Keď vám politik sľubuje, že vám prezradí niečo zo zákulisia, pokiaľ nie ste jeho milenka alebo najbližší spolupracovník, neverte mu. Bol by hlupák. Vždy s vami manipuluje: buď zavádza priamo vás, alebo chce cez vás niekomu vyslať signál.

A Ivan Mikloš hlúpy rozhodne nie je. Aj preto som si so záujmom prečítal jeho blog, ktorý určite nie náhodou vyšiel pred kľúčovým európskym summitom, na ktorom sa predsedovia vlád a hlavy štátov (teda nie ministri financií!) dohodli na zásadách pre vypracovanie nového rámca európskej hospodárskej politiky.

Ivan Mikloš sa v ňom vyjadruje, akoby hovoril v mene vlády, ktorá odmietla Grécku pôžičku z etických dôvodov. Na prvý pohľad akoby Slovensko Nemecku a všetkým ostatným štátom, ktorí pôžičku poskytli, odkazovalo: vy odpadlíci, miesto trestania hriešnikom pomáhate - krajine, ktorej vládli klamári poskytujete zdroje namiesto toho, aby ste jej rozmaznaným občanom dali pocítiť, že za chyby nezodpovedných vlád musia platiť oni. A prečo to robíte, súdruhovia? Pretože ak by ste Grécku nepomohli, a nechali ho zbankrotovať, tak práve vaše banky stratia veľa peňazí. A potom by to zatiahli len vaši občania, a nie občania eurozóny. Pôžičkou zoštátňujete a „europeanizujete“ straty vašich bánk, a ešte k tomu im aj chránite zisky, o ktoré mali pre vlastnú nezodpovednosť prísť. Rovnako neprístojne sa aspoň časť z vás (Francúzi a štáty „PIGS“) správa aj v prípade dočasného Európskeho stabilizačného fondu, ktorý chcete premeniť na permanentný krízový mechanizmus, ktorý by zas púšťal žilou pracujúcemu ľudu a nie bankám. Protivíte sa tak zákonu trhu. Amen.

Ivan Mikloš v úlohe apoštola sociálne spravodlivého trhu? Ako vo svojom výbornom komentári postrehol Peter Javůrek, je to veľmi naivná predstava.

Ivan Mikloš sa len tvári, že túto argumentáciu myslí vážne, pretože veľmi dobre vie, že zoštátnením strát a privatizáciou ziskov bola napríklad aj „reštrukturalizácia vybraných finančných inštitúcií“, ktorá prebehla pod jeho taktovkou a patronátom Brigity Schmögnerovej za prvej Dzurindovej vlády. Svojim voličom a sympatizantom teda rozpráva o trhovej principiálnosti a morálnej nadradenosti, ale svojim zahraničným kolegom len na tvrdo odkazuje, že kecy o európskej solidarite bokom, čo si kto doma navaril, nech si aj sám zje, on nikomu z nich pomáhať nebude. Zvlášť keď ho k tomu nezaväzuje žiadna zmluva.

Ak je v skutočnosti práve toto principiálna pozícia súčasnej slovenskej vlády, všetko nasvedčuje tomu, že ju bude onedlho musieť revidovať. Najvýznamnejším výsledkom posledného európskeho summitu je totiž ohlásenie skorého vzniku práve tohto doposiaľ chýbajúceho zmluvného záväzku. Ibaže by ho v momente, keď bude nutné konkrétnu zmenu Lisabonskej Zmluvy ratifikovať, Národná Rada Slovenskej Republiky zmietla zo stola...

Už len vzhľadom na Slovenskom zvolený prístup k pôžičke Grécku a potrebnú jednomyseľnosť pri prípadnom konkrétnom nasadení Európskeho stabilizačného fondu je pre finančné trhy a partnerov v eurozóne pozícia slovenskej vlády a parlamentu prinajmenšom zneisťujúca. A „zásadový“ postoj ministra financií, ktorý sa trochu predčasne chváli, akým veľkým tlakom odolal, môže obavy v tomto ohľade len posilniť.

Ale je to len divadlo. V dobrej bruselskej spoločnosti znie „nepodporujeme morálny hazard“ určite lepšie ako „nemáme na to, aby sme po tom, čo sme našim občanom už vyviedli  a s tým, čo im ešte len chceme vyviesť, pred nich len tak predstúpili a povedali, že teraz budú platiť aj za záchranu ziskov nemeckých a francúzskych bánk, hoci aj v mene zachovania stability eurozóny.“

Fígeľ je v tom, že kto v rámci logiky národného egoizmu  principiálne odmietol pôžičku Grécku, mal by rovnako principiálne odmietnuť aj ochranný val. Principiálne, teda nielen preto, že oproti pôžičke Grécku ide v ochrannom vale o rádovo vyššie peniaze. A to už sa v dobrej bruselskej spoločnosti presadzuje omnoho ťažšie.

Preto ako sám tesne pred summitom pripomenul, Ivan Mikloš ochranný val schválil, aj keď s výhradami, s ktorými nemá v skutočnosti žiadny z partnerov problém. Ak totiž existuje v prebiehajúcich jednaniach nejaký konflikt, tak určite nie medzi slovenskými bankobijcami a bankami skorumpovanými južanmi. Pravda je taká, že slovenský minister financií si mohol dovoliť na blogu priam ultimatívne formulovať slovenskú vyjednávačskú pozíciu preto, že mu za to od premiérky nič nehrozí, a hlavne preto, že v skutočnosti nie je sporná.

Permanentný krízový mechanizmus, nástupca ochranného valu, spolu s celým súborom nových opatrení pripravovaných pod hlavičkou reformy Paktu stability a rastu ako aj riadenia európskej hospodárskej politiky má za účel predísť bankrotu člena eurozóny. Má ho znemožniť. Pritom slovenský minister financií svoj súhlas s ním podmieňuje definovaním pravidiel bankrotu člena eurozóny, na ktorého nákladoch by sa určite mal podieľať aj finančný sektor.

Ak vznikne dohoda o tom, kto a ako má riadiť hospodársku politiku eurozóny, ak vznikne dohoda ohľadom ukazovateľov a nástrojov tohto riadenia, prečo by mal byť problém definovať pravidlá riešenia pre prípad zlyhania celého systému, ináč povedané čisto hypotetického bankrotu člena eurozóny? A prečo by mal byť problém bankám povedať, že v takom prípade by museli tiež prispieť?

Odhadujem, že túto dramaturgiu najneskôr pri priateľskej debate s nemeckou kancelárkou pochopila dokonca aj premiérka Radičová. Odvtedy poskytovala kategorické vyhlásenia celému svetu, očividne natešená z úlohy, ktorá sa jej ušla.

V opačnom prípade by totiž platilo, ako píše Ivan Mikloš, že oceľová Angela po večierku so Sarkozym v romantickom Deauville akosi „zmäkla“... A verné a úslužné Slovensko nechala stáť ako kôl v plote. V záveroch posledného európskeho summitu nie je explicitná zmienka o riadenom bankrote členov eurozóny. Zato Európska Komisia má v súčinnosti s prezidentom Európskej Rady začať prípravné práce na vytvorenie permanentného krízového mechanizmu. Ak by „zásadovosť“ ministra financií naozaj predstavovala politické rácio pozície slovenskej vlády, bolo by nutné konštatovať, že slovenská diplomacia prehrala. A to je predsa neprípustné.

Takže zostávajú už len dve otázky.

Prvá: čo sme za komparz získali my, a o čo išlo skutočným hráčom?

My nič. Ale dôchodkové správcovské spoločnosti ešte stále môžu dúfať, že štáty v ktorých pôsobia nebudú príliš prísne posudzované za tú časť deficitov verejných financií, ktoré im spôsobujú.

Druhá: ak podľa Ivana Mikloša európsku (ale aj americkú) ekonomiku napriek všetkým politickým inováciám (vrátane riadeného bankrotu členov eurozóny) čakajú „ťažké roky nízkeho rastu, vysokých deficitov a rastúcich dlhov“, ako môže hocako potentný Pakt stability a rastu, hoc aj s automatickými sankciami, odvrátiť opakovanie insolventnosti krajín?