Sústredený pohľad na zúboženého človeka spôsobuje bolesť, v ktorej sa náš súcit mieša s hanbou. V škaredej tvári biedy spoznávame poníženú ľudskosť, jej pošliapanú dôstojnosť, násilie, ktorého je obeťou. Mohli by sme sa ocitnúť v rovnakej situácii, mohol by to byť aj náš osud. Nikto si neželá život úbožiaka, nikto ho slobodne neprijíma. Byť chudobný znamená strpieť.

Chudoba je neprijateľná a bieda neznesiteľná.

Každá emancipačná snaha, nepodvolenie sa, povstanie obohacujú. Konkrétne uplatnenie princípu rovnosti, každý akt spravodlivosti, či podelenie sa zmierňujú biedu.

Bieda oslabuje životaschopnosť našej slobody, preto ju musíme vykoreniť.

Po dvadsiatich rokoch kapitalistickej transformácie, po dlhých dvadsiatich rokoch nepretržitej hospodárskej, sociálnej a politickej krízy, sa národy strednej a východnej Európy znovu naučili:

- že podvyživené, podchladené, chorobou a únavou vysilené deti majú malú šancu rozvíjať svoj potenciál;

- že z izolovaných pracujúcich bez vzájomnej solidarity sa neodvratne stanú otroci, strojové bytosti;

- že nezamestnaní, chorí, postihnutí a starí sa nevyhnú vylúčeniu, internovaniu alebo prostej eliminácii len za predpokladu, že si udržia akúkoľvek užitočnosť pre kapitál;

- že moc na vládnutie ešte stále nenašla nič lepšie, ako rozdeľovať ľud na záujmové skupiny, rôzne komunity a menšiny;

- že jeden systém nadvlády nahradil druhý, rovnako hrozný a neúprosný, a rovnako zničujúci pre naše životné prostredie.

Je najvyšší čas obnoviť našu túžbu po živote bez okov. Všetky ľudské bytosti sa rodia slobodné a rovné v dôstojnosti a právach.

Preto vyjadrujeme solidaritu s početnými sociálnymi hnutiami, ktoré sú prejavom ľudového odporu proti ochudobňovaniu, nespravodlivosti a útlaku.

Domnievame sa, že plná zamestnanosť musí zostať hlavným cieľom akejkoľvek hospodárskej politiky. Sme presvedčení, že zamestnanie nemožno chápať len podľa jeho obmedzenej definície a prežívania v rámci systému trhovej ekonomiky, a že je potrebné posilniť zamestnanie prospešné pre spoločnosť.

Preto žiadame kritické prehodnotenie rôznych foriem vlastníctva, a štátnu podporu kooperatívnym formám výroby a obchodovania. Skutočne slobodný trh nie je trh všemocných korporácií či oligopolov, ale zvrchovaných ľudských spoločenstiev.

Dokiaľ nedokáže zrušiť prácu chápanú ako tovar, štátna moc ostáva nezastupiteľná pri represii vykorisťovania prekárnych a ilegálnych pracovníkov, ako aj pri postihovaní všetkých previnení sa proti pracovnému či rodiacemu sa environmentálnemu právu.

Plná zamestnanosť, dôstojné mzdy a dôsledné dodržiavanie sociálnych, zdravotných a environmentálnych noriem pri organizácii práce sú nevyhnutné nástroje pre vyrovnanie štátneho rozpočtu.

Podstatne vyššie zdanenie kapitálu, predovšetkým renty, špekulácie ako aj nehnuteľného vlastníctva, je nevyhnutné pre zabezpečenie spravodlivejšieho delenia spoločenského bohatstva. Zamedzenie pauperizácie prispieva k hospodárskemu rastu zvyšujúcemu zamestnanosť, čím pozdvihuje úroveň materiálneho bohatstva spoločnosti ako celku.

V situácii, keď nie je zaručená plná zamestnanosť, je potrebné každému bez akejkoľvek diskriminácie zaručiť minimálny sociálny príjem, ako aj skutočný prístup k bývaniu, strave, vzdelaniu a zdravotnej starostlivosti.

Obzvlášť v spoločnosti, ktorá vyhlasuje, že stojí na rovnosti šancí, a ktorá narieka nad tým, že starne, by nemalo ani jedno dieťa môcť hladovať či trpieť podvýživou. Bez ohľadu na možné dôvody zlyhania rodičov pri pokrývaní základných potrieb ich detí, prináleží verejnej moci ich v prípade potreby zastúpiť.

A napokon: odmietame všetky segregačné politiky. Masívny výskyt giet chudoby na európskom území nie je len prejavom rasizmu či náboženskej neznášanlivosti. Ide aj o dôsledok extrémnej urbanizácie, industrializáciou vynúteného vyľudnenia vidieka ako aj využívania technologickej inovácie výlučne v záujme kapitálu.

Stojíme pred civilizačnou voľbu.

A preto, pri príležitosti „Európskeho roka boja proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu“ a pred začiatkom maďarského predsedníctva Európskej Únie formulujeme nasledovné návrhy:

- Európska Únia musí pohromu masívnej chudoby chápať ako celospoločenskú, ba priam civilizačnú výzvu;

- Európska Únia si nemôže stavať za cieľ do roku 2020 znížiť počet chudobných v členských krajinách iba o 20%, ale musí sa vrátiť k ambícii, ktorou sa netajila až do roku 2010: chudobe zasadiť rozhodujúci úder a všetkým zaručiť aktívnu sociálnu inklúziu.

Tak ako to deklarovala až do roku 2010, masívnu chudobu nesmie tolerovať. Ale tentoraz sa musí vybaviť reálnymi nástrojmi na to, aby svoje ciele mohla dosiahnuť – a to aj za cenu zmeny niektorých ekonomických pravidiel. Napríklad tých, ktoré nechávajú príliš veľa moci finančným trhom, ktoré podporujú konkurovanie si národov, sociálny a mzdový damping, a ktoré oslabujú schopnosť občanov či iných spoločenský činiteľov klásť odpor.

- S týmto zámerom by Európska Únia mala vypracovať rámcovú direktívu, tak ako to nedávno navrhli všetky ľavicové frakcie v Európskom parlamente, ktorá by vyžadovala zavedenie minimálneho príjmu, ktorý by jednoznačne presahoval prah chudoby v každom členskom štáte.

- Nakoľko v niektorých členských štátoch na ochránenie osoby alebo rodiny pred chudobou nestačí ani mediánová mzda, Európska Únia by mala pri určovaní výšky minimálneho príjmu v každej krajine používať kritériá, ktoré budú v súlade s kľúčovým ustanovením Charty základných práv Európskej Únie: „Ľudská dôstojnosť je nedotknuteľná. Musí byť rešpektovaná a ochraňovaná.“

V tomto duchu vyzývame všetkých ľudí pokroku, aby podporili každé úsilie v tomto smere.

Program konferencie nájdete na www.magyardiplo.hu/programme