V roku 1983 v Encounter vyšla séria rozhovorov Michaela Charletona s Milovanom Djilasom, Leszekom Kolakowskim a Bélom Királyom. Charleton položil otázku, z ktorej vyplývalo, že revolúcia bola namierená proti „komunistickej vláde.“ Király nesúhlasil a tvrdil, že „sme nebojovali proti komunistickej strane.“ Imre Nagy bol komunista, a zostal členom ústredného výboru novo sformovanej MSZMP. Király tvrdil, že maďarské povstanie nebolo „protikomunistickou revolúciou.“

Za Kadárovho režimu sa vzdelanci vyžívali vo verejných debatách, ktoré mohli niekedy trvať aj niekoľko týždňov. Kedže politické debaty neprichádzali do úvahy, milovníci žánru zo široka rozoberali detaily literárnej analýzy, alebo historické fakty. Tieto diskusie niekto nedávno označil za pseudo-debaty. Debaty o ničom, teda aspoň o ničom dôležitom, ktoré mali slúžiť na vzbudenie dojmu, že v krajine, kde sa nesmelo diskutovať o dôležitých veciach, predsalen bol čulý intelektuálny život. Človek mohol viesť ľúte spory o význame bitky pri Moháči, ale nie zaoberať sa úlohou Uhorska v I svetovej vojne, Trianonom, maďarskou úlohou v holokauste, alebo maďarskou vernosťou hitlerovskému Nemecku. Maďarská spoločnosť za toto opomenutie, ktorého dôsledkom je hlboká neznalosť maďarských dejín dvadsiateho storočia, dodnes platí vysokú cenu.

 Bohužiaľ, súdiac podľa výmeny názorov medzi Istvánom Deákom, emeritným profesorom na Kolumbijskej Univerzite, a Istvánom Gerebenem, známym oceanografom, ktorý v roku 1956 emigroval do Spojených Štátov Amerických, časy pseudo-debát, na rozdiel od politického nátlaku, ešte nepominuli. Predmetom diskusie je život Bélu Királya, ktorý nedávno zomrel vo veku 97 rokov. Kedže István Deák dobre poznal Királya z obdobia po jeho úteku z Maďarska, napísal o ňom dosť dlhý nekrológ v časopise Élet és Irodalom (17 júla 2009). Pokúsil sa o vyvážený, ale vcelku priaznivý obraz generála, z ktorého sa stal historik. Aj keď implicitne, Deák naznačuje, že nesúhlasí s všetkými Királyovými interpretáciami moderných maďarských dejín, ani s jeho krkolomnou obhajobou motívov početných zvratov a obratov jeho kariéry. Ale Deák svoj nekrológ zakončuje s vedomím, že Királyovo svedomie bolo čisté. Bol presvedčený, že „celý život slúžil záujmom vlasti.“ A dodáva, že nanešťastie nebol schopný sebakritiky.

 Nie je možné v krátkosti vyrozprávať život „najvýstrednejšej osobnosti našej doby“, ako ho nazval Deák. Bélu Királya som poznala osobne, a mám na neho svoj názor, či už ako na vzdelanca, alebo ako na človeka, ale až do roku 1993 respektíve 1994 som si neuvedomovala, do akej miery bol kontroverzný. Pre pravičiarov, ktorých som stretla na internete, bol Király prevracač kabátov. Mala som pocit, že ani liberáli si s nim nevedia rady. Veď napokon, ako profesionálny vojak prisahal vernosť Ferencovi Szálasimu a v jeho vojsku slúžil až do 29 marca 1945, keď sa mu podarilo prejsť na sovietsku stranu, kde ho privítali s želiezkami, a nie s otvorenou náručou. Po roku 1945 vstúpil do komunistickej strany, v roku 1951 bol uväznený, a na slobodu sa dostal až v septembri 1956. Počas revolúcie bol veliteľom Národnej Gardy.

 Po zmene režimu sa Király vrátil do Maďarska a v rodnom meste Kaposvár získal mandát poslanca (nezávislého). O niekoľko mesiacov neskôr prešiel do strany SZDSZ. Jeho politická kariéra bola krátka. V politike vydržal štyri roky, ale neskôr (2000 – 2002) sa objavil po boku Viktora Orbána, ako jeho vojenský poradca. Dalši obrat v kariére.

 Ale vráťme sa k debate medzi Deákom a Gerebenem. V odpovedi na Deákov vyvážený nekrológ, István Gereben, ktorého pokladám za umierneného človeka, vybuchol. Zaujalo ma, že Gereben Királyovi nevyčítal kariérne kľučky, ale nedokázal prehltnúť jednu záležitosť. V roku 1983 v Encounter vyšla séria rozhovorov Michaela Charletona s Milovanom Djilasom, Leszekom Kolakowskim a Bélom Királyom. Charleton položil otázku, z ktorej vyplývalo, že revolúcia bola namierená proti „komunistickej vláde.“ Király nesúhlasil a tvrdil, že „sme nebojovali proti komunistickej strane.“ Imre Nagy bol komunista, a zostal členom ústredného výboru novo sformovanej MSZMP. Király tvrdil, že maďarské povstanie nebolo „protikomunistickou revolúciou.“

 Charleton sa nevzdal, a pritlačil. „Demonštrovalo 200 000 ľudí...“ Király mu skočil do reči: „Áno, ale nie proti komunistickej strane. Demonštrovali za demokraciu a proti totalite.“ Ako dôkaz Charletonovi pripomenul šestnásť bodov univerzitných študentov. Žiadali reformy v rámci komunistickej strany. Gerbenovi prišlo z Királyovych slov „nevoľno.“

 István Deák mu odpovedal v krátkej poznámke s názvom: „Čierna a biela.“ Správne v nej poukazuje na to, že účastníci revolúcie mali rozdielne názory. Nie všetci chceli zvrhnúť socialistický režim. Gerebenovi odporučil, aby si prečítal prepisy Petőfiho Kruhu, prejavy Imreho Nagya a Zoltána Tildyho, a memorandum Istvána Bibóa. A jeho posledná veta: „Gereben zrejme nevie nič o protirečeniach a dilemách dejín, politiky, a dá sa povedať, aj života. Jeho zjednodušenia sú neprípustné.“

 Pred niekoľkými dňami, Mária Ormos, ktorá bola tiež očitou svedkyňou udalostí z roku 1956, aj keď nie v Budapešti, ale v Szegede, povedala, že dokiaľ budú žiť priami účastníci revolúcie, nebude možné zosúladiť ich jednotlivé pohľady. Podľa mňa, ani Király v rozhovore pre Encounter, ani Gereben v jeho výleve pre ÉS nedokázali podchytiť realitu. Revolúcia začala ako reformné hnutie za „socializmus s ľudskou tvárou,“ ale postupne sa na povrch predrali aj iné sily. Nikdy sa nedozvieme, čo by sa stalo, keby sa nevrátili sovietske vojská, ale predpokladám, že na pluralitnú demokraciu by sme neboli museli čakať ďalšie desaťročia.

 Od Gereben by bolo bývalo múdre prenechať Deákovi posledné slovo, ale zo zlozvyku nekonečných maďarských debát pokračoval. Prehlásil, že v tomto prípade „nie je možné mať nejednoznačný názor.“ Ale naopak. Časť nie je celok, a jeden názor neumlčí ostatné, jediný pohľad nedokáže obsiahnuť komplexnú udalosť. Čiernobiele myslenie nie je problémom len pre ľudskú psychiku, môže prekrútiť aj dejiny krajiny.