Vláda pred pár dňami navrhla nový zákon o strategických podnikoch, ktorý niektorým komentátorom spôsobil triašku, a u iných spustil priam epileptický záchvat. Aj keď ešte zďaleka nedopracovaný, ide v podstate o veľmi zaujimavý návrh: teoreticky by umožňoval postupné zoštátnenie takmer celej ekonomiky, alebo prinajmenšom jej strategických odvetví. Kto si však myslí, že filozofia, z ktorej navrhovateľ vychádza, je socializmus, mýli sa.

S najväčšou pravdepodobnosťou ide o bezprostrednú reakciu na situáciu v Nováckych Chemických Závodoch. Nejde len o záchranu tohto konkrétneho podniku v kontexte krízy a prichádzajúcich volieb, ale aj o odstrašenie všetkých špekulantov, ktorí sa tvária, že nepostrehli, že situácia je tak vážna, že práve teraz nie je možné „podnikať“ akoby sa nechumelilo. Machinácie v daňových rajoch zatajených akcionárov, ktorých dôsledkom je prepúšťanie a s tým súvisiace všedné ľudské tragédie, v súčasnej dobe nepredstavujú politicky tolerovateľný biznismodel.

 Žiaľ, podľa štylizácie návrhu je zrejmé, že ide aj (a predovšetkým) o nacionalizmus. Sprievodným javom krízy je totiž preskupovanie a konsolidácia kapitálu, ktorý je v slovenskom priemysle, v dôsledku ponovembrových privatizácií a európskej integrácie, prevažne zahraničný. A hybnou silou súčasnej koalície zostáva Mečiarov prelud slovenskej kapitálovotvornej vrstvy, teda oligarchia ruského strihu. Vplyvní ľudia v zákulisí s dostatkom peňazí a politickým krytím určite majú dokonalý prehľad o konkrétnych firmách, ktoré by sa mali dostať do tých správnych „národných“ rúk.

 Keby išlo o socializmus, navrhovateľ by pôsobnosť zákona neohraničil ani počtom zamestnaných, ani vyratúvaním relevantných odvetví. Zákon by platil pre akýkoľvek podnik, v ktorom proti sebe stoja zamestnanci a predstavitelia kapitálu. Keby išlo o socializmus, navrhovateľ by nedal predkupné právo štátu (teda byrokratickému aparátu, nad ktorým má na Slovensku vďaka korupcii kontrolu oligarchia), ale zamestnancom. A štátu by pripadla akurát úloha vytvoriť pre odhodlaných zamestnancov prístupné finančné zdroje, respektíve odbyt, aby mohli podniky nielen prebrať, ale aj zabezpečiť v nich pokračovanie výroby, a tak udržiavať zamestnanosť.

 Voda, energia, odpad, ale aj poľnohospodárstvo, to všetko sú strategické odvetvia. Ako také by nemali byť v rukách kapitálu (nech už je jeho národná etiketa akákoľvek), ani priamo cez gigantické korporácie, ani nepriamo cez nastrčených úradníkov, či politických nominantov, ale v rukách ľudí z konkrétnych, lokálnych spoločenstiev. A to si žiadny zo súčastných vládnych „sociálnych-demokratov“ nedokáže ani len predstaviť.