Grécka vláda sa nedávno stala obeťou špekulácie troch amerických finančných domov.

Nemecký minister financií síce najprv reflexne vyhlásil, že Grécko musí pochopiť, že prišiel čas platiť za rozšafnú minulosť aj s úrokmi, čím naznačil, že Nemecko je v princípe pripravené nechať okrajové ekonomiky eurozóny v rukách výpalníkov zo špekulatívnych fondov, ale potom si zrejme uvedomil, že aj keď nemeckému priemyslu mierne posilnenie dolára vyhovuje, schopnosť zopár zdrogovaných špekulantov položiť verejné financie európskych štátov na lopatky, a následne rozobrať eurozónu na súčiastky, si aj od mimoriadne sebavedomého Nemca zaslúži hlbšie zamyslenie a rozumnejšiu odozvu, a preto privolil, aby Európska Centrálna Banka klepla Wall Street po prstoch.

Ale kríza pokračuje. Základný problém obrovského objemu v súčasnosti bezcenných finančných aktív, ktoré sa opäť stanú zobchodovateľné až keď sa nafúkne nová megabublina, nie je vyriešený. Nezamestnanosť v priemyselných krajinách narastá diabolským tempom a masy ľudí sa prepadajú do surovej chudoby: v roku 2009 sa na potravinovú pomoc obrátilo 37 miliónov Američanov, teda každý ôsmy obyvateľ vraj najbohatšej a najmocnejšej krajiny na svete. V Detroite, bývalom srdci automobilového priemyslu, je skutočná miera nezamestnanosti takmer 50%! Odhaduje sa, že viac ako 13% amerických hypotekárnych úverov je v súčasnosti nesplácaných. Niektoré zruinované americké mestá fakturujú ľuďom už aj požiarnický zásah...

V Európe sme na tom zatiaľ relatívne lepšie aj vďaka jednotnému trhu, euru ale predovšetkým vďaka prepracovanému systému sociálneho zabezpečenia, teda štátom organizovaného prerozdeľovania bohatstva formou podpory v nezamestnanosti, zdravotného poistenia a dôchodkov. V newspeaku ekonómov ide o "automatické stabilizátory", ktoré "automaticky" zmiernili dopad krízy na vnútornú spotrebu, a podstatnou mierou prispeli k udržaniu súčasného režimu aktivity na európskom trhu.

Automatické ako automatické. Na Slovensku si takto pred voľbami môžeme pripomenúť, že pred štyrmi rokmi tu vládla partia, ktorá sa dodnes chváli tým, že ich do veľkej miery nahlodala, a ktorá si dodnes myslí, že dielo skazy treba dokonať (tešíme sa na odvodový bonus v programe SaS). Tiež si pripomeňme, že posledné štyri roky tu zas vládla partia, ktorá v skutočnosti neopravila najzávažnejšie škody spôsobené pravicovými fundamentalistami. Záplata sem, podpera tam, ale ešte stále sú súkromné zdravotné poisťovne a dôchodkové správcovské spoločnosti v hre, nik neplatí daň z dividend, ceny energií závisia od zopár nominácií a pošta je pripravená na privatizáciu. Skrátka: keby voľby nebodaj vyhrala pravicová koalícia, mohla by plynule pokračovať v tom, čo pred pár rokmi s veľkým treskom začala.

A slovenský ľavicový volič len v nemom úžase pozoruje, ako sa nomenklatúrne kádre spokojne potľapkávajú po pleciach: "šikovne sme to narafičili, však? Keď to nepôjde podobrotky, zas im dáme na krk nôž: voľ SMER-SD, lebo ináč..." Ľavicový volič nateraz odkazuje: memento mori, zbojník - ty sa ľahko pominieš, ale Terminátor sa vždy vráti.

Autor píše vzhľadom na svoje postavenie v korporácii pod pseudonymom