Napriek uisteniam mnohých politikov, ale aj ekonómov, že to najhoršie z krízy je už za nami, skutočná realita sa javí inak.

Vo finančných a ekonomických kruhoch prebieha intenzívna debata o budúcom vývoji situácie medzi dvoma nezmieriteľnými tábormi „inflacionistov“ a „deflacionistov“. Obidva dva scenáre sú veľmi bolestivé a oba scenáre znamenajú koniec ekonomického rastu (tzv. bussiness as usual), aspoň v najbližších  rokoch.

 Pre ľudí je však životne dôležité vedieť, ktorý z týchto dvoch scenárov sa nakoniec uskutoční, pretože adaptačné stratégie sú úplne odlišné. Kým v prípade hyperinflačného scenára relatívna hodnota peňazí dramaticky klesá, v prípade deflačného scenára naopak relatívna hodnota dramaticky rastie. Čo môžeme teda pravdepodobne očakávať?

 Najprv si treba ujasniť, čo je to inflácia a čo je to deflácia. Väčšina ľudí chápe infláciu jednoducho ako „nárast cien“ a defláciu ako „pokles cien“. Hoci takáto definícia má svoj praktický význam, nehovorí nič o skutočnej hodnote tovaru, pretože nehovorí nič o jeho dostupnosti. Ak napríklad celkové množstvo peňazí v obehu klesá, pokles cien neznamená vyššiu dostupnosť tovaru, a ak naopak ceny rastú, ale množstvo peňazí v obehu rastie rýchlejšie, tovar je naopak dostupnejší. Preto je vhodné, keď cenu tovaru (vyjadrenú v peniazoch) vztiahneme v celkovému množstvu reálnych (hotovosť) a virtuálnych (kredit) peňazí a infláciu definujeme ako nárast celkového množstva peňazí a defláciu ako pokles celkového množstva peňazí.

 Existujú rôzne definície peňazí (pozri Wikipédiu), podľa toho, na ktorú časť ekonomiky a financií sa zameriavame. Pre náš účel je najlepší tzv. ukazovateľ M3 (M3 money supply), ktorý je najširšou definíciou (pozri definíciu podľa Johna Wiliamsa tu) peňazí.

 Obr.1: Ukazuje percentuálnu zmenu za rok rôznych peňazí v USA. M1 je hotovosť, alebo peniaze blízke hotovosti (šekové depozity) v obehu. M2 je M1 (18 % M2) plus úspory v bankách, terminované depozity, a podobne. M3 je M2 (56 % M2) plus vklady dlhodobej povahy. V marci roku 2006 prestala Americká centrálna banka (FED) zverejňovať oficiálne číslo M3 (červená čiara), ale John Williams na základe dostupných údajov zverejňuje M3 naďalej. Zdroj: John Williams.

Ako je z grafu viditeľné, začiatkom roku 2008 sa expanzia peňazí M3 začala spomaľovať a pred koncom v roku 2010 došlo ku kontrakcii tohto ukazovateľa, ktorá pokračuje doteraz (hoci o niečo pomalšie). Takže to je jednoznačne deflácia podľa definície. Situáciu ozrejmuje aj nasledujúci graf:

 Obr.2: Obrázok ukazuje vývoj peňazí M3 (modro) oproti tzv. obeživu (base money, červeno), čo je prevažne množstvo peňazí v hotovosti (pozri Wikipédiu). Prudké zvýšenie peňazí v obehu, tzv. kvantitatívne uvoľňovanie je snaha FED-u zabrániť deflácii.  X-ová os ukazuje množstvo peňazí v biliónoch dolárov. Zdroj: Michael Maloney.

Naposledy došlo k podobnej deflácii počas Veľkej Depresie, ako to popísal profesor Tim Congdon pre The Telegraph: „Nič podobné sa v USA neodohralo od 30. rokov minulého storočia. Prudké znižovanie rovnováhy peňazí je bláznivé.“

Podobný, aj keď menej dramatický vývoj v ukazovateli M3 je aj v Európe:

 Obr. 3. Ukazuje vývoj v M1 (modrá čiara) a M3 (prerušovaná červená čiara). Zdroj: Európska centrálna Banka.

Je zrejmé, že nemôže naraz prebiehať deflácia aj inflácia. Ak napríklad rastú ceny ropy, energie, alebo potravín, znamená to iba toľko, že ich reálna dostupnosť je ešte nižšia, ako by bolo v prípade, ak by ich ceny klesali. Tento nárast cien je iba dočasný a je daný  prevažne psychológiou finančných trhov.

Niektorí ľudia, aj keď sú si plne vedomí obrovského zadlženia od jednotlivcov, cez firmy až po štáty, napriek tomu argumentujú, že ak budú centrálne  banky (či už americký FED alebo európska ECB) pridávať peniaze do obehu (najčastejšie nakupovaním vládnych dlhopisov), tak sa hyperinflačný scenár nakoniec nevyhnutne dostaví. Tento scenár však prehliada jednoduchú skutočnosť, a tou je princíp fungovania dlhopisového trhu (bond market). Ten totiž reaguje tak, že ak začnú banky vo veľkom nakupovať dlhopisy (inflácia), tak úrokové sadzby na splácanie štátneho dlhu narastajú. Je to jednoducho preto, že n nakupovaním dlhopisov sa znižuje relatívna hodnota dlhu, čo samozrejme nie je v záujme držiteľov dlhopisov. Ak niekomu požičiam peniaze, nie je v mojom záujme, aby mi vrátil takmer bezcenné papieriky. A to je presne to, čo pozorujeme aj v praxi v Európe:

Obr. 4: Ukazuje vývoj úrokov gréckych pôžičiek. Zdroj: Bloomberg.

Začiatkom mája 2010 požiadalo Grécko o pomoc ECB, ktorá Grécku požičala peniaze pri nižších úrokov, pretože Grécko už nebolo schopné splácať rastúce úroky na trhoch. Za tieto peniaze sa zaručili ostatné členské štáty EMÚ. Onedlho nasledoval podobný scenár aj v Írsku a úroky dlhopisov prudko rastú aj v Portugalsku. Pokiaľ existuje dlhopisový trh, jednoducho nie je možný hyperinflačný scenár.

 Dopady pre jednotlivcov sú teda nasledovné: snažte sa čo najmenej zadlžovať, resp. pokúste sa čo najskôr splatiť existujúce dlhy. V najbližších mesiacoch a rokoch je najlepšou stratégiou snažiť sa vlastniť peňažnú hotovosť a zároveň ju využiť na maximálne možné zníženie závislosti na existujúcom systéme.

 Keďže finančná a ekonomická kríza vznikla prevažne ako následok neudržateľného exponenciálneho zadlžovania a ekonomického rastu, ktoré sa teraz končia, staré ekonomické poučky, vytvárané v období bezprecedentného rozvoja spoločnosti, prestávajú platiť. Krízu teda bohužiaľ nevyrieši ďalšie zadlžovanie a stimulácia ekonomického rastu. Jediným možným riešením je buď riadená, alebo neriadená kontrakcia (kolaps) ekonomickej aktivity. Zdá sa, že zatiaľ prebieha skôr tá druhá možnosť.

Text vychádza v rámci spoločného projektu JtT a stáleho zastúpenia Friedrich Ebert Stiftung na Slovensku. Jeho obsah nemusí vyjadrovať názory FES-u

Súvisiace články:

• Klimatická zmena – čo ďalej?