Keby sa súčasná celosvetová finančná kríza bola začala niekedy v roku 2003, slovenský dôchodkový systém teraz mohol vyzerať inak. Kríza totiž jednoznačne ukazuje, že tzv. II. pilier nielenže ani zďaleka nie je taký výnosný, ako sa propagoval, ale predovšetkým levím podielom prispieva k destabilizácii celého systému verejných financií.

Súčasná celosvetová finančná kríza sa prejavuje v tom, že priemerný výnos z investovania do cenných papierov na finančných trhoch výrazne klesá. Pre tzv. II pilier – čiže dôchodkový systém založený na investovaní úspor na trhoch s cennými papiermi – to má významné dôsledky. Akcie, ktoré nakúpili dôchodkové správcovské spoločnosti (DSS) len celkom nedávno, majú v súčasnosti nižšiu predajnú hodnotu. Keby teda sporitelia v tzv. II. pilieri odchádzali do dôchodku práve teraz, museli by DSS predať nakúpené akcie a výsledné dôchodky by záviseli od ich cien. Faktom je, že dôchodcovia v II. pilieri by dostali v dôchodkoch menej peňazí, než doposiaľ odviedli („zainvestovali“).

Uvedená situácia je hypotetická, pretože situácia na finančných trhoch začne byť dôležitá až o desať a viac rokov, keď sa začnú vo väčšom vyplácať dôchodky z tzv. II. piliera (hoci nesmierne dôležitá je určite aj súčasnosť, pretože každý prepad negatívne vplýva na celkovú úroveň zhodnotenia peňazí). Dnešná situácia je však mementom toho, na čo kritické hlasy upozorňovali ešte pred spustením tzv. dôchodkovej reformy – finančné trhy sú nestabilné, a preto ako zdroj dôchodkov absolútne nevhodné. Aj keby totiž bola bilancia výnosov na akciových trhoch dlhodobo vyrovnaná alebo hoci aj mierne kladná, nepredídeme závažným problémom. V dobrých časoch dostanú šťastnejší dôchodcovia za ideálnych podmienok vyššie dôchodky. No vždy to bude na úkor tých, ktorí pôjdu do dôchodku v horších časoch, v krízových obdobiach, ako je toto. V tejto lotérii bude niekoľko víťazov, ale aj veľmi veľa porazených. Medzi nimi najmä nízko- a strednopríjmoví sporitelia v druhom pilieri a aj verejné rozpočty, z ktorých im bude treba doplácať k dôstojnému dôchodku.

Reformátori – optimisti argumentujú, že súčasná kríza je iba spodná fáza krivky, ktorá má však v priemere stúpajúcu tendenciu. Skúsenosti z vývoja napr. amerických finančných trhov v priebehu 20. storočia ale ukazujú, že prudké prepady na trhoch, akých sme v týchto týždňoch svedkami, nepatria pod bežné denné výkyvy. Naopak, historický vývoj naznačuje, že keď raz nastane podobný prepad, obdobia priemerne negatívnych výnosov bývajú potom dlhé niekoľko desaťročí. To poukazuje na veľmi nepriaznivú perspektívu sporiteľov v tzv. druhom pilieri.

Ďalší trik, ktorý reformátori – stoici radi používali pred krízou a rovnako dobre ho živia aj teraz, je, že porovnávajú neporovnateľné. Porovnávajú budúcnosť priebežného systému s minulosťou finančných trhov. Darí sa im kontrastovať rastúcu výnosnosť investovania akcií doteraz s nepriaznivými demografickými vyhliadkami priebežného systému v budúcnosti. To je, samozrejme, nefér a tiež sa tak obchádza základný ekonomický predpoklad, ktorý sa zatiaľ nikomu nepodarilo vyvrátiť, a síce, že výnosy z investovania do akcií sa nemôžu dlhodobo vyvíjať odtrhnuto od reálnej ekonomiky. Keby sme sa tejto premisy držali, videli by sme, že doteraz bol rovnako výnosný aj priebežný systém a, ak v budúcnosti nebude, tak finančné trhy na tom nebudú o nič lepšie.

Skúsenosti z krajín, kde investovanie dôchodkových úspor na finančných trhoch funguje dlhšie, hovoria jednoznačne v prospech obozretnosti. Argentína, na ktorej príklad sa dokonca odvolávali aj slovenskí autori tzv. reformy, pristúpila k plánu zrušenia svojej reformy a znárodnenia dôchodkových úspor. Štátny dôchodkový fond amerického štátu New Jersey (ktorý tiež investuje na finančných trhoch) momentálne disponuje akciami v hodnote cca. 58 mld. USD, pričom záväzky, ktoré má časom vyplatiť dôchodcom, sú približne dvojnásobné – 118 mld. USD.

Toľko k ekonomickej logike problému. Dôležitá otázka však tiež je, ako sa táto logika premieta do politickej praxe na Slovensku. Najprv však krátke resumé toho, ako k tzv. reforme na Slovensku prišlo. Reformátori argumentovali demografiou a spravodlivosťou, podľa všetkého však išlo najmä o dôchodkový biznis aj o zrušenie solidarity a konceptu verejného. V tomto smere sa im neoliberálna reforma kolosálne podarila – 1. sprivatizovali polovicu dovtedy verejných dôchodkových odvodov, čo je v stredoeurópskej politickej klíme veľmi ťažko zvrátiteľná situácia a prakticky by sa rovnala znárodneniu, 2. deficit, ktorý reformou vytvorili v Sociálnej poisťovni, treba kryť verejnými zdrojmi a na ich doplnenie je nevyhnutná privatizácia štátnych podnikov, resp. verejných domén a licencií, 3. nákladnosť reformy nebude predstavovať iba privatizačné tlaky, ale aj ďalšie škrtenie sociálnych výdavkov. Terajšia vláda, vtedy opozícia, bola v čase zavedenia reformy napriek týmto fatálnym súvislostiam až podozrivo ticho.

Súčasná politická debata o dôchodkoch a tzv. reforme vo svetle finančnej krízy sa vyznačuje niekoľkými prvkami tragikomédie. Vláda je podobne ako pred rokmi v opozícii stále nepripravená a napriek tvrdým slovám nie je schopná systematickej, koncepčnej a radikálnej revízie tzv. reformy. Terajšia opozícia sa tvári, že sa nič nedeje a dôchodky nie sú v ohrození, čo môže mať v zásade dve príčiny. Po prvé, nerozumejú tomu a veria, že sa to nakoniec celé dáko samo napraví. Po druhé, je im to jedno, lebo pri reforme išlo aj tak úplne o niečo iné. A preto diskusia o dôchodkoch vyzerá tak, že šéf Sociálnej poisťovne Muňko si nedáva pozor na jazyk a poslankyňa Radičová v televíznej relácii šermuje grafmi so vzostupnou krivkou.

Slovenské politické elity z oboch táborov by si mali uvedomiť závažnosť problému. Finančná kríza – a teda aj dôchodkový systém založený na investovaní do akcií – nie je podružným problémom, ale katastrofou prvej kategórie. Reforma je nezvládnuteľne nákladná, systém tzv. II. piliera je z finančného hľadiska rizikový a celý dôchodkový systém je politicky nestabilný. Budú nevyhnutné významné zásahy do oboch jeho takzvaných pilierov, ale prioritne do piliera druhého, ktorý je neudržateľný (hoci toto sa často hovorí o priebežnom systéme). Opozícia by sa s týmto faktom mala zmieriť (napokon, v Argentíne znárodňovali tí istí, ktorí reformu zaviedli – perónisti) a súčasná vláda by mala prestať otáľať s ráznymi krokmi. Začať by mala permanentným otvorením druhého piliera, keďže neexistuje dôvod, prečo sporiteľov silou zákona držať v nevýhodnom postavení. Hneď druhým krokom by mala byť novela zákona o povinnom starobnom sporení tak, aby sa na nepriaznivom vývoji podieľali finančne nielen budúci dôchodcovia, ale aj DSS. Lebo doterajšia úprava ustanovuje pre DSS bezrizikový a štátom garantovaný biznis aj v časoch krízy. Škoda, že táto kríza neprišla skôr, ale ak sa vláda zobudí, ešte ju môže využiť na to, aby aspoň čiastočne zmiernila drastickosť neoliberálnej dôchodkovej reformy.

Autor je národny koordinator CEE Bankwatch Network / CEE Bankwatch Network

Súvisiace články:

• Jasné, Slovensko kríza nezasiahne.
• Krédo svedkov DSSkových