Duch zjednocovania Európy od momentu vyhlásenia tzv. Schumanovej deklarácie predpokladá nielen integráciu v inštitucionálnej oblasti, ktorá sa deje na úrovni vlád, ale aj intenzívny dialóg na úrovni občanov, podnikateľských subjektov, miest a obcí i mimovládnych organizácií. Tento dialóg by bol nemysliteľný bez existencie dobrých susedských vzťahov, založených jednak na hodnotách demokracie a úcty k ľudským právam, jednak na rešpektovaní suverenity a zákonov druhého štátu, t. j. uznania rovnosti partnera.

 Aktuálne tendencie v zahraničnej politike Maďarskej republiky, ale aj celkový vývoj slovensko-maďarských vzťahov v posledných rokoch však potvrdzujú, že samotná ekonomická a politická integrácia nie je dostatočným impulzom na prekonávanie vzájomných animozít. Integrácia, chápaná ako výsledok rozhodnutí vlád, resp. európskych inštitúcií, ktorých zmysel a podstata fungovania je stále radovým občanom v európskych štátoch vzdialená, nepredstavuje sama o sebe cestu k zmiereniu, pokiaľ nie je jej súčasťou aj politická vôľa vládnych elít.

Nevyhnutnou podmienkou takejto integrácie, ktorá sa neuskutočňuje na svetových trhoch ani v politických salónoch, ale v hlavách a srdciach občanov, je vzájomné uznanie princípu rovnosti partnerov. Tento princíp predpokladá rešpektovanie potrieb, ale aj utrpenia alebo obáv druhého partnera a predovšetkým predpokladá uznanie rovnocennosti názoru partnera, aj keby išlo o politického či názorového protivníka. Slovensko-maďarský diskurz nielenže nedospel do tohto štádia, ale v priebehu posledných štyroch až šiestich rokov sa mu začína vzďaľovať.

Pritom sa to deje napriek tomu, že v oboch štátoch existujú, resp. existovali vplyvné politické sily, ktorých úsilie o prekonanie myslenia v horizonte historických tráum a národných krívd však hlavný prúd verejného diskurzu ignoruje. Ak komunity historikov z oboch štátov pracujú za oficiálnej podpory svojich vlád na príprave spoločnej učebnice histórie, ktorá by umožnila čitateľom spoznať vnímanie tragických epizód spoločných dejín aj z pohľadu druhej strany, politické elity v snahe o maximalizáciu politického kapitálu operujú buď územným revizionizmom Maďarska alebo „trianonskou krivdou“. Slovenskí a maďarskí katolícki biskupi, t. j. reprezentanti inštitúcie, ktorú údajne občania oboch štátov vnímajú ako jednu z najväčších morálnych autorít, ešte pred štyrmi rokmi v Ostrihome prijali spoločné vyhlásenie, ktorého základným posolstvom je: „Odpúšťame a prosíme o odpustenie!“[1] Slová, po ktorých by politici, ktorí inak nevynechajú jedinú príležitosť, aby sa na verejnosti objavili v prítomnosti cirkevných hodnostárov alebo inak dávali najavo svoju náboženskú príslušnosť, mali aspoň na chvíľu stíchnuť a rozjímať, však zanikli v mediálnom hurhaji a fakticky ich politické elity odignorovali.

Naopak, trauma politických elít zo straty značnej časti suverenity po vstupe do Európskej únie ich vedie k jej zdôrazňovaniu práve v kultúrno-symbolickej rovine. V prospech takéhoto konania hovorí aj to, že kým niekdajší protivníci, akými boli Nemci a Francúzi, ale napr. aj Nemci a Poliaci, boli na integráciu mentálne pripravení, Slováci a Maďari vstúpili do EÚ bez zásadnej sebareflexie vlastnej histórie, ale aj chápania národa.

Inventár „nedorozumení“

 Z tejto nedostatočnej sebareflexie, umocnenej azda aj tým, že slovensko-maďarské spory a spoločná hranica nikdy nepredstavovali geopolitickú výzvu, vyplýva celý rad „nedorozumení“, ktoré v skutočnosti len dokazujú, že medzi oboma spoločnosťami doposiaľ žiadny dialóg neprebehol, resp. zasiahol iba úzky okruh intelektuálov s mizivým vplyvom na formovanie verejnej politiky.

Ak jedna strana doposiaľ považuje za historickú traumu, dokonca až národnú krivdu Trianonskú zmluvu z roku 1920 a odmieta uznať Viedenskú arbitráž z roku 1938 za akt agresie proti susednému štátu, potom druhá strana nie je ochotná prehodnotiť doterajšiu rigidnú interpretáciu tzv. Benešových dekrétov a dôsledkov povojnového revanšu na neraz nevinných obyvateľov maďarskej národnosti. Pritom ako ukázal vývoj dialógu medzi  Slovenskou republikou a Karpatskými Nemcami po roku 1989, zmena atmosféry vo vzájomných vzťahoch možná je.

Ak minimálne časť slovenskej politickej reprezentácie vníma menšinové práva ako nutné zlo alebo dokonca výsledok diktátu medzinárodných inštitúcií, tak značná časť maďarskej reprezentácie nie je ochotná akceptovať, že ochrana menšín je možná jedine v prípade rešpektovania suverenity a zákonov domovského štátu. Diskusia o právach národnostných menšín je súčasťou demokratického dialógu, pokiaľ však nie je vedená jazykom historických krívd, ktorý v konečnom dôsledku spochybňuje legitimitu existujúcich štátnych hraníc. Ak je splnená takáto podmienka, nemožno nič namietať ani proti aktívnej podpore národnostných menšín zo strany materských štátov.

Národ – kategória kultúrna alebo politická?

 Demografický vývoj maďarských menšín, ktorý charakterizuje postupný pokles počtu ich príslušníkov a ich celkového podielu na obyvateľstve domovských štátov, umožňuje považovať obavy maďarských lídrov a intelektuálov z možnej asimilácie Maďarov v zahraničí za oprávnené. Takisto je možné považovať za oprávnenú snahu Maďarska podporovať kultúrne a vzdelávacie aktivity „svojich“ menšín v zahraničí. Takýto postup vyplýva z kultúrneho ponímania národa, ktoré je v podmienkach posthabsburskej strednej Európy plne legitímne.

Problémom však je, pokiaľ neexistuje snaha zahrnúť uvedené menšiny do maďarského národa, chápaného ako politická komunita a pokiaľ sa to začína diať za priamej účasti štátu. Tento postup naznačil už Zákon o Maďaroch, žijúcich v zahraničí, resp. tzv. krajanský zákon z roku 2001, ktorý vyvolal napätie vo vzťahoch medzi Maďarskom a jeho susedmi. Európska komisia pre demokraciu prostredníctvom práva, známa aj pod názvom Benátska komisia, vo svojom rozhodnutí z 19. októbra 2001 poukázala na jeho exteritoriálnu platnosť a konštatovala, že  „štát môže legitímne vydávať zákony alebo právne predpisy týkajúce sa občanov cudzích štátov bez toho, aby sa predtým usiloval získať súhlas štátu, o ktorého občianstvo ide, pokiaľ účinky týchto zákonov alebo predpisov nastanú len v rámci jeho hraníc.“ Z jej dikcie vyplýva, že štát nemôže vykonávať svoje právomoci v akejkoľvek podobe na území druhých štátov. Ustanovenia, ktoré predpokladali možnosť priamej finančnej podpory rodín, deti ktorých navštevujú školy s vyučovacím jazykom maďarským, resp. predpokladali zverenie funkcie štátnych orgánov pri vydávaní tzv. krajanských preukazov mimovládnym organizáciám na území cudzích štátov, mali jednoznačne exteritoriálny charakter. Navyše, Benátska komisia zdôraznila, že síce materský štát má právo prijímať jednostranné opatrenia na podporu príslušníkov svojich národnostných menšín, ale iba v prípade, ak účinky týchto aktov nastávajú iba v rámci jeho hraníc. Benátska komisia ďalej poukázala na to, že podobné zákony majú rešpektovať zásadu priateľských vzťahov medzi štátmi.[2]

Napriek uvedenému výroku však trend budovania inštitucionálnych väzieb medzi Maďarskom a maďarskými komunitami v zahraničí pokračoval. Jeho prejavom bola napríklad inštitucionalizácia Fóra poslancov Karpatskej kotliny ako poradného orgánu Národného zhromaždenia Maďarskej republiky, t.j. inkorporácia poslancov zákonodarných zborov susedných štátov do práce maďarského štátneho orgánu v roku 2008.

Nepochybne však o zvláštnej interpretácii pojmu „priateľské vzťahy medzi susednými štátmi“ svedčí aj iniciatíva vlády Gordona Bajania z konca januára 2010 o založení špeciálneho fondu, ktorý by financoval platenie pokút za porušenie zákona o štátnom jazyku Slovenskej republiky[3]. Podobné kroky by mali opodstatnenie azda v prípade, ak by na Slovensku panoval autoritatívny alebo totalitný režim. Skutočnosť je však taká, že napriek defektom, charakteristickým pre všetky postkomunistické štáty vrátane Maďarska, Slovensko je demokratický štát, v ktorom ľudské práva sú vymáhateľné. Preto je možné akýkoľvek sporný zákon spochybniť prostredníctvom Ústavného súdu SR alebo prostredníctvom Európskeho súdu pre ľudské práva. Podobne to môžu robiť slovenskí i maďarskí občania aj v prípade prijatia hocijakého nezmyselného a protiprávneho zákona nielen na Slovensku, ale hoci aj v Taliansku, Maďarsku alebo Írsku. Dovtedy však zákon platí, bez ohľadu na to, či je dobrý alebo zlý, podobne ako mnoho iných zákonov, o opodstatnenosti a kvalite ktorých pochybujeme. V prípade demokratických štátov je teda prinajmenšom podivuhodné, ak vláda jedného štátu chce podporovať, ba dokonca priam nabáda na porušovanie zákonov susedného štátu, ktorý je navyše jeho spojencom na pôde európskych, resp. euroatlantických štruktúr.

Pomôže dvojaké občianstvo zahraničným Maďarom?

 Pravdepodobnosť, že maďarské Národného zhromaždenia prijme zákon, ktorý umožní etnickým Maďarom, žijúcim trvalo v zahraničí, získať maďarské štátne občianstvo, je viac než stopercentná. Bez ohľadu na to, že časť jeho iniciátorov hovorí o chystanom zákone ako o symbolickom geste, tento akt vytvorí právny vzťah medzi Maďarskou republikou ako poskytovateľom štátneho občianstva a obyvateľmi iných štátov, ktorí sa stanú jeho nositeľmi. Napokon aj maďarskí experti László Szarka a Nándor Bárdi priznávali, že už zavedením tzv. krajanských preukazov sa vytvoril „právne definovateľný vzťah medzi maďarským štátom a zahraničnými Maďarmi“[4] O to viac to platí v prípade občianstva, keďže vzájomné vzťahy medzi štátom a občanom, vrátane ich vzájomných práv a povinností, sú zakotvené v Ústave Maďarskej republiky.[5] Štát je povinný ochraňovať záujmy svojich občanov počas oprávneného pobytu v zahraničí (článok 69, odsek 3), kým napr. občania Maďarskej republiky, v zmysle článku 70, písmena h Ústavy Maďarskej republiky majú povinnosť obraňovať svoju vlasť („Všetci občania sú povinní brániť svoju vlasť“). Môžeme byť síce presvedčení, že v prípade dvoch členských štátov NATO nemá zmysel uvažovať o tejto eventualite, interpretácia tohto ustanovenia však môže podliehať zmenám a nemožno vylúčiť, že by vyzerala inak v prípade, ak by vládnu väčšinu získal napr. extrémistický Jobbik.

Aký je teda zmysel vytvorenia inštitúcie dvojakého občianstva pre občanov maďarskej národnosti, žijúcich v susedných štátoch? Interpretácia nacionalistickej pravice a extrémistov hovorí o náprave „národnej krivdy“, spôsobenej Trianonským mierom, je jednoznačnej konfrontačná, pretože to, čo sa za „trianonskú traumu“ považuje, sú existujúce štátne hranice. Na druhej strane zabúdame, že spochybňovanie „Trianonu“ predstavuje aj spochybňovanie výsledkov druhej svetovej vojny, keďže Parížska mierová zmluva potvrdila platnosť ustanovení z roku 1920. Ak by sme akceptovali „umiernenejšiu“ interpretáciu, že prijatie tohto aktu má výlučne symbolický charakter, tak ten symbol spočíva práve v odmietnutí usporiadania Európy, ktoré je výsledkom dvoch svetových vojen.

Podľa ďalšej interpretácie má uskutočnenie spomínaného kroku uľahčiť kontakty príslušníkov maďarských menšín s ich „materskou krajinou,“ t. j. Maďarskom. Faktom však je, že s výnimkou Srbska a Ukrajiny sú všetci susedia Maďarska členmi EÚ a Chorvátsko sa ním s najväčšou pravdepodobnosťou stane v blízkom časovom horizonte. Občania týchto štátov sú, resp. budú teda zároveň aj občanmi Európskej únie, v žiadnom prípade teda nie sú v pozícii „turistov“ a cudzincov ani na území Maďarska, ani kdekoľvek inde na pôde EÚ. Slovensko, Rakúsko i Slovinsko sú navyše členmi Schengenskej zóny a Rumunsko do nej vstúpi v roku 2011. Občania týchto štátov teda s voľným pohybom osôb na hraniciach s Maďarskom v žiadnom prípade problém nemajú. Platí to aj o možnosti získania zamestnania v Maďarsku. Spomedzi štátov Vyšehradskej skupiny jedine Maďarsko v minulosti uplatňovalo právo zaviesť prechodné obdobie v oblasti voľného pohybu pracovných síl pre občanov Rumunska a Bulharska, t. j. aj pre príslušníkov početnej maďarskej menšiny v Sedmohradsku. V súčasnosti však už tieto obmedzenia neuplatňuje. Od konca roku 2009 bola pre občanov Srbska zrušená vízová povinnosť pri cestovaní do členských štátov EÚ. V hre teda zostáva jedine Ukrajina. Tamojšia legislatíva však inštitút dvojakého občianstva nepripúšťa a získanie občianstva cudzieho štátu znamená stratu ukrajinského občianstva. Buď teda bude maďarský štát  poskytovať občianstvo ukrajinským Maďarom poloilegálnym spôsobom, alebo ich postavia pred nutnosť voľby medzi maďarským a ukrajinským občianstvom. V prípade, že si zvolia prvú možnosť, budú musieť na území Ukrajiny, kde žijú od nepamäti, žiadať o povolenie na pobyt podobne, ako iní cudzinci.

Jediné, čo by zahraniční Maďari mohli získať v dôsledku umožnenia dvojakého občianstva, je právo zúčastniť sa volieb do Národného zhromaždenia Maďarskej republiky. Ústava Maďarskej republiky túto možnosť v súčasnosti nepripúšťa, pretože pasívne volebné právo umožňuje iba plnoletým maďarským občanom, ktorých trvalý pobyt je na území Maďarska (článok 70, odsek 1) a aj aktívne volebné právo je v prípade občanov s trvalým pobytom v Maďarsku uplatniteľné jedine v prípade, že sa v čase konania volieb nachádzajú na území Maďarskej republiky. Predpokladaný vicepremiér pre „národné veci“ Zsolt Semjén však tvrdí, že „existuje iba jedno občianstvo so všetkým, čo k tomu patrí“ a o volebnom práve sa bude rozhodovať neskôr.[6] Skutočne existencia dvoch kategórií občianstva – jednej s volebným právom a druhej bez neho – je prinajmenšom bizarná už len z hľadiska rešpektovania princípu rovnosti občanov pred zákonom, osobitne pokiaľ sa bude týkať veľkého počtu potenciálnych voličov.

Získanie takéhoto rozsiahleho segmentu voličov je pritom pre každú politickú stranu atraktívne. Aj keby zostala v platnosti súčasná ústavná úprava volebného práva, čo by politickým stranám bránilo napr. vybavovať svojim voličom z pohraničných obcí v susedných štátoch fiktívne trvalé bydlisko v Maďarsku a počas volieb jednoducho doň zvážať voličov? V prípade pohraničných regiónov by to nepredstavovalo zásadnejší problém a pre politické strany (resp. jednu), ktoré už avizovali, že by chceli zostať pri moci podstatne dlhšie ako jedno funkčné obdobie, by získanie takéhoto voličského zázemia predstavovalo nepochybne značné pokušenie. Pritom, ako sme už uviedli skôr, zodpovednosť za vlastných občanov, žijúcich kompaktne na území cudzieho štátu, by vytváralo pre maďarskú vládu priestor pre zastupovanie ich záujmov voči susednému štátu. To však nie je nič iné, ako zasahovanie do vnútorných záležitostí iného štátu.

V konečnom dôsledku by však na niečo podobné mohli doplatiť občania Maďarska. Hlasy zahraničných krajanov by rozhodovali o vládnej politike bez toho, že by znášali akékoľvek dôsledky svojho hlasovania. Tie by znášali iba občania Maďarska, žijúci v Maďarsku.

Prípad Slovenska

 Inštitúcia dvojakého občianstva nie je v Európe ničím nezvyklým. Bežne sa aplikuje v prípade občanov, ktorí z najrozličnejších dôvodov opustili svoju vlasť a nechcú stratiť s ňou kontakt a takisto ich vlasť má záujem o udržanie väzieb s nimi bez ohľadu na to, že sa v cudzine naturalizovali, t. j. nadobudli občianstvo krajiny svojho trvalého pobytu. Poskytovanie občianstva má individuálny charakter, pokiaľ nejde o prípady zániku štátu a vzniku nového, resp. zmeny hraníc medzi štátmi. Je však nezvyklé, ak sa prijme zákon, ktorý potenciálne zasahuje príslušníkov početných autochtónnych menšín, žijúcich v blízkosti spoločných hraníc. Aj napriek individuálnemu charakteru procedúry udeľovania občianstva nemožno teda hovoriť o tom, že by sa podobný legislatívny akt týkal iba „jednotlivcov“.

Právo získania maďarského štátneho občianstva je podľa návrhu, ktorý sa prerokúva v maďarskom parlamente, podmienené o. i. existenciou maďarských predkov. Paradoxne však v dôsledku takéhoto zákona napr. slovenský občan, ktorý nemá maďarských predkov a chcel by sa prihlásiť k maďarskej národnosti, bude diskriminovaný, lebo by mu mohlo byť na základe podobných kritérií odopreté uznanie maďarskej etnickej príslušnosti a práva získať maďarské občianstvo. V podmienkach strednej Európy pre etnickú príslušnosť nemôže byť určujúca ani znalosť jazyka, keďže napr. podstatná časť príslušníkov národnostných menšín v samotnom Maďarsku neovláda menšinový jazyk a používa v súkromnom i verejnom styku výhradne maďarčinu. Princípy liberálnej demokracie, z ktorých vychádza právny poriadok Maďarska i jeho susedov, pritom rešpektujú zásadu slobodnej voľby národnosti. Na základe toho by sa mohla o maďarské občianstvo uchádzať väčšina súčasných občanov SR. Ak prijatá novela zákona o štátnom občianstve Maďarskej republiky pripustí tzv. objektívne kritériá pre určovanie národnosti jednotlivca, vytvorí sa tak priestor pre korupčné správanie. Napokon, podobné skúsenosti sa objavujú vo viacerých štátoch, ktoré nie sú členmi EÚ už aj v súvislosti s tzv. krajanskými zákonmi, nehovoriac už o procedúrach udeľovania štátneho občianstva Rumunska a Bulharska občanom susedných štátov (týka sa to najmä Moldavska a Macedónska).

Európske precedensy pri „rozdávaní občianstva“

 Inštitúcia dvojitého občianstva skutočne nie je precedensom ani v Európskej únii. V relatívne masovom rozsahu ho poskytujú napr. Rumunsko a Bulharsko. Deje sa to čiastočne na etnickom základe (Bulharsko vo vzťahu k občanom Macedónska a bulharskej menšine v Moldavsku), alebo na základe niekdajšej teritoriálnej príslušnosti, ako napr. v prípade Rumunska vo vzťahu k občanom Moldavska a čiastočne aj Ukrajiny.

Na jednej strane občianstvo týchto štátov je atraktívne pre ich susedov, keďže obe krajiny sú členmi EÚ, tieto aktivity, osobitne v prípade Rumunska, však boli predmetom výhrad zo strany EÚ. Neprispievajú totiž k stabilizácii ich susedov, naopak, prispievajú k ich destabilizácii. V oboch prípadoch ide o štáty, beztak oslabené vnútornými konfliktmi, v prípade ktorých sa neraz otvorene hovorí o možnosti ich zániku, resp. rozdelenia medzi silnejších susedov. Preto napr. bývalý moldavský prezident Vladimir Voronin obviňoval Rumunsko v súvislosti s praxou pri udeľovaní rumunského štátneho občianstva z ohrozovania národnej bezpečnosti svojej krajiny a aj protirumunská rétorika prispievala istý čas ku konsolidácii moci moldavskej komunistickej strany s narastajúcimi autoritatívnymi tendenciami.

V neposlednom rade – kardinálnym európskym precedensom z hľadiska poskytovania štátneho občianstva na exteritoriálnej úrovni je vývoj v gruzínskych provinciách Abcházsko a Južné Osetsko, kde úrady Ruskej federácie (RF) dlhodobo poskytovali miestnemu obyvateľstvu týchto neuznaných republík ruské štátne občianstvo. Dialo sa to bez ohľadu na to, že tieto územia nikdy súčasťou Ruskej federácie neboli, keďže aj za sovietskej éry patrili pod jurisdikciu Gruzínska. Napokon, jedným z motívov masívnej ruskej intervencie proti útoku Gruzínska na tieto teritóriá v roku 2008 bola ochrana tamojších občanov RF. Neoficiálne správy o podobných praktikách s udeľovaním ruského štátneho občianstva kolujú aj v prípade ukrajinského Krymu s prístavom Sevastopoľ. Vo všetkých spomínaných prípadoch dávajú poskytovatelia občianstva v domovských štátoch budúcich nositeľov občianstva najavo, že potenciálne neuznávajú suverenitu susedného štátu, resp. existenciu tamojších národov, ako napr. v prípade Bulharska, spochybňujúceho existenciu macedónskeho národa.

O tom, akým spôsobom môže byť interpretovaná otázka ochrany záujmov občanov svojej krajiny, nachádzajúcich sa v zahraničí, svedčí napokon už nielen politická deklarácia, aká odznela počas rusko-gruzínskeho konfliktu v auguste 2008, ale aj novela Federálneho zákona o obrane, schválená Štátnou Dumou Ruskej federácie 23. októbra 2009 a potvrdená Radou Federácie 30. októbra 2009. Táto novela predpokladá možnosť „operatívneho využitia“ Ozbrojených síl RF za jej hranicami o. i. aj v prípade „ochrany občanov Ruskej federácie v zahraničí pred ozbrojeným útokom proti nim.“[7] Prezident RF Dmitrij Medvedev príslušnú novelu podpísal 9. novembra 2009. To, že takáto interpretácia problematiky občianstva nie je len výsledkom akejsi impulzívnej reakcie na vojenský útok zo strany Gruzínska, ale súčasťou strategickej koncepcie RF, ktorá využíva prítomnosť svojich menšín v zahraničí na obnovenie vlastného veľmocenského štatútu, svedčí fakt, že novela zákona o obrane bola prijatá viac než rok po rusko-gruzínskej vojne. Stalo sa to navyše v situácii, keď ani žiadny útok proti občanom RF nebol očakávaný.

 Dôsledky dvojakého občianstva

 Prebiehajúca diskusia o dvojakom občianstve svedčí o tom, že budúci maďarský premiér Viktor Orbán a ním vedená strana Fidesz svoju predstavu o maďarskom politickom národe rozšírili aj na obyvateľov susedných štátov. Koncept politického národa ako politického spoločenstva občanov sa tak prekrýva s národom kultúrnym. Ak aj doposiaľ menšinový faktor významne ovplyvňoval bilaterálne vzťahy Maďarska so susednými štátmi, pripravovaná novelizácia zákona o štátnom občianstve Maďarskej republiky len posilní etnizáciu maďarskej zahraničnej politiky.

Dialóg medzi maďarskými menšinovými komunitami, ktorý mal doposiaľ primárne občiansky charakter, predstavoval tak významnú súčasť demokratického diskurzu. Plnil funkciu mostu medzi Maďarskom a susednými štátmi, ako aj mostu medzi Maďarmi a susednými národmi. Zavedenie dvojakého občianstva tento dialóg zoštátni. Vzhľadom na spôsob, akým sa tak udialo, t. j. bez akejkoľvek konzultácie so susednými štátmi a teda v rozpore so zásadami dobrých susedských vzťahov, ho vážnym spôsobom poškodí, ak nie znemožní.

V konečnom dôsledku zákon bude mať negatívne dôsledky aj pre samotné Maďarsko. Namiesto budovania inkluzívnej spoločnosti, rešpektujúcej zásady demokratického občianstva, predložený zákon a načasovanie jeho prijatia na prvé rokovania novoustanoveného parlamentu, dokonca v čase, keď ešte nie je ustanovená vláda, naznačujú skôr posun k predstave štátu, v ktorom dominujú etnické hodnoty. Pritom fakt, že o takomto zásadnom zákone sa rokuje v čase, keď ešte nie je ani pri moci nová vláda, má symbolizovať, že ide o posun dlhodobý, ktorý je predmetom širokého národného konsenzu.

Je nepochybne zvrchovaným právom Maďarskej republiky rozhodovať o vlastnom štátnom občianstve. V tomto prípade Slovensko skutočne môže apelovať iba na rešpektovanie zásady dobrých susedských vzťahov. Proti zákonu však môže konať rozvážne, ale pritom razantne. Je totiž rovnako právo vlády SR právo uvažovať o zmene príslušnej legislatívy, týkajúcej sa štátneho občianstva, samozrejme v duchu tých princípov, ktoré aj naďalej musia zostať nosné pri formulovaní politiky SR voči Maďarsku, ale aj voči vlastným občanom – príslušníkom národnostných a etnických menšín. Sú nimi rešpektovanie medzinárodného práva v bilaterálnych vzťahov, všeobecne uznávaných princípov vo vzťahoch medzi členskými štátmi NATO a EÚ, medzinárodných záväzkov SR v oblasti ochrany menšín a v neposlednom rade – rešpektovanie princípov demokracie. Na druhej strane však nemožno namietať napr. proti podmienení uznania dvojakého štátneho občianstva existenciou príslušnej bilaterálnej dohody s dotyčným štátom.

Napokon najhoršie na pripravovanú novelu zákona však doplatia maďarské menšiny v susedných štátoch. Ich postavenie pritom nezhorší iba samotný zákon, ale už samotné úvahy o jeho prijatí. Vo väčšinovej populácii takéto návrhy totiž iba posilňujú pozície extrémistických a nacionalistických síl, pre ktoré dvojjazyčnosť etnicky zmiešaných regiónov ako aj štátna ochrana národnostných menšín predstavuje ohrozenie integrity štátu. Takáto novela zákona zvýši napätie a nedôveru medzi väčšinovým obyvateľstvom a menšinami. V konečnom dôsledku teda zákon neprinesie strednej Európe nič iné okrem vzájomnej nedôvery a destabilizácie. Nemožno však vylúčiť, že práve toto je jedným z cieľov iniciátorov uvedeného zákona.

Autor je politológom. Pôsobí na Ústave politických vied Slovenskej akadémie vied.

[6] Kováčová, Martina: Dvojaké občianstvo? Zmeníme aj ústavu. Sme, 15. 5. 2010. http://www.sme.sk/c/5376349/dvojake-obcianstvo-zmenime-aj-ustavu.html#ixzz0nwrUhz9x 

Súvisiace články:

• Pešť-Budínský vabank verzus slovenská hystéria