Členovia vlády Slovenskej republiky vedia, že je zle, vedia, že bude ešte horšie, ale dúfajú, že nie tak rýchlo, a zároveň si pripravujú alibi: odvolávajú sa na notoricky nepresné odhady a systematicky neaktuálne správy Európskej Komisie, a spoliehajú sa na slovenských analytikov a ekonomických expertov – zas to nikto nepredpovedal. Ale hlavne: všetci chcú veriť, že to najhoršie už máme za sebou, a že to nakoniec ani tak veľmi nebolelo. Chyba.

Keď indický minister financií nedávno nariadil nákup 200 ton zlata od Medzinárodného Menového Fondu (India zaplatila USD), poznamenal, že americká aj európska ekonomika sú v troskách. Podľa amerického úradu práce bolo v októbri 2009 nezamestnaných 15,7 miliónov ľudí, čo je o 8,2 miliónov viac ako na začiatku krízy v decembri 2007. K tomu je potrebné pripočítať 2,4 miliónov vyradených z evidencie kvôli tomu, že za posledné štyri týždne úradu nedokázali, že aktívne hľadajú prácu (približne tretina z nich z dôvodu, že stratila nádej). A nezabudnúť na 9,3 miliónov zamestnancov, ktorí v dôsledku ekonomickej krízy môžu pracovať len na čiastočný úväzok.

 Medzitým ale už aj Európska centrálna banka ohlásila, že z obavy pred novou špekulatívnou bublinou mieni začať zatvárať kohútiky likvidity. Lenže vyparovanie hypotekárnych úverov a z toho vyplývajúce miznutie virtuálnych hodnôt z finančných trhov a ich zákulisia pokračujú. Bankový sektor teda naďalej trčí po nos v močiari nezobchodovateľných aktív. Aj preto banky stále škrtia úvery priemyslu a obchodu, napriek rekordne nízkym úrokovým sadzbám centrálnych bánk prípadných dlžníkov zdierajú z kože, zvyšujú svoje príjmy z nespočetných a neprehľadných poplatkov, vítajú štátne záruky aj rekapitalizácie a za takto získané zdroje vo veľkej miere nakupujú napríklad štátne obligácie. Vytvárajú si rezervy na ďalšie demolačné kolo.

 Podstata problému je v tom, že finančné špičky a na nich prepojené politické elity prebiehajúcu krízu chápu ako jedinečnú príležitosť, ako takú westernovú prestrelku v štýle „last man standing“, ako darwinistický boj o prežitie. A pri tom hrôzostrašnom predstavení chcú veriť, že práve ich klan, favorit, šampión, nakoniec zvíťazí... A čo politika pre ľudí? Sloganu vždy musí veriť v prvom rade predávajúci.