Staré environmentálne záťaže, nie sú nový problém. Po nedávnej katastrofe v maďarskej Ájke sa však znova dostali do centra pozornosti.

 Znova sa objavili vyhlásenia o urgentnej potrebe riešiť tento problém zo strany štátnych predstaviteľov a deklarácie ochoty (aj keď s mnohými ale) zo strany priemyslu. Či sa však niečo konečne pohne dopredu zostáva otázne. Podobné vyhlásenia tu boli už pre rokmi.

            Kde sú však príčiny súčasného stavu? Najjednoduchšia odpoveď by prirodzene bola - za všetko môže bývalý režim. To je však pravda len čo sa týka pôvodu tohto stavu, nie príčiny. Nepíše sa totiž rok 1990, ale 2010 a od 17. novembra uplynulo už vyše 20 rokov. Dvadsať rokov, počas ktorých ani jedna vláda nebola schopná presadiť zákon o environmentálnych záťažiach, či iné systémové riešenie. Naopak mnohých prípadoch sa situácia zhoršila. Mnohé poľnohospodárske družstvá skrachovali a staré sklady pesticídov zostali opustené. PCB odpady v Chemku Strážske, skládky gudrónov Petrochemy Dubová a Slovnaftu, či menej známa kontaminácia ortuťou u NCHZ Nováky sú tu stále. Aj mnohé staré odkaliská a banské haldy. Firmy boli privatizované, niekedy aj tunelované a zatvárané, kontaminácia však zostala. Sú z nich tikajúce časované bomby, či zdroje kontaminácie okolia. Niekedy oboje. A ako v medicíne tak aj v ochrane životného prostredia je dôležitá nielen prevencia, ale aj skorá liečba. Rana, ktorú necháme hnisať 20 rokov sa ťažšie, a nezabúdajme, že aj drahšie, lieči.

            Jedným zo základných princípov environmentálnej politiky je- znečisťovateľ platí. Je súčasťou Deklarácie zo Summitu Zeme v Riu. Je aj súčasťou Zmluvy o Európskej únii, čím sa stal aj súčasťou nášho právneho poriadku. Kto je teda v tomto prípade znečisťovateľom? Jednoznačne súčasný majitelia podnikov so starými záťažami. Kúpili ich totiž aj so záťažami pri rozkrádačke deväťdesiatych rokov. Nakoľko sa privatizovalo rýchlo, lacno a spriazneným kapitálotvorným vrstvám nikto sa neunúval zaoberať sa environmentálnym kostlivcom v skrini. Darmo ochranári a iná odborná verejnosť upozorňovali na tento problém. Darmo zdôrazňovali potrebu systémového riešenia, príklad alokáciou časti príjmov z privatizácie na riešenie záťaží. Priority boli iné. Privatizéri však tiež urobili chybu. Kupovali bez toho, aby si urobili environmentálny audit a zmluvne ošetrili prípadné záťaže. Tým na seba prebrali celú zodpovednosť. Stali sa znečisťovateľmi a preto musia začať platiť. Moc sa im do toho prirodzene nechce. A robili a robia veľa preto, aby sa tejto zodpovednosti vyhli, alebo ju aspoň odsunuli do neurčitej budúcnosti. Existujú aj firmy, ktoré sa snažia svoje záťaže riešiť bez zákona, ale tlak priemyselných zväzov potvrdzuje, že je ich výrazná menšina.

Nielen Mečiarove, ale ani Dzurindove vlády neprijali systémové riešenie. V prípade Dzurindových vlád bolo riešenie záťaží deklarované ako jedna z priorít environmentálnej politiky. Nepomohlo. Tlak privatizovaného priemyslu proti bol príliš veľký. Ficova vláda sa dokonca oficiálne s priemyslom dohodla, že riešenie záťaží sa kvôli kríze odkladá na neurčito. Radičovej vláda dostala pripomienku od susedov v podobe katastrofy v Maďarsku. Predovšetkým chemický priemysel však svoj boj nevzdáva. Nechce riešiť problém ´zo dňa na deň´. Žiaľ v ich ponímaní tento deň už trvá 21 rokov.

Autor pracuje ako koordinátor toxickej kampane Greenpeace International. Postoje a názory vyjadrené v tomto texte sú osobným hodnotením autora, a nie organizácie Greenpeace.

Text vychádza v rámci spoločného projektu JtT a Nadácie Friedrich Ebert Stiftung. Jeho obsah sa nemusí nevyhnutne zhodovať s názorom FES-u.