V septembri 1989 som ako poslucháč medicíny v Bratislave prišiel na zápis do ďalšieho ročníka na študijné oddelenie. Na krku som mal retiazku s krížikom. Pracovníčka oddelenia mi dobromyseľne, no prísne povedala, aby som takýto prívesok vo vlastnom záujme nenosil. Poďakoval som jej za upozornenie a krížik som nosil na krku naďalej. Bol som prekvapený, že si ten nepatrný symbol všimla.

Po rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva niektoré médiá hystericky vykrikovali, že honba na kríže je späť. Namiesto sovietskeho komunizmu ju vraj vyrábajú európske inštitúcie. Je to naozaj tak? Kto je ten Európsky súd a je v jeho rodnom liste naozaj údajný protikresťanský sudcovský aktivizmus, o ktorom sa spustila taká diskusia?

Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) bol ustanovený ako medzinárodná inštitúcia v roku 1959. Rozhoduje o individuálnych podaniach štátov, ktoré sa týkajú občianskych a politických práv vymenovaných v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý prijala Rada Európy 4. novembra 1950. Od roku 1998 zasadá ako stály súd a jednotlivci sa môžu obracať priamo naň. Za 50 rokov fungovania priniesol vyše 10-tisíc rozhodnutí, ktoré sú záväzné pre členské krajiny Rady Európy.
Tieto rozhodnutia viedli národné vlády k zmenám v rozličných oblastiach. Tzv. case - law robí z Dohovoru účinný nástroj pri uplatňovaní vlády zákona a demokracie pri nových výzvach posledných dvoch desaťročí, keď sa členmi Rady Európy stali desiatky štátov bývalého východného bloku. Dnes jej členom nie je len Bielorusko.
Keď Európsky súd pre ľudské práva 3. novembra 2009 prijal verdikt v prípade talianskej občianky Soily Lautsiovej proti Talianskej republike, poslanecký klub KDH, jeden europoslanec za túto stranu a niektorí komentátori zatrúbili na poplach.

Taliansky štát porušil práva a slobody Soily Lautsiovej. Tak rozhodol ESĽP. Jej deti chodili do štátnej školy, kde na stenách učební viseli kríže. Napriek interpretácii talianskej vlády, že kríž je tradičný štátny symbol, Lautsiová ho vnímala ako náboženský a konfesionálny symbol majoritnej rímskokatolíckej cirkvi. Snažila sa na to poukázať najskôr v Taliansku pred regionálnymi súdmi a neskôr na ústavnom súde. Ten potvrdil dikciu ústavy v tom zmysle, že Talianska republika je sekulárny štát, no kríže ostali v učebniach štátnej školy, kde chodili jej deti, visieť naďalej. Preto sa obrátila na súd v Štrasburgu.
Podľa výroku súdu Taliansko porušilo článok 2 Protokolu č. 1 hovoriaci o práve na vzdelanie. Štát má totiž pri výkone akýchkoľvek funkcií v oblasti výchovy a výučby rešpektovať právo rodičov na to, aby deti mali zabezpečenú výchovu a vzdelávanie v zhode s ich vlastným náboženským a filozofickým presvedčením. Súd zároveň uznal porušenie článku 9 Dohovoru, ktorý zaručuje slobodu myslenia, svedomia a náboženstva.

Obzvlášť v oblasti vzdelávania, kde sú občania v značnej miere odkázaní na služby štátu, bolo Taliansko povinné rešpektovať konfesionálnu neutralitu. Náboženský symbol v štátnej škole túto neutralitu narušoval.
ESĽP prisúdil pani Lautsiovej odškodné 5000 eur. Ak sa chce Taliansko a každý iný členský štát Rady Európy v budúcnosti takémuto odškodnému vyhnúť, mali by inštaláciu náboženských symbolov v štátnych inštitúciách uviesť do súladu so sekulárnym či laickým charakterom štátu.
Tento záver je len logickým pokračovaním a dôsledkom rozhodnutia súdu. Je na každom členskom štáte Rady Európy, ako sa rozhodne. Prípad Lautsiová verzus Taliansko je však jasným precedensom, ktorým sa judikatúra ESĽP v budúcnosti bude riadiť.

Výhrady odporcov rozhodnutia súdu vychádzajú z toho, že mať kríž na stene štátnej inštitúcie je normálne. Komentátori zhodne vychádzali z faktu o údajnom zákaze ESĽP umiestňovať kríže do škôl. Celoplošne a bez akejkoľvek diferenciácie. Tento fakt je omylom v obidvoch bodoch. V prvom rade, v štáte, ktorý sa hlási k svetskému charakteru a nezávislosti od akejkoľvek ideológie či náboženstva, je normálne, že kríže v štátnych budovách nie sú. V druhom rade, rozsudok neznamená celoplošný zákaz používania symbolu kríža v školách.
Dnes, keď je v krajinách Rady Európy pluralizmus v oblasti vzdelávania, majú rodičia možnosť poslať svoje dieťa do konfesionálne zadefinovanej školy. Tam je používanie symbolov kresťanstva možné a aj uplatňované. Aj v Taliansku je kresťanských škôl dosť. Od najnižšieho stupňa až po univerzity. Používanie náboženských symbolov v takýchto inštitúciách rozhodnutie ESĽP nijakým spôsobom neobmedzuje.

Nepoznáme osobný príbeh Soily Lautsiovej, no nech už sú dôvody jednotlivcov či rozličných skupín na odmietnutie náboženského symbolu akékoľvek, ich želanie na konfesionálne neutrálne prostredie vzdelávania v štátnej škole sa má rešpektovať a plniť.
Sudcovia ESĽP sú nominovaní členskými štátmi, po jednom zástupcovi z každej krajiny. Vo svojom rozhodovaní aplikujú ustanovenia Dohovoru aj domácu legislatívu. Taliansko je v duchu vlastnej ústavy sekulárnym štátom a Dohovor garantuje slobodu myslenia, svedomia a náboženstva, ale aj právo rodičov na výchovu detí v duchu vlastného presvedčenia. Preto rozhodnutie súdu nie je svojvoľné. Ide o racionálny záver tímu sudcov z hľadiska toho, čo Taliansko deklaruje vo svojich legislatívnych textoch a podpisom pod európskym Dohovorom. Pod tento verdikt sa podpísali sudcovia z Belgicka, Portugalska, Talianska, Litvy, zo Srbska, z Maďarska a Turecka.

Stotožňovanie rozhodnutia ESĽP s bojom proti kresťanským základom Európy je metodologicky veľmi nesprávnou a iracionálnou skratkou. Súd konštatoval, že to, čo môže byť pre niektorých študentov pomocou, môže byť pre iných rušivé. Práve v tom spočíva právo rodičov vychovávať svoje deti v zhode s ich vlastným náboženským presvedčením. To je všetko. Nič viac, nič menej.
Kríž v štátnej škole je určite niečím viac ako len kultúrnym a tradičným symbolom. V talianskom priestore sa v znamení kríža viedli zápasy o všeličo. Kríž však bol aj náboženským symbolom. Lateránske zmluvy z 11. februára 1929 medzi Benitom Mussolinim a pápežom boli vtedy charakterizované ako zmierenie sekulárneho talianskeho štátu a rímskokatolíckej cirkvi. Vatikán ako „nástupnícky" štát Pápežského štátu sa konečne vyrovnal so zjednotením Talianska.

V tomto konkordáte bolo na základe tzv. Albertínskych štatútov zo 4. marca 1848 katolícke, apoštolské a rímske náboženstvo uznané za jediné náboženstvo štátu. Konkordát síce prešiel istou praktickou modifikáciou v roku 1948, no jeho znenie ostávalo nezmenené. Až v roku 1985 sa exkluzivita rímskokatolíckeho náboženstva v novom konkordáte medzi talianskym štátom a Svätou stolicou skončila. Od 25. marca 1985 sa štatút katolíckeho náboženstva v Taliansku zmenil.
Zákonom 121 bol zrušený princíp, podľa ktorého sa katolícke náboženstvo považovalo za jediné náboženstvo talianskeho štátu. Tým sa dodatočne modifikoval nový konkordát uzavretý medzi Vatikánom a Talianskom 18. februára 1984. Kríže, ktoré zostali po tomto dátume vo verejných a štátnych inštitúciách, stali sa zabudnutým reliktom minulej doby.
Nejde však iba o kultúrny symbol. Kríž vo vyobrazení zaužívanom v katolíckej cirkvi má svoje špecifiká. Niektoré kresťanské spoločenstvá sa dokonca jeho vyobrazovaniu z duchovných dôvodov vyhýbajú.

Pri rozhodnutí ESĽP v prípade Lautsiová verzus Taliansko sa debaty uberali aj smerom k islamským šatkám a ich zákazu. Kresťanský kríž má svoje miesto na kultových či administratívnych cirkevných budovách, používa sa ako rituálny predmet pri niektorých bohoslužbách, v domácnostiach a je rozšíreným symbolom v rôznych variáciách, od náboženských predmetov cez suveníry až po drahé šperky.
Používanie islamskej šatky, ktoré sa ako náboženský symbol dočkalo odsúdenia v Turecku (zákaz nosiť ju na štátnej univerzite), vo Francúzsku a najnovšie aj na niektorých kurzoch káhirskej sunnitskej univerzity Al-Azhar, má kvalitatívne iný charakter. Paradoxne, variácie šatky, ktorou sa zahaľujú v rozličnej miere stúpenkyne islamu, majú v tomto smere o dôvod viac, aby ich svet rešpektoval.
Keď vo francúzskom parlamente prezident Nicolas Sarkozy 22. júna tohto roku povedal, že problém šatky nie je náboženský, ale ide o otázku slobody a dôstojnosti ženy, zožal potlesk. Podľa Nicolasa Sarkozyho nie je šatka náboženským symbolom, ale znakom podriadenosti a poníženia žien. Jeho slová, že burka nie je na území Francúzska vítaná, lebo Francúzi nemôžu vo svojej krajine akceptovať ženy, ktoré sú uväznené za mrežami závojov, odrezané od sociálneho života a zbavené osobnej identity, sú iba interpretáciou jeho videnia.

Je však pravda, že nielen konzervatívne spoločenské kruhy, ale aj široká verejnosť sú v súčasnom západnom svete svedkami toho, že povrchne prezentovaná sexualita cez obnažené ženské telo a používanie erotického podtónu zaujala v marketingovej a mediálnej komunikácii neodmysliteľné miesto.
Odmietnutie tohto trendu z náboženských dôvodov nie je pri používaní burky iba symbolické. Zahalená žena sa tým chráni pred očami verejnosti a svoju identitu si v protiklade k vysvetleniu Sarkozyho chráni. Inými slovami: jej telo nie je na rozdiel od „reklamných" tiel na predaj. Odmieta tým mentalitu zvecnenej a všeobecne dostupnej lacnej sexuality a povrchnej ženskosti. Tento postoj prejavuje svojím odevom v kombinácii s burkou čoraz viac moslimiek. Mnohé z nich vyrástli v západnej Európe. Je možné zakázať snahu o mravnú integritu, ktorá sa dosahuje takýmto spôsobom? Netreba skôr sankcionovať infláciu sexuálnych symbolov?

Kríž na stene je v tejto perspektíve len symbol. Šatka je aj súčasťou odevu, ktorá primárne chráni ženské telo pred očami verejnosti a zároveň vysiela signál. Tento mravno-rituálny rozmer ženského odevu má svoju obdobu aj v západoeurópskej civilizácii. Sú ňou závoje rehoľných sestier či členiek mníšskych rádov. Podobné dôvody pre pokrývku hlavy majú i ženy v niektorých vetvách židovstva.
Hans Georg Gadamer vo svojom diele Pravda a metóda hovorí, že symbol nie je vonkajším znakom, ale vnútorným. Vonkajší znak sa musí spájať s niečím, čo je vnútri ľudského vedomia. Len vtedy má svoju výpovednú hodnotu. V prípade kresťanských symbolov ide o to, či kresťanskosť, na ktorú symboly poukazujú, je v človeku a v jeho životnej praxi skutočne prítomná. Či symbol ako časť rozlomenej pečate, ktorá sa prikladá k jeho významu vo vnútri človeka, má naozaj k čomu zapadnúť a či sa tak vytvorí skutočný pôvodný obraz a znak.
Pripisovať symbolom silu zázračných amuletov nemožno. Pre osobný život človeka sú však potrebné aj symbolické postoje, úkony a predmety. Pripomínajú mu ľudskú hĺbku, dôležité životné okamihy, jeho duchovné korene. Kríž na stene štátnej školy takúto výpovednú hodnotu nemá, ak vo vnútri tých, čo do týchto škôl chodia, bije aj iné ako kresťanské srdce. Preto to zaváňa jeho profanáciou, niečím, čo robí z kríža amulet.

Miera, do akej bol tento kresťanský symbol niektorými reprezentantmi kresťanstva skompromitovaný, je dôvodom na zamyslenie. Rozhodnutie ESĽP v prípade Lautsiová je z právneho hľadiska logické a vyargumentované. Pri hlbšom pohľade by takéto rozhodnutie mali vedieť rešpektovať a pochopiť aj predstavitelia cirkví a ich radoví členovia. To, aký osud čaká kresťanské či iné náboženské symboly v dnešnej Európe, je len a len v rukách Európanov. Možno príde obdobie, keď sekulárny štát bude odmietnutý a Európa sa vráti ku konfesionálnym a náboženským štátom. Nechajme sa prekvapiť. Zatiaľ to tak nie je.

Autor je teológ a publicista

Text vyšiel v týždenníku Žurnál