verejnom zadlžení týchto troch krajín Stredomoria sa teda – s výnimkou Grécka, nijak výrazne ani v porovnaní s EÚ ani v porovnaní eurozónou, nevynímajú. Pri rozsahu súkromného zadlženia, ktoré sa v prípade socializácie strát počas finančnej krízy môžu veľmi rýchle stať dlhmi verejnými, sa nachádzajú krajiny Stredomoria výrazne nižšie v porovnaní s najvyššími hodnotami u anglosaských krajín a Holandska.

 Čiara zlomu – schodok bežného účtu

 Grécko, Španielsko a Portugalsko však predsa len majú jedno spoločné – vysoký deficit bežného účtu. Schodok sa pohyboval u všetkých troch krajín v roku 2008 okolo približne 10 % HDP a musí sa financovať vonkajšími kapitálovými tokmi – zväčša zadlžovaním. Zatiaľ čo schodok bežného účtu platobnej bilancie v Grécku a Španielsku v posledných rokoch pred krízou rástol ďalej, v Portugalsku činil už od začiatku desaťročia takmer 10 % HDP.

V Španielsku a Portugalsku prebiehala čiastočná deindustrializácia už počas prístupového procesu do EÚ. V Španielsku prinajmenšom výrazne rástla ako istá kompenzácia tohto procesu automobilová produkcia. Tým sa však priemyselná produkcia stala veľmi jednostrannou a preto zraniteľnejšou ako predtým. Regionálna podpora prostredníctvom EÚ dočasne zrýchlila hospodársky rast.  Vstup do eurozóny priniesol pre krajiny Stredomoria aj redukciu úrokových mier. Nízke úroky stimulovali nákup nehnuteľností a konzum na úver. Špekulácie s nehnuteľnosťami a prepálený stavebný boom na začiatku 21. storočia sa v Španielsku stali hlavným faktorom rastu – a prepad trhu s nehnuteľnosťami počas aktuálnej krízy základným krízovým faktorom.

V Portugalsku nedokázali v posledných rokoch dokonca ani nízke úroky pôsobiť ako dostatočná stimulácia. Produktívne sektory vo vonkajšom konkurenčnom tlaku v podmienkach menovej únie viditeľne nerástli. Približne od zavedenia eura zaostáva Portugalsko za číslami rastu európskej pätnástky. V Španielsku a Grécku sa štrukturálne problémy periférnych ekonomík dlhšie obdobie prekrývali rastom financovaným pôžičkami. Vysoká potreba vonkajšieho financovania však prináša krajinám Stredomoria v súčasnej kríze vysokú zraniteľnosť.

 Problémový prípad: európsky majster exportu

 Štrukturálne napätie medzi krajinami prebytku a deficitu v rámci eurozóny sa výrazne zostrilo agresívnou nemeckou exportnou politikou. Extrémne reštriktívna mzdová a sociálna politika Nemecka sa zameriavala na dosiahnutie vyšších exportných prebytkov. A v tom bola aj úspešná. Kým v roku 2001 vykazovalo Nemecko vyrovnanú bilanciu bežného účtu, v roku 2006 dosiahol prebytok až 5,1 % HDP. Zlepšenie nemeckej bilancie bežného účtu je zrkadlovým obrazom stúpajúcich deficitov krajín Stredomoria ale aj Francúzska. Nemecký exportný rast stúpal na úkor iných krajín EÚ, ale aj na úkor vnútorného dopytu a životného štandardu mnohých pracujúcich. Nemecké banky fakticky financovali exportné prebytky Nemecka prostredníctvom vysokých úverov poskytovaných štátom Stredozemia. Len samotné Španielsko má u nemeckých bánk dlh 240 miliárd amerických dolárov.

 EÚ požiadavka: šetriť, šetriť, šetriť

 V aktuálnej diskusii sa v centre pozornosti objavujú len deficity stredomorských krajín, ale nehovorí sa o nemeckých prebytkoch. EÚ ultimatívnou formou požaduje hlboké škrty v gréckych štátnych výdavkoch - najmä v platoch vo verejnej službe a sociálnych výdavkoch. Príjmovej strane, ktorá vykazuje v Grécku pri vymáhaní daní veľké nedostatky, sa nepripisuje žiadna porovnateľná priorita. Pritom hlavnou príčinou vysokého deficitu rozpočtu nie je grécky sociálny štát, ale nedostatky pri daňových platbách.

Mimochodom z rozpočtového hľadiska je príjmová strana problémom aj na Slovensku. Daňové príjmy sú po neoliberálnych „reformách” Dzurindovej vlády veľmi nízke.  Ak chce slovenská vláda garantovať kvalitné štandardy vzdelávania a zdravotníctva, bude zrejme potrebné zvýšenie daní. Ponúka sa opätovné zavedenie progresívneho zdaňovania príjmov – čo je v eurozóne štandard a zvyšovanie daní z majetku.

Grécko sa fakticky dostáva pod kuratelu Európskej komisie – podobne ako sú už dnes niektoré východoeurópske krajiny pod dohľadom Medzinárodného menového fondu a Európskej komisie. Postup pri znižovaní deficitu sa približuje stupňu, keď sa platia pokuty. Najdôraznejšími „štváčmi a podnecovateľmi” spomedzi krajín EÚ sú vlády Nemecka, Rakúska a Švédska. V protiklade k ultimatívnym požiadavkám EÚ pôsobia výpovede o možnej podpore Grécka veľmi všeobecne a značne bezobsažne. Grécky premiér George Papandreu, obvinil EÚ vzhľadom na špekulatívne útoky z „nedostatku odvahy”.

Ako to už 20. januára priznal vo Financial Times liberálny komentátor Martin Wolf, drastické škrty vo výdavkoch Grécka zosilnia recesiu, čo následne bude viesť k ďalším daňovým výpadkom. Takto sa spustí špirála recesie – podobne ako v baltských krajinách a Maďarsku. Nevyrieši sa tým ani problém zadlženia a týmto spôsobom sa neodstránia ani nedostatky v štruktúre produkcie. Samozrejme silný pokles privátneho konzumu a klesajúce investície budú tlačiť na deficit bežného účtu. Znižovanie príjmov v stredomorských krajinách, ako ich nedávno požadoval hlavný ekonóm MMF Olivier Blanchard vo francúzskych hospodárskych novinách Les Échos, bude vyvíjať tlak aj na mzdy v iných štátoch EÚ. Zdá sa teda, že cieľom tejto politiky je aj zovšeobecnenie trendu znižovania miezd a odbúravania sociálnych služieb.

Asi nie je náhodou, že pod tlakom, aby začali realizovať procyklickú hospodársku politiku, sa ocitli práve tri sociálnodemokratické vlády. Grécki sociálni demokrati prednedávnom vyhrali voľby aj na základe prísľubu sociálnej ochrany. Vláda Zapatera v Španielsku zatiaľ po tvrdých vnútorných bojoch realizovala skôr anticyklickú politiku. Tieto vlády však zápasia s problémom straty legitimity, pričom tento proces sa evidentne zrýchľuje. V Grécku prebiehajú sociálne protesty a mohli by, ako sa obávajú pravicové sily v EÚ, plánované škrty prinajmenšom sťažiť.

 Možné alternatívy

 Alternatívna politika by sa musela špeciálne aplikovať pri nemeckých prebytkoch a nemeckej konjunktúre vnútorného trhu. Výrazné konjunktúrne impulzy a zvýšenie platov v Nemecku by redukovali tlak na periférne krajiny eurozóny. Namiesto „rozpočtových hriešnikov“ by mali štáty EÚ sankcionovať chronický prebytok bežného účtu – podobne ako to, v tom čase však márne, navrhoval Keynes pre medzinárodné povojnové hospodárstvo. Usporiadanie síl v EÚ však nenasvedčuje v prospech takéhoto riešenia. Ak sa bude pokračovať v doterajšej politike, sociálne rozdiely a priepasť medzi krajinami centra a periférie EÚ sa budú zväčšovať. To sa stáva čoraz zrejmejším aj na politickej rovine. V Aténach pálili demonštranti vlajky EÚ.

Naproti tomu sa v Nemecku začala diskusia, či by Grécko nemalo byť vylúčené s eurozóny. Napríklad profesor ekonómie na vojenskej vysokej škole v Hamburgu Dirk Meyer v interview pre Frankfurter Allgemeine považuje vystúpenie Grécka z eurozóny za želateľné. Tvrdí, že „EÚ by za vystúpenie Grécka z eurozóny mohla prebrať podstatnú časť gréckych zahraničných dlhov”. Hlavnou myšlienkou takýchto úvah je, že ide o nezodpovedné južanské krajiny.   

K paradoxom terajšej situácie patrí, že baltské krajiny sa silou mocou snažia stať členmi eurozóny počas dosiaľ najtvrdšej krízy menovej únie. Aj Bulharsko dalo svoju snahu jasne najavo. Domácnosti tu však majú vysoké devízové dlhy. Banky a zadlžená stredná trieda chcú v každom prípade zabrániť znehodnoteniu miestnych mien. Vstup do eurozóny má uvedenému procesu predísť. Lenže ako Bulharsko, tak aj baltské štáty vykazovali už aj pred aktuálnou krízou deficity bežného účtu v takej výške, ktorá výrazne presahuje schodky juhoeurópskych krajín. Pri súčasných výmenných kurzoch nie sú ich priemyselné odvetvia konkurencieschopné. Hrozí preto dlhodobá stagnácia. Vstup nových východoeurópskych štátov do eurozóny je teda evidentne pochybným projektom.

Autor je profesor Inštitútu pre zahraničnú ekonomiku a rozvoj na Wirtschaftsuniversität vo Viedni a predseda Inštitútu pre politicko-ekonomický výskum (IPE) vo Viedni

Slovenský preklad vznikol v rámci projektu Utopia

Súvisiace články:

• Z Platóna planktón
• Hranice nenásytnosti