Závislosť slovenského hospodárstva na dovozoch energonosičov z jediného zdroja je dávno známym rizikom. Ozajstný problém nie je v tom, že našim obchodným partnerom je Rusko, ale jeho monopolné postavenie. Od januárovej krízy sme si navyše uvedomili, že prinajmenšom rovnakým rizikom je aj naše napojenie na jedinú rúru.

Keď je teda reč o diverzifikácii, ide o nové zdroje aj o nové rúry. Naši politici doteraz obe riziká podceňovali, z časti preto, že geopolitický akčný rádius Slovenska je objektívne limitovaný, ale predovšetkým preto, že im to bolo v podstate fuk. Ako keby neboli schopní pochopiť nutnosť skĺbiť starosť o vlastné vrecká so záujmami krajiny, o schopnosti a vôli v rámci existujúcich medzinárodných štruktúr a vzťahov dlhodobo, metodicky presadzovať slovenské záujmy ani nehovoriac.
O diverzifikáciu prepravných trás cez susedské presieťovanie sme sa začali zaujímať v momente, keď došli peniaze. O diverzifikácii zdrojov sa zas samotný premiér vyjadril jednoznačne: závislosť Európy od dodávok ruského plynu bude narastať. A Stredná Európa nemá reálnu alternatívu. Ani Nórsko ani Alžírsko nie sú kľúčovými hráčmi. Ostáva kaspický región, a Blízky východ. Tam hrajú nejednotní Európania maximálne piate husle a Slováci akurát tak na triangel. A to, že naši partneri z V4 na tom nie sú o nič lepšie, nemôže byť útechou.
Práve naopak: projekt Nabucco s plánovanou prepravnou kapacitou obmedzenou na 31 miliárd kubíkov plynu ročne (samotný plynovod SPP má trojnásobne vyššiu kapacitu) má totiž zmysel akurát tak pre Strednú Európu. Pre tú Strednú Európu, ktorá donedávna slúžila anglicko-americkým intrigám proti EÚ a verila v úspech stratégie oslabovania Ruska. Pre Strednú Európu agresívnych a nekonzistentných dobrodruhov, ktorých posledným exemplárom vo funkcii je poľský prezident. Tých istých, ktorí vytrvalo broja proti vstupu Turecka do EÚ.
Premiér Erdogan im nedávno odkázal, nech si zopakujú zemepis. Kto im však poskytne doučovanie? Na Slovensku by sa tejto príležitosti v rámci diverzifikácie svojej zárobkovej činnosti mohol chopiť Ján Čarnogurský: zatiaľ jediný v pravo pochopil, že si musí vybrať medzi Tureckom a Ruskom. Ľavica si zatiaľ môže začať uvedomovať, že januárová kríza bola ranou z milosti pre slovenskú zahraničnú politiku posledného desaťročia. A pozorovať, či je minister Lajčák aj niečo viac, ako len Kukanov a Kubišov nástupca.