Maďarský komisár László Ándor (podľa neprajníkov vraj salónny kryptomarxista), bol vývojom na kapitálových trhoch a jeho dopadmi na štátne financie dotlačený k nastoleniu celoeurópskej verejnej diskusie o dôchodkoch. Jeho úradníci zbúchali takzvanú Zelenú knihu: smerom k adekvátnym, udržateľným a bezpečným dôchodkovým systémom v Európe. Je to síce zle napísaný a prinajmenšom rozpačito pôsobiaci dokument, ale zo slovenského hľadiska určite stojí za pozornejšie preštudovanie.

Európska Komisia nemá v oblasti sociálnych vecí a dôchodkového zabezpečenia takmer žiadne kompetencie. To je pravdepodobne hlavný dôvod prečo výsledok očividne úporného medzirezortného pripomienkovania vyšiel aj pod patronátom Francúza Barniera, zodpovedného za jednotný trh, a Fína Rehna, ktorý sa v rámci hospodárskych a menových záležitostí tiež venuje vytvoreniu novej architektúry dohľadu nad finančnými trhmi, na ktorých hrajú práve dôchodkové fondy podstatnú úlohu. A v predmetnej Zelenej knihe ide v prvom rade o ne.

 Jej autori konštatujú: už desať rokov jednotlivé členské krajiny menia svoje dôchodkové systémy s ohľadom na hrozbu demografického Armagedonu. Splnili vlastne všetko, čo od nich analytici a odborníci vyžadovali: zvýšili vek odchodu do dôchodku a zmenili metódu výpočtu dôchodkových nárokov tak, aby väčšej časti aktívnej populácie "dodali odhodlanie" pracovať dlhšie, pričom priebežný systém dôchodkového zabezpečenia zavedením kapitalizačného piliera (prevažne súkromného) jemne odľahčili od jeho budúcich záväzkov.

 Nestačí. Totiž, čo čert nechcel, oproti pôvodným predpokladom obyvateľstvo Európy starne rýchlejšie (toto tvrdenie nie je podložené nijakými údajmi). A hlavne tu máme finančnú a ekonomickú krízu, ktorá podstatne znižuje príjmy štátneho rozpočtu. Jej dopady pocítime najmenej desať rokov, práve v období, keď sa má do dôchodku prevaliť generácia baby-boomu. Preto je nutné dupnúť na plyn a pokračovať v reformách: ešte rýchlejšie znižovať verejné výdavky a ešte viac tlačiť na ľudí, aby sa priemerný vek ich skutočného odchodu do dôchodku čo najviac priblížil k méte 65 rokov. V súčasnosti je to vraj v Únii ťažko overiteľných 61,4 rokov (slovenských 58,7 rokov je údaj z roku 2002, teda ešte pred dôchodkovou reformou...).

 Je pravda, píše sa ďalej, že starnutie populácie znamená pohromu aj pre kapitalizačný pilier, v dôsledku čoho bude potrebné príspevky doň zvýšiť, z neho vyplácané renty znížiť, alebo sa zmieriť s kočovníckymi nájazdmi tohto kapitálu na svetové finančné trhy a zvyšovaním investičného rizika, a neprestávať dúfať, že to nakoniec dobre dopadne. Tiež je pravda, že finančná kríza de facto zlikvidovala veľkú časť existujúcich dôchodkových fondov (v roku 2008 stratili v priemere 20% zo svojej hodnoty). Za prežitie vďačia len tomu, že ešte nemusia vyplácať renty veľkému počtu individuálnych prispievateľov, a hlavne že sa na ne nevzťahujú ani len rovnako ohybné pravidlá solventnosti ako na poisťovne alebo banky.

 Nevadí. Raz už sú tu, je ich veľa, ich finančný význam mechanicky narastá, sú teda "úspešné" a v neposlednom rade vďaka nim pre Európsku Komisiu vzniká rozsiahly priestor na zbieranie a propagáciu "najlepších investičných praktík" (ktoré dané riziká celkom určite dokážu znížiť na politicky prijateľnú mieru) a vymýšľanie regulácií, vykonávanie dohľadu, či spisovanie správ a štatistík. Nebojte sa, bude to bezpečnejšie, kasajú sa v Bruseli.

 Toľko k ťažiskovej argumentácii autorov Zelenej knihy. Avšak popritom v nej možno nájsť aj množstvo ďalších zaujímavostí.

 Napríklad priznanie, že kým reformy dôchodkových systémov posledného desaťročia mali za cieľ zabezpečiť ich udržateľnosť, teda modelované fungovanie v prognostikmi vykonštruovaných zmenených podmienkach, niekedy v ďalekej budúcnosti, rôzne nepríjemné dôsledky aplikácie tejto metódy politickej anticipácie v praxi už nepopierateľne badať v našej súčasnosti. Zisťujeme napríklad, že včera reformované dôchodkové systémy znížili dôchodky vyplácané dnes, čo sa bolestivo dotýka predovšetkým veľkej časti žien ako aj ľudí so zdravotnými ťažkosťami.

 Preto pri pohľade na rozširujúcu sa chudobu a s vedomím, že práve súčasní dôchodcovia uprostred krízy svojou spotrebou pôsobia ako dôležitý "automatický stabilizátor" (prispievajú k udržiavaniu hospodárskej činnosti a teda aj zamestnanosti na určitej úrovni), Európska Komisia zdôrazňuje potrebu dôchodcom predsalen zabezpečiť "adekvátne príjmy". Eurokrati si aspoň uvedomili, že z makroekonomického hľadiska je žiaduce dôchodcom výpadok príjmov z verejného systému dôchodkového zabezpečenia nejakým spôsobom a hlavne "adekvátne" nahradiť. "Adekvátne" asi znamená "nie z verejných zdrojov".

 Čo konkrétne navrhujú? Bližšie neurčenú ekonomickú politiku, ktorou by štáty (!) zvýšili výnosnosť súkromných investícií na finančných trhoch, životné poistky a - uprostred megavýbuchu realitnej bubliny - americké hypotéky (tzv. reverse mortgages)...

 Nebude to teda ľahké, a zrejme aj preto Európska Komisia odkazuje, že "v štátoch, v ktorých je reformný proces nedostatočne pokročilý, je potrebné súrne revidovať sľúbenú úroveň dôchodkového zabezpečenia, berúc do úvahy možnosti zvyšku ekonomiky (a verejných rozpočtov)". Ináč povedané: čím skôr prestanú mať budúci dôchodcovia veľké oči, tým lepšie.

 Napokon práve mentálna nepripravenosť voličov z radov strednej vrstvy na uťahovanie si opaskov predstavuje z pohľadu bruselských byrokratov hlavný politický problém. S pozoruhodným citom pre realitu súčasným politikom odkazujú: reformujte rozhodne a hneď, ináč sa vystavujete riziku, že v budúcnosti budú psychologicky nesprávne nastavení dôchodcovia frustrovaní, a potom vám to spočítajú. Lebo znižovať ich dôchodkové príjmy budete musieť tak či tak. Súčasná bedač nie je nič oproti nahnevaným dôchodcom budúcnosti.

 Celým dokumentom sa okrem arogancie, povrchnosti, nedôslednosti a intelektuálnej nepoctivosti ako červená niť tiahne do očí bijúca snaha nespomenúť ako koreň problému situáciu na trhu práce.

 Rozmach atypických pracovných pomerov (falošní živnostníci, práca na dobu určitú, na čiastočný pracovný úväzok, alebo agentúrna práca), rovnako ako aj narastajúci počet rodičov samoživiteľov a geografické odlúčenie rodín sú chápané ako dôsledok akýchsi mimovoľných, societálnych trendov (ľudia si jednoducho želajú viac flexibility, nezáväzný život). Ešteže zodpovednosť za privysokú mieru predčasných odchodov do dôchodku ide aj podľa expertov Európskej Komisie v prvom rade na vrub politiky ľudských zdrojov súkromných podnikov.

 Dopady vysokej miery štrukturálnej nezamestnanosti, prekarizácie pracovných vzťahov, rodovej nespravodlivosti a mzdovej deflácie na príjmy verejného, priebežného systému dôchodkového zabezpečenia nie sú kvantifikované. Rovnako nie je v celom texte ani len zmienka o šedej ekonomike a práci na čierno. Autori hlavný problém vidia v tom, že napriek oddialeniu oficiálneho veku odchodu do dôchodku veľká časť pracujúcich trh práce ešte stále opúšťa predčasne. Nie z vlastnej vôle: okrem toho, že ich k odchodu tlačia samotní zamestnávatelia, majú na to často objektívne príčiny – starostlivosť o vlastné zdravie alebo o blízku osobu (čo úradníci uznávajú, ale opäť nekvantifikujú). Ani v tomto ohľade nemá Európska Komisia pracujúcim a členským štátom čo ponúknuť, okrem odporúčania zvýšenej starostlivosti o zdravie obyvateľstva a bezpečnosť na pracovisku, s čím sú opäť spojené nemalé finančné náklady.

 Zelená kniha o dôchodkoch z dielne troch komisárov teda zakrýva podstatu problému a verejnú debatu orientuje vopred určeným smerom. Východisková pozícia jej ťažiskovej argumentácie (hrozba rozvratu verejných financií napriek už vykonaným reformám), je ničím nepodložená. Absentuje reflexia na systémové zlyhania politík posledného desaťročia. Okrem krkolomnej, a niekedy až grotesknej štylistiky možno jej autorom vytknúť aj mimoriadne ležérne narábanie s faktami a dátami.

 A v neposlednom rade, aj keď sa Európska Komisia tvári, že v žiadnom prípade týmto dokumentom nemieni prekračovať svoje právomoci, aj usilovnému čitateľovi po celý čas uniká, z akého titulu sa vlastne v tejto téme členským štátom a občanom tak zásadne a zoširoka prihovára. Zrejme sa spolieha na to, že novinári si z neho prečítajú maximálne úvod, a že každá politická strana si v ňom nájde aspoň trochu vody na svoj mlyn. A tak ju Barrosovi, Šefčovičovi a spol. nikto neotrieska o hlavu.