JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Propaganda sú tí druhí

V roku 1953 vypukli v bývalom východnom Nemecku nepokoje. Bertolt Brecht ako reakciu napísal báseň Riešenie. Vedenie krajiny lamentovalo, ...

[Richard Filčák]

Fraškovitý pokus o puč, dobre zorganizovaná represia

Neskoro večer 15. júla sa počas niekoľkých hodín udial zinscenovaný pokus o prevrat. Prevrat jednomyseľne odsúdili parlamentné strany, ...

[Joachim Becker]

Podat ruku nebo strhnout do propasti?

Před pár dny média přinesla zprávu o muži muslimského vyznání, který ve Švédsku odmítal potřást kolegyním v zaměstnání rukou, ...

[Vendula Filipova]

Dobrí a zlí?

Kríza žánru | Európa | Jaroslav Drobný | 16.12.2007

_ma_small

Všade počuť o Kosove. O Kosove v Kosove, v Belehrade, Bruseli i Moskve; Ženeve, Washingtone, New Yorku i Bratislave. Všetky centrá moci i periférie bezmoci na svete sa zaoberajú kosovskou otázkou. Je to veľký problém. Lepšie povedané, je to komplex niekoľkých problémov. A ten najväčší je v nás. V tom, že nemáme riešenie. Nevieme ako to riešiť. Radšej používame barličku čiernobieleho videnia, delenia na dobrých a zlých podľa osobných sympatií. A čo keď niet dobrých, keď niet zlých?

Problematiku by bolo načim najprv očistiť od mýtov. Napríklad mýtus o albánskej kolonizácii Kosova v 20. storočí. Albánci obývali Kosovo ešte pred balkánskymi vojnami (1912-1913), dávno predtým, než moderné Srbsko Kosovo obsadilo. Čo však neznamená, že tam nežili Srbi, oblasť bola vtedy, tak ako teraz, etnicky premiešaná. Alebo mýtus o náboženskom pozadí konfliktu- to že Srbi sú pravoslávni a Albánci moslimovia ešte neznamená, že konflikt je náboženský. Albánci totižto nie sú iba moslimovia, sú medzi nimi aj katolíci ba i čosi pravoslávnych. Málo, ale sú. Takisto za Srbov sa považujú (alebo sú považovaní) aj sandžackí moslimovia. Konflikt bol a je konfliktom nacionálnym. Pre albánskeho nacionalistu je jeho srbský sused „barbarským Slovanom“(nie „neveriacim psom“, ako by si priali islamofóbovia), pre srbského zase albánsky sused „čiptarom“ (nie Turkom, ako prezývajú moslimov). Ako však inde, i tu sa náboženstvo rado zneužíva a bohužiaľ v tom vyniká prosrbská strana, ktorá často argumentuje „hrádzou proti islamu“.
Taktiež samostatnosť Kosova ako možnosť politicky pochopiť európsky islam je iba zbožným želaním (alebo nočnou morou, ako pre koho). Kosovský islam, čosi medzi albánskym postateistickým a tureckým postsekulárnym islamom, je dobrým príkladom na pochopenie hocičoho iného, než tzv. „euroislamu“ .

Právo kontra právo.

Podľa mnohých zástancov prosrbského postoja je Kosovo kolískou srbského národa. Nie je jasné prečo, v čase keď táto geografická oblasť zohrala toľko spomínanú úlohu v srbských dejinách (bitka na Kosovom poli), srbský národ už dávno kolísku nepotreboval. No nech, na mýty ma každý právo. Prevedené do zrozumiteľnejšej reči, Srbsko má na Kosovo nespochybniteľné historické právo. Ale nie iba na Kosovo, historické právo si Srbsko môže osobovať na územie od Dunaja k Egejskému moru, boli časy, keď sa tam všade rozprestierala Srbská ríša. No s historickým právom je to kontraproduktívne- v uplynulom tisícročí bolo Kosovo súčasťou nielen Srbska, ale aj Bulharska, Byzantskej i Osmanskej ríše (a nielen Kosovo, aj samotné Srbsko). Historické práva by si mohli uplatňovať všetci (za predpokladu, že ešte existujú). Kde končí historické právo? A čo historické práva Albáncov. Albánsky národ, skoro priamy potomok ilýrskych kmeňov z čias  antiky by si mohol pokojne nárokovať tretinu Balkánskeho polostrova. Absurdné? Nuž ako komu. Svet už akceptoval historické právo na územie skoro po dvetisíc rokoch, tak prečo nie?

Kosovo je kolískou srbského národa. No v kolíske už leží iné dieťa. Historické právo Srbov sa tu bije s prirodzeným právom Albáncov, pretože podľa prirodzeného práva na Kosovo má nárok jeho väčšinové obyvateľstvo.
A čo prirodzené právo srbských obyvateľov na Kosovo? Ak majú na Kosovo prirodzené právo jeho albánski obyvatelia, prečo ho nemajú jeho srbskí obyvatelia?

Ide vôbec o prirodzené právo Albáncov na sebaurčenie? To je predsa naplnené existenciou Albánskej republiky. Ide teda o právo kosovských Albáncov na sebaurčenie. Ak však majú kosovskí Albánci právo na štát, máme akceptovať dva albánske štáty? A čo macedónski Albánci? Tí vari nemajú právo na sebaurčenie? A kde končia práva na sebaurčenia? Ak majú kosovskí a macedónski Albánci právo na sebaurčenie, prečo nemajú to právo kosovskí Srbi? Ak kosovskí Albánci nemôžu byť národnostnou menšinou v Srbsku, prečo môžu byť kosovskí Srbi národnostnou menšinou v albánskom Kosove? Nemajú  právo na kosovský srbský štát podobne ako Albánci na kosovský albánsky štát? A čo Kosovský Rómovia (ak tam po albánskych etnických čistkách ešte zostali), tí nemajú právo na rómsky kosovský štát? Prečo? Lebo neobývajú geograficky vymedziteľné územie, ale tvoria enklávy vo väčšinovom obyvateľstve? No a? Je vari prirodzené právo na sebaurčenie obmedzené obývaním súvislého územia? Kedy, kde a kým? Ak naplníme právo na sebaurčenie, kde skončíme- pri okresoch, dedinách, či rodinách?


Kde končí právo na sebaurčenie a začína separatizmus?

Podstata celého problému je možno niekde inde. Možno nejde o prirodzené právo národa na štátne sebaurčenie, možno ide o „právo“ tzv. politickej  elity autonómneho administratívneho celku „upgradovať do vyššieho levelu“ politickej nezávislosti.
V štátoch socialistického bloku boli národnostné otázky riešené vytváraním autonómnych administratívnych celkov na etnickom základe. V ČS(S)R sme mali iba republiky federácie. V Juhoslávii mali slovanské národy federálne republiky, národnostné menšiny neslovanské zas autonómne oblasti (Maďari Vojvodinu, Albánci Kosovo). V ZSSR mali všetky typy- federálne republiky, autonómne republiky, autonómne oblasti i národnostné okruhy.
Ak si pozrieme podrobnejšie úspešné i neúspešné separatistické pokusy v postkomunistickej Európe, zistíme zaujímavú skutočnosť. Pokusy o štátnu samostatnosť boli úspešné iba v prípadoch administratívnych celkov „prvého radu“, to jest federálnych republík bývalých federatívnych štátov. V prípade ZSSR, SFRJ i ČS(s)R získali samostatnosť bývalé federálne republiky. Celky „druhého radu“ (autonómne republiky, autonómne oblasti a národnostné okruhy) úspešné neboli. Bez ohľadu na právo národov na sebaurčenie.
(Výnimky, keď celok „prvého radu“ úspešne anektoval celok „druhého radu“ obývaný tou istou etnickou skupinou iba potvrdzujú túto skutočnosť.)

S väčšími, či menšími problémami (ktoré boli viac občianskou vojnou v každej konkrétnej republike) než snahou centrálnej vlády udržať federáciu, získali republiky samostatnosť. Samozrejme, existujú výnimky- proti separatistickým snahám pobaltských krajín centrum ešte zakročilo, pretože boli predčasné. No pri následnom rozpade ZSSR už centrum prakticky neexistovalo. Pri zániku federálnych centier, riadenom či samovoľnom, nebolo nikoho, kto by bránil celistvosť federácií. No administratívne celku „druhého radu“ majú ten problém, že ich osamostatneniu bráni novo vzniknutá republika, ktorá onú oblasť zdedila.. Rusko pretrhlo svoje vzťahy so ZSSR a nijako nebránilo existovať Ukrajine, či Kazachstanu, no samostatnosť Čečenska je preň už nemysliteľná.

Zlý príklad.

V tom je riziko vzniku samostatného  štátu kosovských Albáncov- pre ostatné celky „druhého radu“ to bude nie že zlý príklad (tým je už dávno), ale priamo precedensom. Rusko oprávnene straší, že samostatnosť Kosova by mohla znamenať samostatnosť Abcházska i Južného Osetska. Tak Kosovo, ako trebárs Abcházsko nemajú s „materskou“ (či skôr „macošskou“) republikou už prakticky nič spoločné. K samostatnosti im chýba len jej vyhlásenie a následné uznanie ostatnými štátmi. Na tom istom základe by však mohlo aj Čečensko usilovať o samostatnosť a s ním hociktorá republika Ruskej federácie, ktorá by o to stála. (Srbská Vojvodina teoreticky tiež, no to nehrozí, Srbi sú tam v početnej prevahe.)

Vyhlásenie samostatnosti a jej následné uznanie bude považované za úspešné dokončenie tzv. „kosovského scenára“. A ten bude zvádzať k napodobňovaniu.

Ako to riešiť? Na výber je mnoho scenárov. Tak ako sa Kosovo môže stať precedensom napr. pre Abcházsko, môže byť Abcházsko precedensom pre Kosovo. Vyhlási samostatnosť a každý mu ju odignoruje. Taiwanský príklad tiež nie je zlý, no asi by viedol k integrácii Kosova s Albánskou republikou- scenár tiež nie najrozumnejší. Alebo uznať Kosovo a zo stisnutými zubami (a bohvie čím ešte) čakať na lavínu podobných pokusov.

Pretože ak Kosovo áno, prečo nie: Abcházsko, Aceh, Baskicko,  Čečensko, Dárfur, Kašmír, Korzika, Kurdistán, Mindanao, ... ?



Bookmark and Share

Súvisiace články:

Hodnotenie

6

Tento článok zatiaľ hodnotilo 215 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 19.01.2008 (josafat)

Diskusia k článku obsahuje 7 príspevkov


Odporúčame

Video

Varoufakis: Capitalism will eat democracy unless we speak up vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist