Vo svete plnom konfliktov, kde sa Európa vyčleňuje ako priestor mieru a slobody, protitotalitný konsenzus bol vždy jedným z najvýznamnejších pilierov európskej spolupráce a integrácie.

 Nedávne rozšírenie Únie smerom na východ ukázalo, že krajiny, ktoré prežili komunistický útlak, sa dokázali úspešne integrovať do spoločenstva niekdajšej západnej Európy, pričom ich hlavná skúsenosť politického teroru siaha do minulosti spred 60 rokov. Zostáva ešte hlavná úloha – naplniť európsku integráciu životom, v neposlednom rade prostredníctvom vzájomnej výmeny historických a politických skúseností.

Sprostredkovanie spoločného európskeho historického povedomia o diktatúre a politickom terore mladej generácii bude jedným z najvýznamnejších prostriedkov na upevnenie politickej integrácie a Západ by v tomto úsilí nemal Východ Únie nechávať osamote. Už dva razy, v r. 1996 a v r. 2006, Rada Európy žiadala opatrenia na nápravu dedičstva bývalého komunistického režimu v našej časti sveta a jasné riešenie jeho nespočetných zločinov ako deportácie, väznenie, mučenie a vraždy miliónov ľudí bez riadneho súdneho procesu, deštrukcia kultúrneho dedičstva mnohých národov, prenasledovanie etnických skupín, veriacich alebo politických obetí.

Komunistické strany sú ešte stále legálne v mnohých bývalých komunistických krajinách Európy a Nemecko sa tiež musí vysporiadať s viacerými závažnými “hypotékami” z bývalej Nemeckej demokratickej republiky, NDR.

V posledných rokoch sme svedkami narastajúcej indiferencie verejnosti voči komunistickej minulosti východného Nemecka. Je to zapríčinené aj nedostatočným ďalším vzdelávaním nemeckých učiteľov, spomedzi ktorých mnohí – rovnako ako aj významná časť popredných politikov Nemecka – si neuvedomujú skutočný diktátorský charakter SED, resp. mnohí z nich sú bývalí nasledovníci ideológie toho režimu.

Pamätníky a múzeá zaoberajúce sa komunistickou diktatúrou ako ústredným a negatívnym komponentom, preto plnia kľúčovú úlohu pri šírení a podpore protitotalitného politického dedičstva a dopĺňajú vzdelávanie na školách.

Po pokojných revolúciách v rokoch 1989/90 takmer všade v strednej a východnej Európe vznikali pamätné miesta – väčšinou na autentických lokalitách perzekúcie. Nikde inde nie je diktátorský charakter komunizmu taký zjavný. Tieto miesta sa v jednotlivých krajinách stali jadrom svedectva o nedávnej histórii.

Pamätník Berlin-Hohenschönhausen predstavuje úspešné sústredenie skúseností s bývalým komunistickým režimom a ich sprostredkovanie mladému paneurópskemu publiku, ktoré – všade, ale najmä vo východnom Nemecku - nemá vedomosť o politických perzekúciách v bývalom východnom bloku v období rokov 1945 až 1989. Pamätník čerpá z dvoch výhod – jedna sú bývalí väzni, ktorí poskytujú neoceniteľné svedectvo vo forme vlastných skúseností a druhá je hmatateľný efekt autentického miesta a objektov.

História objektu, centrálneho zariadenia na vyšetrovaciu väzbu Ministerstva štátnej bezpečnosti niekdajšej NDR  - Stasi, po roku 1945 plnila rôzne funkcie pri potláčaní práv. Najprv slúžil sovietskej armáde ako dočasný a zberný tábor, potom ako špeciálne vyšetrovacie väzobné zariadenie MGB – predchodkyne KGB. Objekt bol v roku 1951 pridelený novozaloženej Stasi a predstavoval jadro násilného politického útlaku pod diktatúrou vládnúcej strany až do jej pádu v r. 1989/90.

Začiatkom 1990-tych rokov bývalí väzni iniciovali transformáciu väzenia na pamätník. V r. 1992 bol komplex väznice zaradený do zoznamu historických pamiatok a v r. 1994 sa jeho brány otvorili návštevníkom.

V r. 2000 Berlínsky štátny senát odovzdal bývalú väznicu nadácii “Pamätník Berlin-Hohenschönhausen”, ktorej primárnym poslaním je skúmať politickú justíciu v NDR a históriu väzenia Hohenschönhausen v rokoch 1945 až 1989. Intenzívne sa tiež napája do verejného dialógu o tom ako sa vysporiadať s minulosťou v Nemecku a Európe.

Aktivity zahŕňajú výstavy, podujatia a publikácie, ktoré nabádajú ku kritickému pohľadu na metódy a dôsledky politického prenasledovania a útlaku za čias komunistickej diktatúry. Bývalí väzni sprevádzajú návštevníkov a poskytujú detailné svedectvo z prvej ruky o neľudských podmienkach väzby, samotke, ktorá mala väzňov zlomiť a o brutálnych vyšetrovacích metódach Stasi. Tento prístup je na svete jedinečný – s výnimkou známeho múzea vo väznici Robben Island.

Väčšina budov, vybavenia a nábytku sa zachovala v nedotknutom stave, a preto pamätník poskytuje vysoko autentický obraz o deštrukcii tých, ktorí si dovolili postaviť sa proti vládnucej strane. Pamätník sa nachádza v hlavnom meste Nemecka a je kľúčovým miestom pre obete východonemeckej komunistickej tyranie.

Je poľutovaniahodné, že nedávny politický vývoj v Nemecku v posledných 3 – 5 rokoch spôsobil oživenie starých ľavičiarskych vízií a spolu s ním sa objavuje nezáujem zo strany verejnosti, dokonca spochybňovanie historických skutočností, tak ako ich predkladá aktuálny historický výskum a prezentujú východonemecké pamätníky ako Berlin-Hohenschönhausen.

Tento “spätný chod” časti spoločnosti, ktorý v súčasnosti pozorujeme, naštartoval silnejúci vplyv bývalých služobníkov Stasi a ich niekdajších politických šéfov. Vďaka rozšírenej “ostalgii”, rozsiahle kruhy vo verejnosti v médiách a na súčasnej politickej scéne vo východnom Nemecku, podporujú takýto vývoj a profitujú z neho.

Najvýznamnejšou súčasťou napĺňania poslania pamätníka je naprávať nevedomosť u verejnosti.

Už v roku 2009 pamätník navštívilo viac ako 314 tisíc návštevníkov. V roku 2010 sa očakáva rekordných takmer 340 tisíc návštevníkov, čo svedčí o tom, ako verejnosť vníma pamätník Berlin-Hohenschönhausen.

Pri narastajúcom podieli študentov medzi návštevníkmi, prevyšujúcom 50%, pamätník v čoraz väčšej miere pomáha kompenzovať nedostatky nemeckých osnov, v ktorých stále absentuje náležitá história politického teroru v bývalej NDR a ďalších komunistických krajinách.

Táto otázka sa však dá efektívne riešiť len ďalším posilnením úlohy komunistických pamätníkov, rozsiahlejšou účasťou médií v pertraktovaní minulosti a spoluúčasťou politických aktérov. Z dlhodobého hľadiska existuje len jedna cesta – spoločné úsilie všetkých krajín Európy, aby povedomie o minulosti nevyhaslo. Nemecko by mohlo plniť úlohu mosta, ktorý preklenuje odlišné historické skúsenosti východnej a západnej Európy za posledných 60 rokov.

Kľúčové je naše spoločné úsilie, ktoré povedie k tomu, že sa budú stretávať doboví svedkovia a mládež Európy v pamätníkoch, pri vzniku ktorých sme boli všetci prítomní: treba budovať, aby nás pamätníky upozorňovali na temnú minulosť, ale zároveň zdôrazňovať aká dôležitá, ale krehká je demokracia a osobná sloboda, ktorú dnes máme.

Autor je historikom a riaditeľom  pamätnika " Gedenkstätte Berlin-Hohenschönhausen"