Dávno preč sú časy, keď mohli teoretici umenia uvažovať o gýči a avantgarde ako dvoch protipóloch, ktoré sa navzájom vylučujú. Formálne výboje dvadsiateho storočia dokázali rovnako spoľahlivo nasiaknuť plytký obsah a imitovať pritom hĺbky, ako remeselne dobré, ale bezduché výtvory akademického umenia, o ktorých gýčovitosti nebolo nikdy pochýb.

Už neplatí, že meštiaci sa pohoršujú kdesi vo foyer, kým tvorivé bytosti si v zákulisí pripíjajú na slobodu ducha. Často je to tak, že slobodný duch je ako vyhnanec na úteku pred atrapami reality, kým v klube, ktorý je „in“, leží pod stolom pre umelcov opitý meštiačik. Spokojný, že sa opäť raz zadarmo povzniesol nad vlastnú bezduchosť – stačilo len pritakať gebuzine, ktorú mu predložili so spikleneckým žmurknutím: len pre znalcov.

Hovoriť o prípade výtvarnej inštalácie Davida Černého Entropa, ktorou sa Česko blyslo v bruselskom sídle Rady EÚ, ako o kauze „sloboda umenia verzus hlúpe stádo“ je rovnakým nedorozumením ako rozčuľovať sa nad údajnou politickou provokáciou a vyhrážať sa diplomatickými nótami. V oboch prípadoch ide navyše o nedorozumenie chcené, nie mimovoľné. Obidva tábory si tu riešia svoje vlastné účty so svetom.

Ak by sa toto dvojaké nedorozumenie začalo a vyvrcholilo hneď v prvej inštancii, bolo by možné Černého banálnu provokáciu vyhlásiť takmer za úspešnú. Lenže to by nesmeli obidve nedorozumenia zrušiť samotní aktéri.

Český vicepremiér pre Európu Alexandr Vondra svoju reč pri odhalení Entropy začal bojovne: slovami o slobode umenia a demokracii. No potom – ako to minulý týždeň zhrnul český časopis Reflex – „sa už iba ospravedlňoval“. Autor David Černý sa pri tej slávnej príležitosti vzápätí prítomným ospravedlnil osobne. Obaja, Vondra aj Černý, zdôrazňovali, že nešlo o politické prehlásenie a že dielo nemá nič spoločné s tým, ako Európu vidia oni (oni – Česi a Černý). A že v žiadnom prípade nechceli nikoho uraziť.

Tu sa rozchádzajú cesty tých, ktorí chcú Vondrovi a Černému veriť s tými, ktorí nechcú. Tí prví to majú ťažké. Ak veríme Vondrovi, nemá zmysel mudrovať nad politickými konotáciami (nemecké diaľnice takmer v tvare hákového kríža, slovensko-maďarská saláma, atď). Keďže česká vláda sa ospravedlnila en bloc ústami svojho vicepremiéra a potom ešte osobitne aj mimoriadne dotknutým vládam (naša samozrejme nemohla chýbať), ďalšie pohoršovanie sa je zbytočné. A ak veríme Černého ospravedlneniu, vylúčiť musíme aj umeleckú provokáciu. Lenže čo si potom myslieť?

Nám, čo sme sa narodili v rovnakej časti Európy ako aktéri tejto komédie, by malo zapáliť skôr, než nešťastným západniarom, ktorí sa len horko-ťažko pokúšajú porozumieť. Išlo najskôr o starú známu odvahu-neodvahu, frajerstvo doma a stiahnutý chvost vonku. Provokácia, ktorá „nechcela nikoho uraziť“, samozrejme nie je provokácia, ale trapas, a umelca, ktorý sa ospravedlňuje za svoje dielo, by mala hanba fackovať za túto zbabelosť viac, než za samotný nepodarok. Ak by bola reč o umení, jeho kariéra notorického vyvolávača škandálov by mala byť dnes v troskách. No keďže je reč skôr o mediálnej bubline na nehybnom močiari provinčnosti, bude to asi inak.

Ľahké to majú tí, ktorí sú rozhodnutí Vondrovi a Černému neveriť. Časť z nich je presvedčená, že Česi zámerne vyjadrili svoj odmietavý a urážajúci postoj k únii (veď hovorili, že to Európe osladia, nie?) a špeciálne krajinám, ktoré sa tak ako oni zaradili do spolku len nedávno. Títo žiadajú ospravedlnenia, zákazy, konzekvencie. Je jasné, že v skutočnosti ich nič neutíši – jedna bublina vyfučí, nafúkne sa iná. Druhá časť z tejto kategórie je rovnako presvedčená, že Vondra i Černý svoje ospravedlnenia iba fingovali, ibaže v duchu známej rozprávky o Galileovi, ktorý sa vraj vo dverách otočil a zvolal „A predsa...“. Pre nich je frajer, ktorý sa potentočkoval pred zahraničnými novinármi (a po návrate domov mu viditeľne opäť odtrnulo), mučeníkom pravdy a slobody.

A tak s úžasom sledujeme, ako jedni patetickí chudáci strieľajú ždanovovské a goebelsovské sliny o „totálnej dekadencii“, zatiaľčo iní patetickí nešťastníci hystericky vypisujú o „starej flegmatickej krave Európe“ a o „bruselských myšiach“, ktoré vraj „gágajú“ nad nevinnou karikatúrou...

Smola je len v tom, že tu nikde žiadne „bruselské myši“ nevidno. Artefakt vyrobil český umelec na zákazku českej vlády a najviac ním nasrdil Bulharov, Slovákov, Poliakov, Rumunov. Najmä im sa česká vláda osobitne ospravedlňovala a najmä oni – my – vedieme o tom politické a mediálne debaty, v ktorých si navzájom nadávame. Brusel bol iba dejiskom. Všetko ostatné je v našej, východnej réžii. Všetci spoločne, furianti, nacionalisti aj znalci slobodného umenia, zakomplexovaní obyvatelia postkomunistickej periférie, predvádzame svetu náš malý východný gýč. A keďže sme všetci tak ukrutne moderní, ani na forme nám nezáleží. Je to gýč, a ešte aj remeselne nanič.

Text vyšiel v týždenníku Žurnál

Súvisiace články:

• Je metafora postupom či situáciou intelektu alebo citu?
• MAROŠ SCHMIDT: OrnamEnd - Smrť a vzkriesenie ornamentu