Vchádzame do pravdepodobne najväčšej hospodárskej krízy v dejinách ľudstva. A čo sa ozýva sprava? Sulíkoviny.

Brazília je najväčším svetovým producentom kávy, pomarančov a cukrovej trstiny, ale predovšetkým druhým výrobcom sóje a tretím kukurice, ktorou sa kŕmia aj naše ošípané či kurence. V dôsledku finančnej krízy majú poľnohospodári na celom svete sťažené podmienky pri získavaní úverov, bez ktorých jednoducho nedokážu fungovať. Niet peňazí, teda niet prostriedkov na osivo, postreky a hnojivá, takže úroda bude nižšia. Špekulanti už síce zas očakávajú, že ceny agrokomodít sa opäť vyšvihnú do závratných výšok, ale zodpovední politici by sa mali skôr pripravovať na obrovský prepad dopytu po potravinách a jeho prejavy v praxi: podvýživu, hlad, hladomor.

Okrem iného to znamená, že spoločná agrárna politika Európskej únie opäť zohrá kľúčovú úlohu pri zabezpečovaní potravinovej bezpečnosti členských štátov. Pokusy prevažne britských vyznavačov Smitha a Ricarda o demontáž spoločnej poľnohospodárskej politiky sa teda skončia fiaskom. A Francúzsko si po dlhej dobe zaknihuje skutočné víťazstvo. Slovenská pravica, pre ktorú sú poľnohospodárske dotácie ešte stále ako zásah z brokovnice do zadku, napriek tomu neprecitne, pretože zjavne nevníma, čo sa to vlastne deje.

Nevníma, že Ministerstvo financií Spojených štátov amerických práve prvýkrát odvrátilo krach Citigroup, prednedávnom ešte najväčšej banky na svete. Nevníma, že v Spojených štátoch amerických bude tak alebo onak musieť dôjsť k zoštátneniu automobilového priemyslu. Nevníma, že penzijný fond štátu New Jersey v podstate skrachoval a guvernér Corzine dôchodcom oznamuje prechodné zníženie vyplácanej renty s prísľubom, že v roku 2012 sa to snáď opäť nejako dostane do normálu. A že senátorom Baronim očakávaný výsledok vyšetrovania zákonnosti nakladania s odvodmi investičnými maklérmi na tejto skutočnosti nič nezmení.

Slovenská pravica nevníma, že po Maďarsku ide Európska komisia zachraňovať Lotyšsko, kým Medzinárodný menový fond všetkých varuje, že jeho finančné možnosti nie sú nevyčerpateľné. Takisto nevníma, že Londýn, mekka liberalizmu, bankovníctva a finančných žralokov, zvyšuje daň z príjmu, znižuje daň z pridanej hodnoty, a popritom zvyšuje deficit verejných financií v zúfalej snahe odvrátiť ekonomický kolaps.

A napokon, slovenská pravica nevníma napríklad ani to, že združenie japonských zamestnávateľov japonským zamestnancom práve odkázalo, aby začali vzorne pracovať na zvrátení demografického vývoja stachanovským zvýšením kopulačnej frekvencie. Heslo dňa odteraz znie: dosť bolo práce, chce to viac rozkoše! Zatiaľ sa nevie, či budú nositelia vyšťavených japonských falusov od zamestnávateľa fasovať viagru, ale je jasné, že viac ako o novorodeniatka Keidanrenu ide o zníženie pracovného času pre udržanie zamestnanosti a spoločenského zmieru.

Zrátané a podčiarknuté: len zadubenec alebo cynik, môže v súčasnej situácii prísť pred občanov a s plechovým ksichtom tvrdiť, že Slovensko bude pripravené na riešenie dôsledkov prebiehajúcej krízy, ak sa napríklad zníži sadzba dane z príjmu na 16 % alebo, ešte lepšie, na 15 %. A len hlupák tomu môže uveriť.

Autor píše pod pseudonymom vzhľadom na svoje postavenie vo finančnom sektore