„Ekonóm“ z inštitútu INESS Radovan Ďurana naznačuje, že premiér Fico má „triedne“ videnie sveta. Môže byť, prečo nie? Však on sám o sebe tvrdí, že je sociálny demokrat, a pre tých predsa nemôže byť Marxova práca na indexe. No ako sú na tom naši novodobí politruci, ktorí jedným dychom síce tvrdia, že táto kríza vznikla pre lacné úvery pre každého, ale druhým dodávajú, že to populistickí politici nastavili pravidlá hry tak, aby mohol vlastniť nehnuteľnosť každý – aj tí, ktorí na to objektívne nemali? Tak riadil vznik finančnej krízy niekto alebo nie?

Za všetky len jeden z posledných citátov v denníku SME:

„Existujú rôzne názory na to, ako kríza vznikla," povedala analytička Poštovej banky Eva Sárazová. Hovorí, že ona sa skôr prikláňa ku klasickým názorom, že kríza vznikla pre lacné úvery pre každého, ktoré pri raste úrokových mier neboli ľudia schopní splácať.

Miesto hlásania moralizujúcich hesiel a bezduchého preberania poučiek by naši experti mali vysvetliť, ako vlastne vznikli lacné úvery pre každého, kedy a kde akože začali rásť úrokové miery, ktorí politici nastavili pravidlá hry tak, aby mohla vzniknúť gigantická bublina, a prečo. A v neposlednom rade by mali vysvetliť, ako je možné, že výbuch malej časti finančného trhu v Spojených štátoch amerických zdemoloval svetový finančný systém. Pravda, to by naši „ekonómovia“ museli najprv zistiť, že systém už bol v troskách...

Po prvé: problém nebol v tom, že práve chudobným ľuďom americké banky a rôzne finančné inštitúcie poskytli lacné úvery, ktoré pri raste úrokových sadzieb neboli schopní splácať. Každý vedel, že títo chudobní si nemohli dovoliť ani podnájom, lenže všetci vychádzali z predpokladu, že ceny pôjdu stále hore, a preto „sa ručilo“ budúcou cenou danej nehnuteľnosti, ktorá bola určená na predaj. To znamená, že v Spojených štátoch amerických za úvery (nielen hypotekárne) v podstate nikto neručil svojím príjmom... Nikto. Teda ani bohatí, ani stredná vrstva, ani chudobní. „Ručil“ finančný trh.

Veď to bola obyčajná pyramída! Problémy sa začali v momente, keď sa pribrzdil nárast počtu záujemcov o vlastný dom. Preto ozajstnou rozbuškou na trhu tzv. „subprimes“ nebol nárast úrokových mier. A preto ešte 15. augusta tohto roku Alan Greenspan vo Wall Street Journal odporúčal otvorenie hraníc a masívny prílev imigrantov. Podľa neho by 750 000 nových prisťahovalcov stačilo na stabilizáciu cien na realitnom trhu.

Vytvorenie „subprime“ hypotekárnych úverov teda bolo len poslednou etapou dlhého ťaženia finančných špekulantov, posledné vdýchnutie do gigantickej bubliny, ktorá by však beztak bola s rachotom vyfučala, len skôr. Fakt, že sa tento problém ako smrteľný vírus bleskovo rozšíril do celého finančného systému, zapríčinilo finančné inžinierstvo, na ktorom opäť brutálne zarábal práve finančný sektor ako celok. V roku 1980 zamestnanci finančného sektora v USA zarábali o 10 % viac ako ostatní. V roku 2007 to už bolo o 50 % viac. V roku 1980 predstavovali zisky finančného sektora 13 % z celkových ziskov amerických firiem, v roku 2007 to bolo už 27 %.

Realitný sektor (15 % ekonomickej aktivity v USA, až 30 % HDP Španielska!), to nie sú len stavebné firmy, ale aj na túto aktivitu naviazané úvery, poistky a vôbec spotreba domácností (bývanie je aj u nás prvou nákladovou položkou). Samotný stavebný sektor v USA medzi rokmi 2001 – 2007 vytvoril až 40 % z celkového počtu oficiálnych nových pracovných miest. A to sa, samozrejme, ešte nepočíta práca na čierno, ktorá je v tomto odvetví mimoriadne rozšíreným javom. Kým v roku 1997 španielski bankári na financovanie úverov na bývanie pre jednotlivcov, ako aj na podporu stavbárov, promotérov a maklérov vyčlenili celkovo tretinu z celkového objemu poskytnutých úverov, postupne sa vyšplhali až na 60 %.

Kto chce teda naozaj porozumieť tomu, čo sa deje, mal by byť schopný rozlíšiť reálny dopytový tlak na trh s nehnuteľnosťami, ktorý v posledných desaťročiach celosvetovo vytvárajú obrovské zmeny v ľudskej spoločnosti (vyľudnenie vidieka, demografická explózia, zmena rodinných štruktúr) a spôsob, akým tento tlak znetvoril finančný systém, podporovaný konkrétnymi politikmi s jasnou ideologickou profiláciou... Však povážte:  realitný sektor celosvetovo nasáva asi tretinu úspor obyvateľstva a len za posledných 8 rokov doňho inštitucionálni investori a špekulatívne fondy napumpovali zhruba 10 000 miliárd amerických dolárov.

A preto po druhé: najväčšiu politickú zodpovednosť za túto krízu nenesú žiadni socialisti, ale práve tie politické špičky, ktoré ako napríklad Reagan, Thatcherová alebo G. W. Bush, ale aj Tony Blair alebo Nicolas Sarkozy horlia za spoločnosť vlastníkov. Povedané slovami už klasika Alana Greenspana, ktorý im na tento účel dve desaťročia robil monetárnu politiku, ide o celú skupinu ľudí, ktorí sú naozaj presvedčení o tom, že „zvýšenie počtu vlastníkov posilní podporu trhovému kapitalizmu“. Nízke úrokové sadzby spojené s maximálnou liberalizáciou finančných trhov (a teda ničím nehatený rozvoj napríklad titrizácie – planetárnej diseminácie rizík) spolu s cieľavedomým rozbitím všetkých štruktúr a nástrojov, ktoré umožňovali zamestnancom účinne bojovať za vyššie mzdy alebo proti prepúšťaniu – o takom výbušnom koktaili sa Molotovovi nemohlo ani len snívať.

Po tretie: názor, že existuje tichá dohoda alebo prinajmenšom vedomie spoločného záujmu medzi investormi a vrcholovým manažmentom akciových spoločností, de facto kontrolujúcich svetové hospodárstvo, neobsahuje nič konšpiračné ani marxistické. Aby bolo jasné, o čom je reč: v roku 2004 bolo zo sto najväčších ekonomík sveta až 51 korporácií a iba 49 štátov (porovnával sa obrat a hrubý domáci produkt). Obrat Top 200 firiem sveta (medzi ktorými človek nájde takmer všetky dnes už prominentne skrachované alebo znárodnené bankové a poisťovacie spoločnosti) v roku 2007 predstavoval 27 % svetového hrubého domáceho produktu. Medzi rokmi 1983 a 1999 zisky Top 200 firiem narástli o viac ako 362 %, kým počet ich zamestnancov v tom istom období narástol len o niečo vyše 14 %, pričom zamestnávali menej ako jedno percento celosvetovej pracovnej sily. Leví podiel v tomto zozname patrí americkým firmám. Po nich s veľkým odstupom prichádzajú japonské korporácie.

Už v roku 1967 v knihe Nový industriálny štát vytvoril americký ekonóm J. K. Galbraith pojem „technoštruktúra“, aby opísal skupinu podnikových, respektíve administratívnych technokratov so zásadným vplyvom na chod nielen jednotlivých firiem, úradov, ale aj celého hospodárstva. Najneskôr od počiatku osemdesiatych rokov minulého storočia zavládla tichá zhoda na princípe prerozdeľovania ziskov: podstatná časť pre akcionárov a vrcholový manažment, omrvinky obyčajným zamestnancom.

Pre ilustráciu: kým v roku 1981 išlo na mzdy (či už na navýšenie miezd, alebo zvyšovanie zamestnanosti) ešte 56,5 % amerického hospodárskeho rastu, v roku 2006 to bolo už len 51,7 %. Pritom išlo o mimoriadne nerovnomerné rozdelenie nárastu miezd. V roku 1929 5 % najbohatších Američanov disponovalo tretinou celonárodných príjmov, v roku 1948 menej ako pätinou, v roku 1989 už 54,42 % a v roku 2000 podľa posledného prieskumu, ktorý je k dispozícii, to bolo 57,70 %.

Tento masívny výpadok kúpnej sily kompenzoval nevídaný rozvoj luxusného odvetvia, otváranie nových trhov cez liberalizáciu v rámci Medzinárodnej obchodnej organizácie, ale predovšetkým bezprecedentný rozmach úverovania. Americký život na dlh v konečnom dôsledku financovala Čína, arabské štáty a v poslednej dobe aj Rusko. Spotreba amerických domácností totiž predstavuje 30 % globálneho hrubého domáceho produktu. Podľa štúdie Levy Economic Institute z roku 2004 na podklade dát z roku 1999 by bolo viac ako 40 % amerických domácnosti po 3 mesiacoch nezamestnanosti nútených vyhlásiť osobný bankrot. A presne do týchto vôd nezadržateľne smerujeme.

Aj preto sú reakcie drvivej väčšiny slovenských „ekonomických expertov“, ktorých navyše účelovo citujú naše „mienkotvorné“ médiá, až desivo zahanbujúce. Aj širšia slovenská verejnosť si postupne začne uvedomovať, že ľudia, ktorí jej roky do nebies vychvaľovali americký vzor hospodárskeho rastu, nizkej nezamestnanosti, vysokej životnej úrovne, si vo svetle ich dnešných výstupov nezaslúžia žiadny iný titul než ZEP – „zaslúžilý ekonomický propagandista“.

Súvisiace články:

• Škoda, že kríza neprišla skôr...