Keď Viktor Orbán neuspel v prvých slobodných voľbách (1990), na otázku, či platí ešte pôvodný slogan strany „Cieľom nie je moc, ale sloboda“, britko zareagoval: „Máme toľko slobody, koľko máme moci.“ Nezvíťazil ale ani vo voľbách (1994) proti exkomunistovi Gyula Hornovi. Na prvé víťazstvo si počkal osem rokov (1998). O štyri roky neskôr (2002) však o moc prišiel. Nečakane ho porazil bankár, Péter Medgyessy. V r. 2006 sa usiloval o návrat, ale voči rovnako ctižiadostivému rivalovi, Ferencovi Gyurcsányimu, neuspel. Konečne, opäť po ôsmych rokoch (2010), triumfoval.

Volebnú porážku socialistov nedokázal odvrátiť ani technokrat, Gordon Bajnai. Orbán dvojtretinový volebný úspech Fideszu nazval „revolúciou vo volebných kabínkach“. Životopisec predsedu Fideszu (József Debreczeni) tvrdí, že takou mocou nedisponoval ani János Kádár. Nezdá sa ale, že by staro-nový premiér bol bezvýhradne slobodný. Vykazuje skôr závislosť na svojej moci. Uplynulo 100 dní od jeho návratu do kresla ministerského predsedu a chystá sa v ňom dlhšie posedieť. Dynamicky začal testovať nový politický systém – s logom „Orbánokracia“. Výraznou charakteristikou orbánokracie je, že vytláča akúkoľvek politickú opozíciu. Napriek tejto výsade premiér nie je spokojný. Štát, ktorý je na pokraji ekonomického kolapsu ho trápi. Navyše si uvedomuje, že vyskúšať v praxi nový politický systém, ktorý je nekonzistentný s princípmi integrovanej Európy, nie je jednoduchá úloha. Orbán ale napriek tomu verí, že život existuje aj mimo EÚ. Svedectvom o tom sú grandiózne plány novej vlády so zmenou Ústavy Maďarskej republiky. Základným produktom orbánokracie bude nová preambula Maďarskej ústavy, ktorá neopomenie zmienku o Bohu a zásluhách Svätej koruny kráľa Štefana o maďarstvo.

Nová ústava MR rozšíri právomoci predsedu vlády a obmedzí možnosti zasahovania Ústavného súdu do jeho rozhodovania. V kompetencii ministerského predsedu bude menovanie predsedu Najvyššieho súdu, ombudsmana a veliteľov armády. Navyše, ústava obmedzí rozsah tém, ktorými sa oprávnené inštitúcie budú môcť obracať na Ústavný súd. V praxi sa to odrazí obmedzením petičného práva. Riešenie problémov občanov, ktoré by sa mali riešiť referendom bude limitované. Azda najzávažnejším zásahom do ústavy bude článok, ktorý neumožní vysloviť (ne)dôveru ústavným činiteľom štátu. Orbánokratický  dvojtretinový parlament o novej ústave bude rozhodovať na jar r. 2011.

Verejné hodnotenie politiky pred vybraným publikom zaviedol Viktor Orbán už po jeho prvom volebnom víťazstve (1998). Nápad prevzal z praxe amerických prezidentov, ktorí ročne predkladajú Kongresu správu o stave Únie. Odlišnosť medzi americkým a orbánokratickým hodnotením stavu krajiny tkvie vo výbere miesta udalosti. Kým americkí prezidenti rečnia v sále Kongresu, pred členmi oboch komôr, Viktor Orbán nereční v parlamente, pred poslancami, ale na inom mieste a pred špeciálne pozvanými hosťami. Hodnotiaca reč sa tentoraz prezentovala už po 100 dňoch vládnutia a hostiteľmi udalosti boli profesori, spolčení v tzv. Batthyányho kruhu a vybraná orbánokratická spoločnosť, na pôde Gymnázia Sv. Imricha v Budapešti. Ľudia, ktorí píšu Orbánovi politické prejavy, doteraz vždy  naformulovali nosné heslá k prednesu. V roku 2000 heslo znelo: „Nech si každý dovolí mať tri deti, tri izby a štyri kolesá“. V roku 2002 zase: „Jedna nedeľa (volebná) je hodná štyroch rokov“. O vláde P. Medgyessyho (2004) Orbán hlásal: „Nič nie je tým, čim sa to zdá“ a  pri hodnotení vládnutia F. Gyurcsánya (2007) razil heslo: „Plebejská politika proti novej aristokracii“.  Počas volebnej kampane (2008) používal motto: „Budúcnosť začína slovom áno“. Tohoročný slogan predstavili na bilbordoch už pred voľbami a predvídal víťazstvo: „Nastal čas, aby slabých vymenili silní“.    

Podľa premiéra posledné voľby boli historické a aj ľud vybadal, že sa niečo oproti minulosti v okamihu zmenilo. „Od 1956 vieme akú podobu má ozbrojené povstanie, od 1989 zase ako dopadne ústavná revolúcia a v r. 2010 sme poznali moc trojtretinovej revolúcie“. Politika je v Maďarsku od apríla t.r. jednoducho iná – orbánokratická.  Načo by aj mal parlament kontrolovať vládu? V strednej Európe teda existuje niečo, čo doteraz nebolo. A toto vedomie spevňuje premiérovu závislosť na moci. Nebadane sa stáva väzňom vlastnej moci.

Domáci politickí analytici neboli Orbánovým hodnotením stavu štátu nadšení. Zdôrazňoval údajne veci, ktoré maďarskí občania už neraz počuli. Zdá sa, že novosti myšlienok pro domo ani neboli zámerom rečníka. Orbán svoje heslá odkazoval susedom a svetu. Iba otrepaná veta: „Vtedy musíme prejsť cez most, keď k nemu dorazíme“, s dodatkom, „Teda teraz!“ sa zdala ako-tak inovovaná. Problémom je chýbajúca rada ako ten most (ťažko poškodený a únavou porušený) treba prejsť.

Hádam najzaujímavejšou myšlienkou hodnotenia orbánokracie je veta: „Maďari skončili s obdobím utópie. Našou politikou otvárame priestor pre realitu. Posledných 100 dní zmenilo Maďarsko. Skoncovali sme s osemročnou stratou nádeje a Maďari sa odhodlali –  v nevídanej jednote – k vážnemu rozhodnutiu. Väčšina kriticky naladených ľudí sa postavila zoči-voči realite a ukončila obdobie politiky socialistov v znamení hesla klamali sme ráno, na obed aj večer“. Či  chce premiér zakázať aj pokoru a spovede?

Podľa Viktora Orbána západný svet dospel k poznaniu, že utópia liberálnej demokracie sa rozbila na kusy. V orbánokracii sa nebude všetko merať peniazmi a hospodárstvo štátu sa nebude budovať na špekuláciách. A zbavíme ľudí ilúzie, že trh sa správa eticky. „Len prísne zákonodarstvo zaručí očakávaný úspech.“ Táto téza je nádejná, ibaže nás vracia k utópii liberálnej demokracie. V postkomunistických krajinách navyše, dodržiavanie zákonov je predovšetkým problémom zákonodarcov. Či ani nie?

Socialisticko-liberálne koalície sa podľa Orbána od r. 2002 dopúšťali „politických hriechov“, lebo pôžičky použili na zvyšovanie životnej úrovne obyvateľstva. Jeho vláda teraz musí znižovať štátny dlh (v r. 2011 o 2858 mld. HUF, v r. 2013 o viac ako 3000 mld. HUF). Tieto splátky presahujú sumy, ktoré platcovia daní sú schopní ročne odviesť do štátneho rozpočtu. „My sme toto napravili a môžeme byť hrdí, že so  súhlasom národa sme tejto utópii urobili koniec.“ Maďarsko pod vedením Viktora Orbána vraj znovu vydobylo finančnú nezávislosť a ekonomickú suverenitu. Tak sme zvedaví na zázrak, ktorý sa u našich južných susedov stane.

„Skoncovali sme s nadutým politizovaním technokratov“. Orbánokracia začala otvárať tabuizované témy. Zrušila imunitu politickej sekcie Úradu vlády.  Znížila platy štátnych zamestnancov a zrušila odstupné. Hanebnú záplatu pre zahraničných Maďarov z r. 2004 odstránila tým, že zaviedla dvojité občianstvo.“ Ohľadne zavedenia bankovej dane premiér prehlásil, že „nikdy netúžil po úlohe Che Guevaru v maďarskom bankovom systéme“. Problémom je porozumenie metafory.

V Maďarsku boli mnohí filozofiou orbánokracie nadšení, iní frustrovaní. Napr. Gézu Jeszenszkého (bývalý minister zahraničných vecí počas vlády J. Antalla a veľvyslanec v USA počas prvej vlády V. Orbána), vraj mýli téza, že „hodnotenie stavu krajiny nie je o minulosti, ale o predchádzaní budúceho zneužitia.“ Ťažko rozumieť tejto dikcii, lebo nevieme na aké zneužitie Orbán myslel. Žeby sa ľakal vlastnej dvojtretinovej moci a možnosti jej zneužitia nim samým? Ak myslel na také zneužitie, potom mu drukujme, aby ho strach nikdy neopúšťal. Závislosť na vlastnej moci má svoju cenu. Platí sa pocitom strachu, ktorý sa nezmenšuje. Našťastie.