Nemali by sme sa tváriť, že ustavičné posilňovanie európskej integrácie je jedinou politickou alternatívou. No nemyslím si, že tie ostatné by sa nám páčili viac. Ak sú trhy naozaj ovládané "zvieracími inštinktami", potom nám o efektívnosti pôžičky Írsku, hrozbe podobného vývoja v Portugalsku, Španielsku a Taliansku či budúcnosti eurozóny môžu viac povedať etológovia ako ekonómovia.

Konečné slovo však nepovie nik z nich – menová únia, jej architektúra a spôsob rozhodovania sú politickými rozhodnutiami. A politicky sa rozhodne aj o jej budúcnosti.

Britský konzervatívny poslanec Jo Johnson v blogu na Financial Times predpovedá, že v najbližšom roku až dvoch oznámia Francúzsko a Nemecko vznik politickej a hospodárskej únie. Podľa tisíckrát opakovaného výroku Roberta Schumana sa Európa rodí z kríz a odpovedí, ktoré na tieto krízy dáva. Snahy o riešenie súčasných problémov (pôžička Grécku, euroval, reforma Paktu stability a rastu) ich dokázali maximálne oddialiť či zmierniť následky. V horšom prípade sú krátkozraké, v lepšom len kupovaním času na prípravu skutočného riešenia.

To však môže mať aj podobu dohody o očistení eurozóny od nestabilných, periférnych ekonomík či rozdelení menovej únie na "lepšiu" a "horšiu" časť. Volania po riadených bankrotoch a vylučovaní z eurozóny idú práve týmto smerom. Skúsite tipovať, v ktorej skupine sa ocitneme my? Už sa nebude rozhodovať (len) podľa deficitov či dlhov, udržiavaných pod určenými hranicami prevažne škrtaním výdavkov. Pôjde o reálnu konvergenciu ekonomík.

Skeptici by to mohli prezentovať ako vítanú príležitosť oslobodiť sa od únie, "do ktorej sme nevstupovali". V ktorej nám budú hovoriť do rozpočtu, sociálnych výdavkov či daní. Alebo je to inak? Prestaňme sa tváriť, že máme priemyselnú infraštruktúru ako Nemecko, pracovnú silu a mieru inovácií ako severské krajiny.

Alebo že si ich vytiahneme z klobúka za noc. Aj v ideálnom prípade (existuje jasná stratégia, opretá o trvalú politickú vôľu, podoprenú ochotou a schopnosťou investovať dostatočné zdroje, ktoré nik na polceste neukradne ani nepremrhá – nič z toho zatiaľ nemáme) je pre nás udržateľná prosperita prinajmenšom strednodobým cieľom. A zďaleka najpriamejšia a najmenej hrboľatá cesta vedie cez posilňujúcu sa európsku integráciu.

Bolo by neférové tvrdiť, že je to jediná alternatíva. No podsúvanie pocitu, že "mimo" by nám azda bolo lepšie, je zavádzaním. Rozpad eurozóny či dokonca postupné oslabovanie únie nič nezmenia na tom, že náš finančný sektor je v zahraničných rukách, priemyselná produkcia závisí od exportu a na štrukturálnu nezamestnanosť sme zatiaľ dokázali nájsť jediné riešenie: vývoz pracovnej sily do zahraničia.

Inak povedané, užšia či voľnejšia únia nič nemení na fakte ekonomickej závislosti Slovenska. Rozdiel je iba v tom, že vo viac integrovanej Európe môžeme mať vplyv na politickú superštuktúru vytvárajúcu regulačné rámce.

Článok vyšiel aj v denníku Pravda.