Pri čítaní slovenských médií zisťujeme, že žijeme v splendid isolation- svetová kríza sa nás nedotkne, dcérske spoločnosti krachujúcich matiek sú vo výbornej kondícii, DSS nepredstavujú riziko a za všetko môžu nenásytní občania, ktorí, ako napísal Ivan Štulajter, ničia systém vlastnou nenásytnosťou. Výzva na moralizáciu kapitalizmu, k striedmosti? Len ťažko, v systéme metakonzumácie, kde sprotreba predstavuje pre ekonomiku viac ako inzulín pred diabetika, je už neskoro na výzvy k sebaovládaniu sa.

 Súčasná finančná kríza, ktorá už pár mesiacov prerastá do globálnej hospodárskej recesie, zásadne mení situáciu. Zamestnanci SAV, analytici a ideológovia pracujúci v rozum dusivom prostredí mediálneho smogu to tradične pochopia až vtedy, keď už bude neskoro. Ambiciózny Lipšic sa nemusí poučiť z chýb svojich predchodcov. Ale ľavica a liberáli  si luxus strategickej chyby dovoliť nemôže.

 Množia sa odhady časového horizontu prvých výrazných dopadov finančnej krízy na reálnu ekonomiku srdca eurozóny: najneskôr v roku 2010. Najneskôr. Bez ohľadu na tieto prognózy je ale chcieť ísť do budúcich volieb s kampaňou, ktorej ústrednou témou by mala byť vzdelanostná spoločnosť hlúposť. Napadnúť to môže akurát ľudí, ktorí sú odrezaní od reality života drvivej väčšiny potenciálnych voličov. Kto neverí, nech si nahlas povie, či berie Lisabonskú Stratégiu terajšieho predsedu európskej komisie (ako sa volá?) ako niečo politicky mobilizujúce.

 V krátkosti: Európska Centrálna Banka chce len držať infláciu na uzde. Vyzýva na blokovanie rastu miezd. Dúfa, že bližšie nešpecifikovaní investori tak nepustia do gatí. Guvernéri ako keby prehliadali, že v kľúčových odvetviach reálneho hospodárstva eurozóny produktívne investície už klesajú. Každý očakáva, že export bude klesať. Každý očakáva, že kúpyschopnosť obyvateľstva eurozóny v dohľadnej dobe rásť nebude (lebo inflácia). Skôr naopak (lebo inflácia). To znamená zvyšovanie nezamestnanosti. Výrazné.

 Prvá na rane bude stredná Európa. Subdodávatelia pre nemecký priemysel už dnes v Čechách brzdia. A nielen pre silný kurz koruny. Aj v západnej Európe budú ako prví z kolobehu práce vyradení tí, ktorí len nedávno prišli, keď bol ešte hospodársky rast. Z Írska, Veľkej Británie, Nemecka ale aj z Čiech sa do Pobaltia, Poľska a na Slovensko začnú vracať stavební robotníci, opatrovateľky, čašníci, upratovačky, striptérky...

 Áno: Slovensko by v takej konštelácii malo oproti svojim susedom zopár komparatívnych výhod: euro, nízke mzdy, nízke dane, za určitých okolností energetické monopoly ako tak pod kontrolou – teda z pohľadu koncernov dobrá kombinácia pre vysokú rentabilitu. Ďalej dostatok pracovnej sily a rozpracovaný program budovania diaľničnej infraštruktúry, spolufinancovaný Európskou Úniou. Lenže to všetko len za predpokladu, že bude odbyt.

 Bez podstatného nárastu exportu vznikne obrovský tlak na verejné financie. Kombinácia členstva v eurozóne a obrovských nákladov na dôchodkovú reformu, spojená s panikou klientov slovenských Dôchodkových Správcovských Spoločností pri pohľade na výpisy z rastových fondov, vyšperkovaná možným pritiahnutím kohútika na európskom peňazovode je smrteľná. A zaklínadlo o vzdelanostnej spoločnosti ju nijako neodvráti.

 Okrem nutnosti zlikvidovania DSSiek, za pozornosť skôr stoja kroky Zapaterovej vlády, smerujúce k udržaniu aktivity v stavebnom sektore, a návrh talianskeho ministra hospodárstva Tremontiho, ktorý presadzuje vznik európskeho suverénneho fondu na podporu hospodárskeho rastu.

Súvisiace články:

• Krédo svedkov DSSkových