Súčasná ekonomická recesia zasiahla plným úderom symboly maskulinity a moci. Bankové účty a luxusné autá sa otriasali v prvej vlne krízy, ktorej epicentrom bola legendárna Wall Street.

A hoci sa tentokrát dolný Manhattan nezmietal v plameňoch a neľahol popolom ako po teroristickom útoku na World Trade Centrum (inej forme manifestácie maskulinity), následky súčasných otrasov pre world trade a samotných mužov sú neporovnateľne horšie. Tri štvrtiny prepustených od začiatku krízy v USA boli muži. Kríza (recession) sa kvôli ťažkým následkom  na zamestnanosť mužov a ich tradičné hodnoty v amerických médiách nazýva familiárne mancession.

Ženy sú podľa mediálnej mienky na tom lepšie, pretože pracujú vo feminizovaných odvetviach ako zdravotníctvo a školstvo, financovaných z verejných zdrojov, a tie kríza nezasiahla. Zahraničné médiá dokonca píšu o ženách ako o víťazkách krízy.

Pokiaľ sa vplyv krízy meria iba štatistikou ne/zamestnanosti, ženy sú naozaj víťazky. Po prvý raz v histórii je nezamestnanosť žien v USA a EÚ nižšia ako nezamestnanosť mužov a ženy tvoria viac ako polovicu pracovných síl v USA. Samozrejme to neznamená, že zamestnanosť žien je v globálnom meradle tiež vyššia. Napriek tomu ide o historický precedens odrážajúci skutočnosť, že ženy v posledných desaťročiach zaberali viac novovytvorených pracovných miest ako muži; od roku 1970 v celosvetovom meradle dve tretiny. Len v rámci EÚ obsadili ženy 6 z 8 miliónov pracovných miest, ktoré boli vytvorené od od roku 2000.

Podľa renomovaného časopisu Economist zvyšovanie zamestnanosti žien v minulých desaťročiach znamenalo pre rast globálnej ekonomiky vyšší prínos ako nové technológie či globálne koncerny. Ženy v rozvinutých krajinách prispeli v posledných  dvoch desaťročiach k hospodárskemu rastu oveľa viac ako Čína. Goldman Sachs v často oceňovanej štúdii uvádza, že plná zamestnanosť žien by prispela v celej EÚ k 13 % rastu HDP, v niektorých krajinách južnej Európy až k 20 %.  

„Ekonomické posilnenie žien je nesporne najväčšou sociálnou zmenou našej doby,“ píše Economist.   „Práca väčšiny žien predchádzajúcich generácií bola obmedzená na podradné a jednotvárne zamestnania. Ležérny  sexizmus bol rutinnou záležitosťou a od žien sa automaticky očakávalo, že sa po vydaji a narodení detí vzdajú kariéry. Dnes vedú inštitúcie, ktoré s nimi kedysi zaobchádzali ako s ľuďmi druhej kategórie. Milióny žien získali kontrolu nad svojimi životmi. A milióny mozgov sa začalo využívať produktívnym spôsobom.“

Práve súčasná ekonomická kríza má k plnohodnotnému uplatneniu žien - aspoň podľa väčšiny názorov prezentovaných v médiách -  výrazne napomôcť. Nakoľko sa spomínaný  trend týka aj regiónu strednej Európy,  zostáva – skôr skeptickou - otázkou.

 

Špecifiká strednej Európy

Transformácia stredoeurópskych ekonomík od plánovaného hospodárstva k trhovej ekonomike  mala silný vplyv na život žien a rodín a milióny žien stratili prácu. Len málo žien malo šancu využiť nové lukratívne možnosti ponúkané zahraničnými investormi a novými súkromnými firmami.

Pre veľkú časť populácie v chudobných regiónoch postsocialistických krajín sa v posledných dvoch desaťročiach stala kríza permanentným životným stavom. Neoliberálne reformy, privatizácia systémov zdravotníctva a starostlivosti a strata sociálnych istôt zapríčinili zvýšenú zraniteľnosť (nielen) najchudobnejších vrstiev obyvateľstva. Na jednej strane prevládala nerovnosť v prístupe k novým možnostiam otvorených privatizáciou; na strane druhej práve ženy zaplatili najvyššiu cenu za presun zodpovednosti v oblasti starostlivosti a sociálnej reprodukcie zo štátneho systému na úroveň rodiny.  Rušenie štátnych zariadení starostlivosti o deti respektíve ich privatizácia znamenali pre ženy zvýšenú záťaž v oblasti reproduktívnej práce a následné problémy so zosúladením rodinného a pracovného života. Pre väčšinu žien bola transformácia ekonomiky charakterizovaná obdobím neistoty a tvrdej reality každodenného života.

Paradoxne v čase, keď po  ukončení ekonomickej reštrukturalizácie a po vstupe do Európskej únie začali aj tieto regióny pociťovať mierne zlepšenie situácie, udrela ekonomická kríza plnou silou a v priebehu týždňov zničila  dlho budovaný pocit sociálnej istoty veľkej časti populácie.

Ďalším špecifikom odlišujúcim nové členské štáty od západných krajín EÚ je ich semiindustriálny charakter. Kým v západnej ekonomike prevládajú služby a hovorí sa o tzv. deindustrializácii a ekonomike služieb, krajiny strednej Európy sú stále silne závislé na výrobe a exporte, ktorý tvorí 70 až 80 % HDP. Hoci v priemyselnej výrobe tradične prevládajú pracovné miesta obsadzované mužmi, niektoré odvetvia ako textilná výroba a elektronika sú na najnižších výrobných pozíciách silne feminizované.

Demokracia budovaná uplynulých 20 rokov nedosahuje v našom regióne ani zďaleka úroveň západných krajín. Procesy radikálnych štruktúrnych zmien upevnili skupinové záujmy a identity a vytvorili nové, rodovo a triedne segregované rozdelenie práce, zdrojov a moci. Typickými javmi stredoeurópskej politiky sú oligarchia a vláda záujmových skupín, podporujúcich strany naprieč politického spektra, ako i nepotizmus a tribalizmus demokracií karpatského typu a s nimi súvisiaci nedostatok transparentnosti a verejnej kontroly prostriedkov a moci.

Je len typické, že v spoločnostiach preferujúcich kultúru silných lakťov, nie je rodová rovnosť prioritou, ba ani otázkou hodnou politickej diskusie. Vládne opatrenia sú prijímané zásadne bez ohľadu na možné rôzne následky  na mužov a ženy napriek tomu, že vlády nových členských štátov EÚ sa k uplatňovaniu rodového hľadiska zaviazali podpísaním tzv. Amsterdamskej zmluvy. 

Nedostatok rodovo zodpovedného prístupu sa samozrejme odráža aj v reakciách vlád na krízu. Uplatňovanie rodovej rovnosti je považované za zbytočný balast najmä v čase, keď sú potrebné činy hodné skutočných chlapov. Paradoxne tak dochádza k reprodukcii chýb, ktoré sú príčinami ekonomickej krízy – opatrenia sú  prijímané mocensky a ad hoc, s jediným krátkodobým cieľom naštartovania spotreby, a tým ekonomiky, bez hlbších kontextuálnych analýz možných dlhodobých následkov prijímaných rozhodnutí a zodpovednosti za ne.

 

Rodový rozmer krízy

Súčasná globálna ekonomická kríza má zreteľný rodový rozmer, ako v jej príčinách, tak aj v následkoch. Diskusie o tom sa vedú nielen vo feministických kruhoch, ale i na širokých ekonomických fórach. V preslávenom Davose položil vlani moderátor jedného panelu provokatívnu otázku, či by sme s Lehman Sisters – teda finančnými inštitúciami riadenými ženami – boli v rovnakom finančnom a ekonomickom chaose, ako sme dnes. Ženy a dokonca muži Davosu dospeli k vzácnej zhode: ženy by zachránili svet pred zničujúcou kultúrou hazardu dominujúcou na burzách. Pohľad na fungovanie burzy totiž jasne hovorí, že jedným z dôvodov súčasnej ekonomickej krízy je rizikové a nezodpovedné správanie na finančných trhoch, na ktorých  dominujú muži a ich kultúra.

V prvom rade treba povedať, že muži a ženy sú v mnohých ohľadoch rovnakí a individuálne rozdiely medzi ženami alebo mužmi sú väčšie, ako priemerné rozdiely medzi pohlaviami. Hoci je nesporné, že aj medzi ženami je veľa takých, ktoré sú schopné a ochotné riskovať, v porovnaní priemerných povahových vlastností je sklon k riziku skôr typicky mužská vlastnosť. A akumulovaním veľkého množstva riskantne sa správajúcich indivíduí vzniká  dominantná kultúra balansovania na ostrí noža, ktorá je hlavnou príčinou súčasnej finančnej a ekonomickej krízy.

Úvahy o rodovom kontexte sa objavujú aj pri víziách budúcnosti. Podľa nemeckých futurológov z Inštitútu budúcnosti bude mať finančná kríza najhlbší vplyv na trh práce. Úspešná kariéra a spoločenské uznanie boli donedávna hlavne doménou mužov a ženy boli skôr zatlačené do domácej sféry. Zaužívané typicky maskulínne formy práce a hierarchické usporiadanie sa vraj stanú minulosťou; v rýchlo napredujúcom   svete digitálnych informácií bude žiadaná najmä flexibilita. Nemeckí analytici a analytičky veria, že kým superzamestnanec mužského rodu ako ideál upadne do zabudnutia, tzv. ženské hodnoty, stratégie a vzorce správania sa získajú na dôležitosti a presadia sa v ekonomike, kultúre i politike. Podobný článok  priniesol  aj prestížny časopis Foreign Policy s názvom „The Death of Macho“ , oslavujúci vzostup nových feminínnych hodnôt a prístupov.

Berúc do úvahy spomínané trendy sa teda môžeme opýtať: prispeje kríza automaticky k posilneniu rovnoprávneho postavenia žien a mužov a k priblíženiu sa k ideálu rodovej rovnosti? Hlbšia rodová analýza  následkov krízy však ukazuje iné; ženy sú ekonomickou recesiou postihnuté rovnako tvrdo ako muži, ale – ako to ukazuje ďalšia časť - často iným spôsobom.

 

Keynesianizmus pre bohatých (mužov), neoliberalizmus pre chudobných (ženy)

Rast HDP je makroekonómami i politikmi považovaný za indikátor úspešnosti krajiny. Na druhej strane, mnohí z nich považujú vysoké verejné výdavky na sociálne systémy za zbytočnú záťaž, plytvanie verejných prostriedkov. Z toho vychádza fakt, že opatrenia prijaté na potláčanie krízy boli primárne zamierené na obnovenie rastu HDP, a nie na udržanie zamestnanosti a sociálnych výhod.

Hoci neoliberálne trhové hospodárstvo ako určujúca ekonomická dogma zásadne odmieta zásahy štátu do voľného trhu, v prípade krízových intervencií sa zrazu objavila vôľa tolerovať finančné transfery – pravda, iba jedným smerom, a to od verejných financií smerom k súkromným bankám a globálnym koncernom. Opačné snahy o reguláciu finančných trhov boli už menej úspešné.

Riešenie krízy naďalej podporuje záujmy kapitálu a trhových princípov konkurencie, efektívnosti a zisku na úkor záujmov mužov a žien, ich zabezpečenia a starostlivosti. Vlády hospodárskych mocností ako USA a Nemecko doslova naliali miliardy z verejných zdrojov do súkromných finančných inštitúcií, kým najzraniteľnejšie vrstvy v spoločnosti ostali odkázané na seba.

Stratégie prijaté väčšinou vlád rozvinutých krajín vrátane strednej Európy odrážajú vplyv jednotlivých segmentov spoločnosti na politické rozhodnutia. Dominantné záujmové skupiny v spoločnosti majú silný hlas a vplyv, kým skupiny zraniteľných osôb, ako sú napr. slobodné matky s deťmi a ženy v preddôchodkovom veku, nie sú organizované, nedisponujú zdrojmi a nemajú lobistické skupiny, ktoré by zastupovali ich záujmy na verejnosti a u politických špičiek (snáď s výnimkou pár ženských mimovládnych organizácií, ktoré súčasná kríza väčšinou tiež ťažko postihla. .

Kým efekt krízy na automobilový priemysel zapĺňal titulky novín, strata pracovných miest žien nemala v médiách také prominentné miesto. Priority protikrízových opatrení boli namierené hlavne na záchranu bánk, otraseného automobilového priemyslu a stavebníctva, pričom bol zreteľný dôraz vlád na podporu fyzickej, industriálnej infraštruktúry na úkor sociálnej. V praxi to ale znamená hlavne podporu odvetví s prevažne  mužskou zamestnanosťou. Typickým príkladom bola akcia nemeckej vlády na záchranu automobilky Opel, kým podobné opatrenia na záchranu prevažne ženských pracovných miest v obchodných reťazcoch ako Hertie a Quelle chýbali.  Auto je pre väčšinu mužov statusovým symbolom; krach automobiliek by zrejme predstavoval pre hodnoty  maskulinity príliš hlbokú ranu, a preto mu bolo treba zabrániť za každú cenu. Takto možno vidieť aj záchrannú akciu slovenskej vlády – tzv. šrotovné. Podobné opatrenia na podporu krachujúceho textilného priemyslu už chýbali. (Bolo by zaujímavé vykonať hlbšiu analýzu dopadu v rodinách, ktoré na nákup nových áut minuli úspory a prípadne sa aj zadĺžili. Je zrejmé, že tieto prostriedky chýbajú pri spotrebe rodín v iných oblastiach, ako je nákup služieb zmerňujúcich  dvojité zaťaženie žien.)

V Poľsku, Čechách a na Slovensku sa kríza silne dotkla textilného priemyslu. Počet ohrozených prevažne ženských pracovných miest v Poľsku bol odhadnutý na 40.000.  Česká asociácia textilného priemyslu predpokladala  koncom roku 2008 počet ohrozených miest na 10 000. Na Slovensku Integrovaný odborový zväz s partnerskými organizáciami  zaslali posolstvo vláde a iným inštitúciám, v ktorom sa hovorí: „Na slovenský textilný, odevný, kožiarsky priemysel tvrdo dopadla hospodárska kríza a aj ďalšie prognózy sú nepriaznivé... ženy tvoria takmer 90 % zamestnaných a to hlavne v kategórií nad 50 rokov.“ Krízový balíček opatrení vlády SR však opatrenia na podporu zamestnanosti v textilnom priemysle neuvádza. Konkrétne kroky vedú k len k podpore budovania fyzickej infraštruktúry ako diaľnic a vysokorýchlostného internetu, zatepľovania budov a energetiky – teda všetko sektorov s typicky mužskou zamestnanosťou.

 

Ne/zamestnanosť a model muža - živiteľa

Dlhodobý vplyv spomínaných opatrení na zmenu štrukturálnych podmienok je zrejmý. Krízové opatrenia potvrdzujú pretrvávajúci model muža ako živiteľa rodiny a zvýšené nároky na neplatenú prácu žien. Tento trend bol zreteľný aj v iných krízach, najmä po veľkej ekonomickej kríze v 30. rokoch minulého storočia. Legendárny Roosveltov New Deal v USA bol explicitne zameraný na vytváranie pracovných miest pre mužov, a tým preferovanie stereotypného usporiadania rodiny.

Podobne ako vo všetkých doterajších krízach sa objavuje tendencia spoliehať sa na ženy ako prirodzený a takmer neobmedzený zdroj neplatenej práce. Politici vychádzajú z predpokladu, že ženy reproduktívnou neplatenou prácou ako poskytovateľky starostlivosti a záchrannej siete nahradia prípadné výpadky sociálnych systémov. V snahe šetriť verejné výdavky sa tak vlády pri nahradzovaní nedostatku verejných služieb stávajú závislé od ženskej, zle platenej alebo neplatenej práce. Pritom práve neplatená práca v oblasti starostlivosti je jednou z najväčších bariér pre rovnosť mužov a žien a negatívne vplýva na možnosti žien v ďalšom vzdelávaní, uplatnení v zamestnaniach s vyššími príjmami, účasti na sociálnych dialógu a v užívaní sociálnych východ.

Tento trend nadmerného  zaťaženia žien reproduktívnou prácou je zreteľný najmä v krajinách strednej Európy. Popri najvyššom počte odpracovaných hodín v zárobkovej činnosti je tu aj najväčší rodový rozdiel v podieľaní sa na neplatenej práci v domácnosti, kde ženy odpracujú zhruba o 20 hodín viac ako muži. Aj rodový rozdiel v zárobkoch tu patrí k najvyšším v rámci EÚ.

V spoločnosti sa stalo normálnym a prirodzeným spoliehať sa na flexibilitu žien smerom k trhu práce i mimo neho. V prípade potreby ženy slúžia ako rezervná armáda trhu práce. V čase konjunktúry alebo výpadku mužov z pracovného procesu sú ženy vítanými pracovnými silami. V čase krízy je ich zamestnanie považované iba za „doplnkové“, zbytočne zaťažujúce pracovný trh a uprednostňuje sa model muža živiteľa. Kým mužské pracovné miesta sú charakterizované stabilitou (a preto ich v prípade krízy treba zachraňovať za každú cenu), pre pracovné miesta žien je typická flexibilita. K nej patria opatrenia na zosúladenie súkromného a pracovného života a z nich vyplývajúce rôzne flexibilné formy práce, flexikurita, flexiistota..., používané ako opatrenia na udržanie žien na trhu práce. Dá sa samozrejme polemizovať, nakoľko tieto formu v konečnom efekte napomáhajú k  vylúčeniu žien z práce na plný úväzok.   

Zamestnanosť žien je ale podstatný faktor pre ich zrovnoprávnenie a ekonomickú samostatnosť. Strata práce pre slobodnú matku je existenčná katastrofa, pre vydatú ženu zas potvrdenie rodových stereotypov, asymetrického rozdelenia zdrojov, a tým moci v rodine, a potvrdenie modelu muža živiteľa.

Hoci strata práce muža má pre rodinu nesporne devastujúce ekonomické následky, a to najmä z hľadiska  jeho spravidla vyššieho príjmu, na štrukturálne zmeny v rodine a spoločnosti môže mať pozitívny vplyv. Ak sa živiteľkou rodiny stáva žena, zdôrazňuje sa tým dôležitosť platenej práce žien. Súčasne sa ich znevýhodnenie v pracovnom procese stáva zjavnejším, nakoľko postihuje celú rodinu, a v konečnom efekte scitlivuje na diskrimináciu žien, akou je napr. rodový rozdiel v zárobkoch. Navyše, nezamestnaný otec rodiny má zákonite viac času na prevzatie časti zodpovednosti za reproduktívnu prácu v domácnosti a výchovu detí.

 

Verejné financie a sociálne služby

Masívnymi dotáciami do súkromných inštitúcií bankového a výrobného sektora vlády preniesli riziko súkromných dlhov na verejné financie, a tým na daňových poplatníkov. Peniaze vynaložené na priamu podporu ekonomiky a spotreby, ako i znížený príjem z daní v dôsledku krízy musia však byť v záujme vyrovnávania rozpočtových deficitov ušetrené na strane výdavkov. Dlhy, ktoré vytvárajú vlády na záchranu bánk a priemyslu, vedú k úsporám v sociálnych výdavkoch,  v poskytovaní verejných služieb a privatizácii verejného majetku a inštitúcií. Šetrením výdavkov na verejné služby sú ženy sú postihnuté dvojnásobne; ako spotrebiteľky, ktoré sú viac odkázané na služby starostlivosti, a ako zamestnankyne, ktoré tvoria dve tretiny z počtu zamestnaných ľudí v týchto sektoroch. To opäť platí najmä v našom regióne; Slovensko a Estónsko majú v rámci EÚ najvyššiu mieru rodovej segregácie v  profesiách – viac ako 30%.

Vplyv krízy je vo všetkých krajinách strednej Európy viditeľný v zhoršenom prístupe k základným službám, ako sú zdravotníctvo, školstvo a služby starostlivosti o deti. Konkrétne údaje hovoria o zatváraní škôl (Bulharsko), o šetrení na platoch pre učiteľky a rastúcom počte žiakov na učiteľa (Estónsko), ako aj o šetrení na opatrovateľských službách. Počet materských škôl sa znižuje (Bulharsko), otváracie hodiny sa skracujú (Estónsko) a cena týchto služieb narastá. Iné dôkazy poukazujú na zníženie dotácií na knihy a učebné materiály (Estónsko) alebo dotácií na stravovanie v materských školách (napr. v Maďarsku boli znížené o dve tretiny). V Estónsku boli už prijaté opatrenia ako plne platená rodičovská dovolenka alebo podpora školopovinných detí  v dôsledku krízy zrušené.

Bulharská vláda plánovala zatvoriť počas prvého polroka 2010 až 80 nemocníc a 50 škôl, väčšinu z nich v rurálnych oblastiach. Takéto opatrenia majú negatívny dopad na ženy nielen preto, že sú v týchto službách  zamestnané. Ženy preberajú väčšiu časť zodpovednosti za starostlivosť o deti a nevládnych členov rodiny; viac času potrebného na zdravotné ošetrenie vo vzdialenejších zdravotníckych zariadeniach následne znamená re ženy dlhšie absencie a tmým znevýhodnenie v pracovnom procese.

 

Diskriminačné praktiky

Následkom ekonomickej krízy sú aj zmeny v štruktúre zamestnanosti, napríklad zvýšenie neistoty pracovného miesta a zníženie sociálnej ochrany, ktoré majú negatívny vplyv hlavne na chudobnejšie vrstvy obyvateľstva. Tlak na zabezpečenie príjmov v domácnosti spôsobuje, že najmä ženy sa rozhodujú prijať prácu aj pod ich úrovňou vzdelania a kvalifikácie.

Kríza posilnila aj niektoré diskriminačné praktiky. Niektorí zamestnávatelia využívajú krízu ako alibi pre zneužitie pracovnej sily najmä žien, ktoré sú skôr ochotné pracovať v neistých a prekérnych podmienkach, za menší plat a bez sociálneho zabezpečenia. Rovnako môžu zamestnávatelia využiť príležitosť na obmedzenie iniciatív v prospech rodovej rovnosti alebo dokonca používať nelegálne praktiky s cieľom ušetriť finančné prostriedky ako je prepúšťanie tehotných pracovníčok, nevyplácanie mzdy atď.  

Podľa Slovenského národného strediska pre ľudské práva „znížila hospodárska kríza citlivosť obetí voči sexuálnemu obťažovaniu. Prioritou pre dotknuté osoby je získať vhodné zamestnanie, alebo si ho udržať“, preto sú skôr ochotné akceptovať diskrimináciu.

 

Materstvo

 

Materstvo znamená pre ženy znevýhodnenie na trhu práce a robí ich mimoriadne zraniteľnými na akékoľvek zmeny k horšiemu.  Platí pre ne povestné „last to be hired, first to be fired“ (prijímané ako posledné, prepúšťané ako prvé).

Economist tvrdí, že nie sexizmus, ale materstvo je rozhodujúcim faktorom prispievajúcim k diskriminácii žien na trhu práce. V USA zarábajú bezdetné ženy takmer porovnateľne s ich mužskými kolegami, kým matky výrazne menej.  Takáto generalizácia je samozrejme príliš zjednodušujúca. Ženy ako skupina sú kvôli stále pretrvávajúcim rodovým stereotypom subjektom rodovej diskriminácie bez ohľadu na ich to, či deti majú, alebo nie (pretože sa očakáva, že sú ženy a zákonite deti niekedy budú mať).

Trend nadmerného znevýhodnia matiek na trhu práce je však zreteľný, a to hlavne v krajinách strednej Európy. Údaje v zamestnanosti rodičov detí do 12 rokov ukazujú výrazný rodový rozdiel v neprospech žien. Rovnako v krajinách strednej Európy je v rámci EÚ najnižší podiel ľudí pracujúcich na menej ako 8 hodín denne. Hoci z hľadiska ekonomickej samostatnosti žien nie je práca na čiastočný úväzok dlhodobým riešením, jej nedostupnosť znamená, že matky s malými deťmi spravidla vypadnú z pracovného procesu najmenej na 3 roky. To je v dobe enormne rýchleho rozvoja informačných technológií príliš dlhý čas a po návrate do práce majú často problémy začleniť do pracovného procesu a kariérneho postupu.

V roku 2006 len 5 členských štátov (DK, NL, SE, BE, ES) naplnilo Lisabonské ciele ohľadom pokrytia detskými jasľami pre najmenej 33% detí do 3 rokov. Krajiny nášho regiónu sa k týmto cieľom ani nepribližujú; Slovensko, Maďarsko, Poľsko a ČR nedosahujú ani 10% pokrytie.

Mnohé rodiny, hlavne tie jednorodičovské s veľkou prevahou žien (85 % v rámci EÚ), sú závislé na sociálnych dávkach ako sú príspevok počas materskej/rodičovskej dovolenky alebo detské prídavky.  V čase recesie sú kvôli úspore verejných výdavkov tieto často krátené. Príkladom sú úsporné opatrenia prijaté Českou vládou na potláčanie následkov krízy, ku ktorým patrilo zníženie materského príspevku o pätinu.

Ženy ohrozené chudobou paradoxne vnímajú materstvo ako východisko z krízy. Zákonná ochrana v tehotenstve a materstve im zabezpečuje udržanie zamestnania a tým aspoň dočasnú istotu, ako aj finančnú podporu. Zvýšený počet tehotných pracovníčok pozorovali napríklad v oddelení ľudských zdrojov v nadnárodnej spoločnosti v Lotyšsku, kde štvrtina zamestnankýň v zimných mesiacoch roku 2009 očakávala dieťa.  

Ženy v lepších pozíciách a s dlhodobejšími kariérnymi plánmi majú naopak obavy v krízovej situácii otehotnieť, nakoľko sa obávajú o stratu svojej karirérnej pozície. V prieskume o následkoch krízy uskutočnenom medzi ženami v Nemecku súhlasilo 78% respondetiek s tvrdením, že „mať dieťa v dnešných časoch je luxus“.  

 

Násilie páchané na ženách

Rodovo podmienené násilie má mnoho podôb a príčin. K najzávažnejším príčinám patrí nesporne asymetrické rozdelenie moci medzi mužmi a ženami, a to vo verejnom, ako aj v súkromnom živote. 

Podľa prieskumov priniesla ekonomická recesia zvýšený výskyt rodovo podmieneného násilia na verejnosti i v domácnosti. Zvýšenie extrémnej chudoby všeobecne spôsobuje nárast intenzity obchodovania so ženami, prostitúcie, násilia v intímnych vzťahoch a všetkých foriem vykorisťovania.  Tzv. ekonomická prostitúcia sa v čase krízy objavuje nielen v chudobnejších krajinách a regiónoch. Podľa nemeckých zdrojov je na uliciach Berlína 60% prostitútok domáceho pôvodu, mnoho z nich vo veku nad 40. Tento jav bol pred krízou nemysliteľný. Podľa sociálnej pracovníčky zo Slovenska sa zvýšil počet obchodovaných dievčat a žien v rómskych osadách. Podobné pozorovania boli hlásené aj z Maďarska.  

Ekonomická recesia vyvíja tlak na rodiny a posilňuje podmienky, spojené so zvýšenou intenzitou násilia páchaného na ženách v intímnych vzťahoch. Stres z obavy alebo straty práce muža funguje pritom ako spúšťač; frustrovaní muži sa podľa psychológov horšie vyrovnávajú s krízovými stavmi a môžu inklinovať k zvýšenej agresivite.  

Strata práce muža a model ženy - živiteľky otriasa základnými atribútmi maskulinity a vytvára tým tlak na tradičné usporiadanie rodiny. Podobne môže nárast diskriminácie žien na pracovisku zvýšiť neistotu a zraniteľnosť žien aj v domácom prostredí. 

Ženské organizácie z rôznych krajín poukazujú na rastúci počet obetí domáceho násilia (Bulharsko, Estónsko, Rumunsko a Slovensko, ale západné krajiny ako Írsko, Holandsko a Škótsko). V krízových centrách pomoci sa následkom šetrenia verejných zdrojov začína prejavovať nedostatok zdrojov. Pomoc zvyšujúcemu sa počtu obetí tak musí byť pokrytá z menšieho objemu finančných prostriedkov. Tu je opäť pozorovateľný trend spoliehania sa na sociálnu sieť žien, ktorá má v čase krízy nahradiť verejné služby.

 

Poučenie z krízového vývoja?

Aký vplyv budú mať všetky spomínané znevýhodnenia na ženy? Bude budúcnosť po kríze iná alebo naopak, stane sa kríza budúcnosťou? Majú pravdu nemeckí futurológovia, ktorí tvrdia, že súčasná recesia nie je horšia ako očistná letná búrka a svet po kríze bude lepší, citlivejší a zodpovednejší, pričom sa v ňom presadia feminíne vzorce správania vedúce k zásadnej zmene kultúry.

Alebo má pravdu Foreign Policy? To predpovedá, že „osou globálneho konfliktu v tomto storočí nebudú bojujúce ideológie, ani geopolitická konkurencia, ani stret civilizácií. Nebude to rasa ani etnicita. Bude to rod a tento konflikt nebude bez násilia.“

 

Zmena podnikovej kultúry

Trh – a nielen ten finančný - sa stal príliš agresívnym, príliš nenásytným a príliš málo hľadiacim na dôsledky a zodpovednosť za jednotlivé rozhodnutia. V popredí teda stojí otázka, ako limitovať rizikové a nezodpovedné správanie bankových inštitúcií na trhu? Len prísnejšie opatrenia a prevzatie väčšej zodpovednosti samotných bánk nepostačia, nevyhnutná je zásadná zmena kultúry týchto inštitúcií.  Tá je dosiahnuteľná cieleným presadzovaním žien do rozhodovacích pozícií.

Harvardský ekonóm Kenneth Rogoff hovorí o potrebe rodovej rozmanitosti vo finančnom sektore. V Davose poukázal na fakt, že to bola žena, nemecká kancelárka Angela Merkel, ktorá volala po väčšej transparentnosti a kontrole finančných trhu ešte pred kolapsom – a ostala sama, bez podpory mužských kolegov z ostaných mocností. Podobne prípady známe ako „whistleblowers”,  Sherron Watkins v Enrone a Cynthia Cooper vo WorldCom, ktoré spustili lavíny poukazujúce na nezodpovedné a neetické správanie sa ich podnikov, boli ženy.

 

Zmena feministického prístupu?

Rogoff nie je jediný, kto volá po väčšej rodovej diverzite. Tento názor sa pravidelne objavuje v renomovaných médiách a analytických štúdiách  napr. vo Foreign Policy a  Economiste.

Medzi prioritami slobodného mladého investičného bankára, pracujúceho s virtuálnymi miliónmi s ľahkosťou hráča počítačových hier a zarábajúceho pritom neúmerne vysoké provízie, a matkou troch detí, ktorá žije z ruky do úst, existujú bez pochybností obrovské rozdiely. Tieto rozdiely však nemôžeme pripísať biologickému pohlaviu. Wall Street plné klonov Margaret Thatcher by neprinieslo žiadnu zmenu.  Určité biologické stimuly hrajú iste svoju svoju úlohu; napr. štúdia Prof. Joe Herberta, ktorý sledoval v prieskume závislosť úrovne testosterónu a vytvoreného zisku v danom dni, pričom našiel jasnú koleráciu. Štúdia z University of California poukazuje naopak na zvýšenú kompetitívnosť a rizikové správanie sa mužov tlakom socializácie v rovnocennom kolektíve. 

Príčiny finančnej krízy nie je možné takto zúžiť. Zásadným problémom je bezohľadný mocenský ekonomický systém, umožňujúci v záujme dosahovania enormných ziskov pre úzku skupinu jednotlivcov ohroziť stabilitu globálnej ekonomiky a väčšiny ľudí tohto sveta. Tento systém je jednoznačne spôsobený formou socializácie, vo feministických kruhoch nazývanou familiárne old boys nettwork. Výstižne ho popísala Halla Tomasdottir, šéfka jednej z mála bánk na Islande, ktorá ostala v kríze solventná: „99% z nich chodilo do rovnakých škôl, jazdia na rovnakých autách, nosia rovnaké obleky a majú rovnaké prístupy. Oni nás dostali do tejto situácie – a veľmi dobre sa pri tom bavili.“ 

 

Hľadanie nového ekonomického systému

Súčasná globálna hospodárska kríza nevyhnutne povedie k reštrukturalizácii svetovej ekonomiky. Otázkou je, aké hlboké tie zmeny budú. Finančná architektúra je v súčasnosti pod kritickým pohľadom a diskutuje sa o zásadných návrhoch na jej reformu. Táto architektúra rovnako ako navrhované reformy majú rodový rozmer.

Nositeľ Nobelovej ceny Joseph Stiglitz hovorí o potrebe začlenenia tých, ktorí nesú riziko následkov, do rozhodovacích procesov vo finančnom sektore. Z rodového pohľadu sú to práve ženy, ktoré sú vylúčené z vplyvu na chod globálneho kapitálu. Ženy môžu mať pri rozhodovaní (aj) vo finančníctve rôzne priority a postupy, čo môže priniesť pozitíva pre celý systém. USA už prijalo zákon na reguláciu finančného trhu, na ktorom sa ženy ako Mary Shapiro, riaditeľka Agentúry pre finančnú ochranu spotrebiteľov, podieľali zásadným spôsobom. 

Feministická ekonomika poukazuje v tomto kontexte hlavne na potrebu zmeny prístupu pri uvažovaní o vytváraní hodnôt. Súčasná ekonomika berie do úvahy iba produkciu v hospodárstve ako verejnej sfére, kým domáca sféra a štát sa považujú iba za konzumentov. Feministická ekonómka Mascha Madörin odmieta takýto pohľad a naopak tvrdí, že aj domácnosti a iné inštitúcie, v ktorých sa vykonáva neplatená práca, musia byť brané ako produktívna súčasť ekonomiky s inou/vlastnou pracovnou a kapitálovou logikou. Preto je potrebné vyvinúť novú ekonomickú teóriu, ktorá bude zohľadňovať celú spoločnosť vrátane neplatenej práce a kvality života jednotlivca a nastaviť tomu zodpovedajúce kritériá. Takáto teória musí zohľadňovať rodové a mocenské pomery nielen vo verejnej, ale i v súkromnej sfére.

 

Závery

Berúc do úvahy spomínané fakty a trendy, vynárajú sa dve  základné otázky:

- Prispeje kríza k zásadnejším zmenám v prospech žien a rodovej rovnosti?

- Ak áno, odrazia sa tieto trendy aj v krajinách strednej Európy?

Odpoveď na prvú otázku je zrejme áno, aspoň v najrozvinutejších krajinách. Trend ekonomického posilňovania žien, nastúpený pred generáciou, môže kríza skutočne posilniť. Dá sa však pochybovať, že pôjde naozaj o revolučné zmeny. Súčasný systém s mocenskými štruktúrami a rodovou hierarchiou, budovaný a udržiavaný stáročia, je veľmi hlboko zakorenený a  vyhovuje tým, ktorí majú moc a možnosti zmeniť ho.

Ženy v celosvetovom meradle vlastnia iba stotinu kapitálu. Je to príliš málo na to, aby mohli ovplyvňovať jeho chod. Je pravdepodobné, že sa dočkáme vážnych trhlín v sklenom strope a väčšej rodovej rozmanitosti na najvyšších úrovniach globálnych finančných inštitúcií. Na revolúciu to však bude sotva stačiť. Pokiaľ sa pozitívny trend prejaví iba v pracovnom procese, bez radikálnych zmien na úrovni domácností, vyhrali sme bitku, ale nie vojnu.

Situácia v nášom regióne je iná a preto je pravdepodobnejšia odpoveď na druhú otázku nie. Ak neexistovala politická vôľa na posilňovanie rodovej rovnosti pred krízou, tá samotná ju neprinesie. Ekonomické problémy k nám boli importované príliš zďaleka na to, aby sa dalo poukázať na ich rodové rozmery a aby to relevantní ľudia aj dokázali a chceli pochopiť. O rodovom kontexte krízy a ekonomiky ako takej sa u nás zatiaľ, s výnimkou feministických kruhov, vôbec nediskutuje.

Prioritou pre naše krajiny je návrat k rastu HDP a jeho posilnenie. Kapitálovotvorná vrstva (mužov) a zamestnávatelia sa určite stanú, v záujme podpory ekonomiky a udržania zamestnanosti, nedotknuteľnými. Či je to už z nedostatku osvety a/alebo znalosti angličtiny, je zrejmé, že slovenskí podnikatelia nečítajú Economist ani iné zahraničné materiály. Inak by nemohlo dôjsť k situácii, aby zamestnávatelia v rámci tripartity odmietli akékoľvek opatrenia v prospech rodovej rovnosti (a vláda s tým súhlasila).

Nárast deficitu verejných financií vytvorí tlak na šetrenie, ktorý – ako sme ukázali – dopadne najmä na ženy a tie, preťažené dvojitou záťažou v práci a domácnosti, budú mať sotva kapacitu a energiu na kariéru a angažovanie sa vo veciach verejných. Tak, ako sa ženy nestali víťazkami postsocialistickej ekonomickej transformácie v strednej Európe, nehrozí u nás ani toľko na Západe oslavované víťazstvo žien v kríze.

Súčasný systém a návrat k business as usual jednoducho príliš vyhovuje mocným mužom na to, aby ním kríza otriasla v základoch.

 

---------------------------

Príspevok v skrátenej forme odznel na konferencii Friedrich Ebert Stifftung  Rodová perspektíva v ekonómii.

 

Zdroje sú uvedené pri úplnej verzii textu na stránke http://www.olga.sk