So serióznou sebaidentifikáciou sa Maďari začali zaoberať najmä po podpísaní Trianonskej mierovej zmluvy (4. júna 1920). Otázku Čo je Maďar(ské)? (Mi a magyar? – slovo „magyar“ v otázke môže byť podstatným aj prídavným menom) si po tomto dátume začali intenzívnejšie klásť politici, intelektuáli, ľavičiari i pravičiari, konzervatívci, anarchisti, aj obyčajní ľudia. Odpovede podliehali vývoju.

Dezsõ Szabó (literát, 1879-1945) písal o Maďaroch tesne po Trianone ako o mamľasoch (sic!). V tridsiatych rokoch 20. storočia ich už charakterizoval postavou hrdinu Miklósa Toldiho (vojvodca, 1320-1390).

József Attila (básnik, 1905-1937) v edícii svojho periodika Szép Szó (Pekné slovo) vydal knihu s názvom Čo je Maďar(ské) dnes? – Mi a magyar most? Otvoril ňou nekončiaci proces hľadania vlastnej tváre.

V časoch „gulášového socializmu“ problém sebaspytovania bol utlmený. Po potlačení revolúcie v roku 1956, otázku oprášil Tibor Déry (spisovateľ, 1894-1977) a odpovedal na ňu sarkasticky: „Čo je Maďar(ské)? Vtip, ktorý tancuje nad katastrofou.“

Mienkotvorný maďarský týždenník 168 hodín (168 Óra) na starú otázku, v prvom roku 21. storočia, ponúkol výber odpovedí zo svojho internetového portálu. Väčšinou sa objavovali vo formátoch dvoch trojíc: „Sme národom guláša, pusty a Öcsiho Puskása“ alebo „Sme geniálni, neprekonateľní a ojedinelí.“    

História každého malého národa je príbehom aj o túžbe vyniknúť, stať sa vplyvným a mocným. Maďarský národ je výnimkou, lebo prežíva traumu zo straty svojej veľkosti. Uhorsko sa tisíc rokov zaraďovalo do skupiny veľkých európskych štátov. Po podpísaní Trianonskej mierovej zmluvy, z pôvodnej veľkosti krajiny, s rozlohou 283000 km² a s 18200000 obyvateľmi, zostalo územie s rozlohou 93000 km² so 7600000 obyvateľmi. Takže Maďari, na pocit straty veľkosti majú nárok. „Historické Maďarsko“ rozpadom Rakúsko-Uhorska prišlo o 3223000 etnických Maďarov a 6977000 Nemaďarov. Túto „redukciu“ národa väčšina Maďarov pokladá za zdecimovanie. Trauma zo straty zašlej slávy kumuluje problémy v spoločenskom vedomí už 90 rokov. Aj moderné učebnice dejepisu podsúvajú názor, že „malosť“ bola Maďarom nespravodlivo nanútená a spokojnosť so súčasným stavom by bola prejavom nedostatku sily, vôle aj odhodlania navrátiť veci do pôvodného stavu. Pocit historickej krivdy vzbudzuje obavy z ustálenia normy, ktorá by Maďarov primäla akceptovať nepodmienený konformizmus, vedúci k strate vlastnej identity tak doma ako aj za hranicami okypteného štátu.

Otázka typu Prečo sme teraz slabí, keď sme v minulosti boli silní? je pre Maďara tryzna. Biologická šedá kôra nenachádza racionálne odpovede – a v podstate ich ani nehľadá. Ale všetci vedia čosi o historickej krivde a medzinárodnom sprisahaní. Na „nehľadanie“ zmysluplných odpovedí je navyše poruke silný pseudoargument: Akým právom si umelo utvorený  štát, ako Česko-Slovensko ukrojilo z Uhorska 63000 km² a privlastnilo si 1072000 Maďarov? Rumunsko si dokonca dovolilo privlastniť 102000 km² s 1664000 Maďarmi. Srbi, Chorváti a Slovinci si vzali 21000 km² so 461000 Maďarmi. A čo Rakúsko, ktoré ako Uhorsko bolo v tábore porazených po 1. svetovej vojne? Na 4000 km² a 26000 Maďarov sa ulakomilo aj ono. Tieto historické fakty sú maďarskou odpoveďou na otázku Prečo sme malí? Občan, ktorý zabúda na vlasť „chránenú Sv. panenkou Máriou“, nie je ani Maďarom. Básnik Gyula Illyés (1902-1983) vymyslel vhodnú definíciu: „Maďarmi sú tí, ktorí myslia po maďarsky.“ Predseda Svetového zväzu Maďarov Miklós Patrubány (1999-2002) ho prekonal: „Magyar az, akinek fáj a Trianon (Maďarom je ten, koho bolí Trianon).“ Maďarská historiografia navyše verí, že vo Versailles sa mali nakresliť nové hranice Európy spravodlivejšie. Minimálne na etnickom základe. Boli to však ich vyjednávači, ktorí odmietli v Paríži o takej alternatíve rokovať.

Žiaľ politické, duchovné, spoločenské aj intelektuálne myslenie našich južných susedov ovplyvňuje vízia možnej revízie trianonských hraníc. Dejiny svedčia, že Maďari sa pri každom náznaku o (ne)plánovanom usporiadaní Európy „prebúdzajú“ s nádejou na odčinenie krívd minulosti. Nová integrovaná Európa? Dobre, ale čo to prinesie pre maďarstvo? Politické reprezentácie všetkých straníckych koalícii v Maďarsku sú pri riešení tejto novodobej otázky výsostne jednotné a pragmatické. Pritom integračná národná politika je adresovaná nielen pro domo, ale aj pre roztrúsených v diaspóre. Trianonská téma je osivom, ktorá padá do úrodnej pôdy „krivdou“ postihnutej Karpatskej kotliny.

Maďari radi spievajú smutné piesne. Obľúbenou je najmä báseň Ferenca Kölcseya, ktorá sa v roku 1823 stala národnou hymnou Maďarov. Jej text navodzuje večný pesimizmus, beznádej, sťažnosti, prítomnosť nepriateľa. Hymna volá po radostných dňoch, pripomína zlý osud a utrpenia za minulosť, dokonca aj za budúcnosť. A práve preto zápas o nápravu krívd musí pokračovať. No na druhej strane, táto hymnická modlitba – plná zúfalstva – v rokoch historických kríz Maďarov neraz prebudila. Burcovala ich po potlačení revolúcie v meruôsmych rokoch aj v zápase o autonómiu v rámci Rakúsko-Uhorskej monarchie. Dvojmonarchia (1867-1918) znamenala samosprávu a bola diplomatickým víťazstvom Maďarov. Presadili si kompetencie a zaviedli presné rozlišovanie medzi tým, čo muselo byť spoločné (zahraničná politika, financie a obrana) a čo si spravovali výlučne z Budapešti.  Spoločné  inštitúcie s Viedňou označovali ako „cisárske a kráľovské“ a  skratkou „c a k“. Maďari si „vyhádali“ spojku a, ktorá sa stala identifikačným znakom rovnoprávnosti Rakúšanov a Uhrov (v česko-slovenských dejinách sa objavil mutant javu v tzv. pomlčkovej/spojovníkovej vojne v rokoch 1990-1992). Rakúske záležitosti označovali spojovníkom ako „cisársko-kráľovské“ a skratkou c. k. Čisto maďarské úradné veci rozlišovali vynechaním písmena c. Záležitosti patriace Uhorsku označovali len písmenom k, ako „kráľovské“. Uhorsko, ako samostatný štátny útvar nazvali „Uhorským (Maďarským) kráľovstvom“ a zaviedli skratku „Magy. kir“. Maďari boli v dejinách, pri vydobýjaní svojich záujmov a práv často aj úspešní.  Jedným z prvých zákonov samostatného Uhorska bol zákon o národnostiach (1868). Vychádzal z koncepcie natio hungarica, teda z existencie jednotného politického národa v „zemi svätej koruny uhorskej“. Ferenc Deák, tvorca právnych podkladov na Dohodu o rakúsko-uhorskom vyrovnaní, vyjadril základnú premisu o homogénnosti štátu slovami Lajosa Kossutha: „V Uhorsku sú národnosti, ale len jeden národ.“ Deák bol neoblomný vyjednávač s cisárskym dvorom a dosiahol pre Uhorsko maximum. Postupoval v duchu vlastného hesla: „Čoho sa dobrovoľne vzdáme, to už nikdy nedostaneme späť.“ Tvrdú asimilačnú politiku na území samostatného Uhorska súčasní maďarskí historici zdôvodňujú obavami vtedajších politikov o zopakovanie zlých skúsenosti z protihabsburského povstania (1848-1849), keď nemaďarské národy sabotovali revolučné nadšenie Maďarov. Maďarizácia sa stala prioritou domácej politiky a znamenala najvyšší štátny záujem. V období, keď bol predsedom uhorskej vlády Kálmán Tisza (1875-1890), odrazili sa „úspechy“ budovania maďarského národného štátu aj v štatistikách. Pri sčítaní ľudu v roku 1910 podiel maďarského obyvateľstva vzrástol zo 40% (v r. 1867) na 48,1 %. Explozívny prírastok maďarského obyvateľstva v priebehu 43 rokov (o viac ako 8 %) bol evidentne výsledkom asimilačného procesu.

Program neukončenej maďarizácie zablokovali výsledky 1. svetovej vojny. Záverečné udalosti v paláci Trianon Maďari porovnávajú s historickými prehrami s Tatármi (1241), Turkami (1526) a habsburgovcami (1849). Maďarská spoločnosť nie je ochotná, a nie je ani pripravená, vnímať nové usporiadanie Európy (po prehranej vojne) v kontexte príčin, iba vo svetle následkov. Maďari nepripisujú nespokojnosť národov v hospodársky sa rozvíjajúcom Uhorsku sebe, ale národnostiam, ktoré sa maďarizácii nepodrobili. Problém vidia v neochote Rumunov, Slovákov, Srbov, Rusínov a Chorvátov zmeniť si vlastnú identitu. Prečo sa nestali Maďarmi, ako Petõfi, Liszt, Zrínyi a mnohí iní? Zostať Nemaďarom bolo vybočením z radu, niečím nepríslušným v usporiadanom kráľovstve. Maďari v otázke asimilácie národov abecedu chcú čítať len od písmena c. Čo stoji pred ním, nie je zaujímavé. Preto bolí iba to, čo nastalo po Trianone. Argument, že národy v Uhorsku sa sťažovali na bolesti pred Trianonom, Maďarov nezaujíma. Ultranacionalistické vajatanie o tom, že „nemôžeme sa vzdať Veľkého Uhorska, toho, čo nám vydobyl Árpád a čo do podoby štátu pretvoril kráľ Štefan“, prebúdza nostalgické spomienky staršej generácie a vnáša zmätok do mysle mladej. Svet počúva neraz zúfalé výkriky rečníkov o tom, ako sa pred dvadsiatymi rokmi zmenil okolitý svet. Spadol Berlínsky múr, Nemci sa zjednotili, Česi, Slováci aj národy bývalej Juhoslávie sa usporiadali. Iba v Maďarsku zostalo všetko po starom. Zostal jediný prenasledovaný, večne trestaný a prekliaty národ v srdci Európy. Všetky postkomunistické krajiny dostali niečo. Iba na maďarstvo sa zabudlo. Maďarom na pomedziach okyptenej krajiny neprisúdili ani len právo na autonómiu. „Máme vskutku zabudnúť na Košice, Kluž a Suboticu?“ – volá uplakaný maďarský supervlastenec.

Rozumný maďarský intelektuál sa však vyznal, že Maďarov žiaľ, dejiny nevzdelávajú. Nemožno to zovšeobecňovať, ale národnostnú politiku, akú Maďari praktizovali v medzivojnovom období, pravdivosť tézy dokazuje. Celá zahraničná politika horthyovského režimu bola zameraná na revíziu Trianonskej zmluvy. Decimovanie národností, ktoré po Trianone zostali na území dnešného Maďarska, pokračovalo. Niektorí komentátori dokonca tvrdia, že „maďarizácia neustala ani po smrti Jánosa Kádára“. Oživovanie revizionizmu u Maďarov vyplýva z nevyliečiteľného komplexu „malosti“.  Úbytok maďarského obyvateľstva v Karpatskej kotline maďarskí sociológovia interpretujú ako masové poddanie sa sekularizácii, dosahujúcej európsky charakter. Takže „zlý demografický trend maďarstva“ je dôsledkom opäť niekoho iného. Na otázku Čo je Maďar(ské)? – cudzinec, bez komplexu malosti, nachádza jednoduchú odpoveď: Maďar je mimoriadne citlivý na bolesť, ktorú mu spôsobujú iní. Maďarské je zase nepýtať sa na bolesť, ktorú Maďari spôsobujú druhým.

Za éry futbalovej hviezdy Öcsiho Puskása boli Maďari „veľkí“ na štadiónoch. Viera, že sú stále „profesormi futbalu“ ich fascinuje. Mená ako Hidegkúti, Puskás a Kocsis, s asociáciou 6:3 vo Wembley, zvyšujú sebavedomie národa. „Zlatá jedenástka“ je ikona, ktorou pamätníci ohlupujú mladú generáciu ilúziou, že „je ako bolo“. Sprítomňovanie zašlej športovej slávy funguje presne tak ako vykresľovanie kontúr historického Uhorska. Nostalgia po tom „čo bolo“,  generuje neliečiteľné komplexy vo všeobecnom zmysle slova. „Malosť či veľkosť“ národa v čase globalizácie je čoraz zložitejšia otázka. Ašpirovať na jeden či druhý rozmer je kontraproduktívne. Investície do inovovaných metód prišívania amputovaných končatín vedie našich susedov do väčšieho zúfalstva. Chybuje reflexia faktu, že sláva, sila a veľkosť vlastnej minulosti sú nereverzibilné entity. Naučiť sa žiť s amputovanými údmi je nepochybne veľkým majstrovstvom. Majstrovstvom je však aj akceptácia suseda, ktorý je (ne)zavinene hendikepovaný.

Na otázku Čo je Maďar? Slováci odpovedajú jednoducho. Maďar je náš zaujímavý sused. A čo je maďarské? Predsa to, čo je aj slovenské. Všetko dobré i zlé.

Autor je bývalým slovenským veľvyslancom v Maďarsku

Súvisiace články:

• Prekliata kotlina
• Dobré slovo Maďarom súcim na slovo
• Ťažký osud spojky „a“
• Pešť-Budínský vabank verzus slovenská hystéria