Len minulý mesiac vyzvali banky viac ako 200 tisíc amerických rodín aby im prenechali svoje domy, lebo nevládzu platiť hypotéku. Ešte predtým ako tieto rodiny svoje príbytky vypracú, určite ich bude hriať pocit, že museli svojim katom prispieť na 13 biliónové dolárové výkupné.

 Sedemdesiat percent týchto pôžičiek pritom vzniklo podľa tvrdení FBI a agentúry Fitch finančným podvodom zo strany bánk a ich predajcov hypoték. Títo bankári by teda mali, namiesto vyháňania ľudí pod most, sedieť v base.

Takže dlhy nám rastú rýchlejšie ako ich dokážeme platiť. Ak by neboli vlády kúpené finančníkmi, tak by to ľuďom odpísali, aspoň do tej miery, aby platiť stíhali. Teraz prichádzajú chudobní aj o to posledné, zhrabnú to zas banky a všeobecná nenávisť voči bohatým vzrastie. Aj slepý vidí, že tie bailouty bol len začiatok. Ide sa sekať, ale samozrejme selektívne.

Napríklad britský premiér Cameron vyzerá, že by sa radšej upálil, ako by mal spomaliť jadrové vyzbrojovanie. Ale škrtať platby pre ťažko sa učiace deti, či stopnúť výstavbu škôl a nemocníc je v pohodičke.

Nicolas Sarkozy to bude mať ťažšie lebo o chvíľu má prezidentské voľby a vládne revolučnému národu. Zatiaľ opatrne  posúva odchod do dôchodku o dva roky a bojí sa komentovať úvahy o vyšších daniach. Na papuľnatého autokrata tlačí aj reformná Merkel aj celá Komisia, takže niečo asi spraví a potom tie voľby so šéfom MMF Dominikom Strauss Kahnom fakt prehrá. Národy reagujú na seky rozmanito, Gréci púšťajú paru v uliciach, pričom v Beneluxe idú hore separatisti a nacionalisti.

Problém však je, že neexistuje diskusia o podstate krízy. V G8 sa teraz hádajú len o tom, kto má ťahať svetový dopyt, lebo Amíci už nestíhajú. Takže by to mala prebrať Čína a aj Nemci, ktorí nechcú.

Nikto nehovorí o tom prečo korporácie, hneď ako majú nejaký voľný cash, s ním idú okamžite na finančné trhy a neinvestujú do reálnej produkcie. Veď tu by sa malo hlasno upozorňovať na to, že my tu chválime schopnosť vlád dobre sa zadĺžiť a zdravie ekonomiky meriame podľa toho, akú kvalitu má ten dlh. Asi aj tí novinári majú nejakú tú milú 30 ročnú hypotéku, takže sa im ťažko rýpe v systéme, ktorého podstata (zisk z dividend, či povedzme z úrokov aj na vládne dlhy) živí majiteľov médií.

Aspoň tí verejnoprávni by ale mohli rozoberať Achillove päty systému. Len ignorant nevidí, že ekonomický život ovládli banky a poisťovne, ktoré cez pyramídu dlhov nechávajú pre vlády stále menej na výber daní. Ak tie chcú potom niečo pre občanov urobiť, zas musia ísť na tie nešťastné trhy sa zadĺžiť a len potom môžu postaviť nejaký most, alebo školu.

Neviem prečo napríklad oficiálne štátne štatistiky neevidujú a novinári nahlas neanalyzujú takzvaný nezarobený príjem, či dokonca bohatstvo, teda príjem bez vytvorenia služby/hodnoty. Tie choré bonusy sú pritom v tejto oblasti len špičkou ľadovca.

Okrem novinárov s rodinami v roli rukojemníkov celoživotných hypoték za to môže čiastočne aj sociálna demokracia.

Zdá sa, že na tieto témy rezignovala a jej zúfalí sympatizanti čakajú na nejaké pravidelné mediálne nástrely v systémovej oblasti zbytočne.

Autor je spravodajca World Business Press Online v Londýne