Podľa oficiálnych štatistík sa Bielorusku pred krízou podarilo oproti deväťdesiatim rokom minulého storočia podstatne znížiť chudobu: "Miera chudoby (podľa oficiálnej definície) z najvyššej úrovne 47 percent v roku 1999 klesla na 6 percent v roku 2008. (...)Pri použití medzinárodného prahu chudoby - 5 USD na deň v parite kúpnej sily - miera chudoby v Bielorusku klesla z 29,5 percent v roku 2003 na 3,5 percent v roku 2007" (6). Tak je to napísané v nedávnej správe bieloruskej pobočky Svetovej banky. Tento pokrok sa však pri pozornejšom preskúmaní konceptu "chudoby", vypracovaného expertami Svetovej banky, ako aj demontáže sociálnych práv, ktorú umožňuje vláde obhajovať, javí ako omnoho menej spektakulárny.

 Bielorusko je členom Svetovej banky od roku 1992. Jedna z jej prvých správ mala názov "First Steps in Transition to a Market Economy" a rovnako ako pre všetky ostatné krajiny "v prechode na trhové hospodárstvo", odporúčala makroekonomickú "stabilizáciu" ruka v ruke s drastickými rozpočtovými škrtmi. Systém garantovaných sociálnych práv, či už univerzálnych (školská výchova, zdravotnícke službzy, dôchodkové zabezpečenie, atď) alebo skupinových (kompenzujúcich zraniteľné skupiny), ktorý krajina zdedila zo sovietskeho obdobia, bol však v správe chápaný ako jedna z hlavných prekážok, ktorá "by mohla podkopať schopnosť vlády začať stabilizačný program" (2). Preto bolo podľa expertov Svetovej banky nutné "reštrukturalizovať sieť sociálneho zabezpečenia, tak, aby sa znížili niektoré výdavky, a disponibilné zdroje boli určené tým, ktorí ich najviac potrebujú" (2).

Ostávalo už len presvedčiť zvyšok "trhovými reformami" ochudobneného obyvateľstva o nepotrebnosti sociálnych práv. A to nebolo ľahké, obzvlášť preto, že na začiatku deväťdesiatich rokov koncept "chudoby" ešte nebol v Bielorusku používaný v zmysle, aký mu dali neoliberáli a medzinárodné inštitúcie. "Implicitný indikátor," ktorý používala vtedajšia vláda, tak mal byť nahradený "dobre koncipovaným a jasným prahom chudoby". Za týmto účelom experti Svetovej banky v roku 1995 napísali prvú štúdiu o chudobe v Bielorusku, v ktorej okrem iného navrhli revidovanie merania základného spotrebiteľského koša, nakoľko "denná spotreba mäsových produktov a zvieracích tukov je v ňom vyššia ako odporúčané medzinárodné normy ", nachádzajú sa v ňom aj "luxusné výrobky " a predovšetkým preto, že bieloruský spotrebiteľský kôš je vraj "príliš štedrý na to, aby bol uveriteľný a fiškálne udržateľný" (3). Túto pripomienku vláda podľa všetkého prijala, nakoľko prah chudoby určila na úrovni 60 percent základného spotrebiteľského koša, ktorý bol tiež okresaný.

Prvý strategický ťah teda spočíva v rozlíšení "chudobných" a "nie chudobných", pričom proporcia tých prvých v obyvateľstve je obmedzená. Deliaca čiara je vedená medzi "chudobnými" (menšina) a "nie-chudobnými" (väčšina) a už nie medzi bohatou menšinou a chudobnou väčšinou.

Druhý strategický ťah spočíva v hanení všetkých tých, ktorí odolávajú reformám a/alebo si trúfajú požadovať sociálne práva. V prvom rade ide o "nie chudobných", ktorých experti Svetovej banky priradili k "bohatým" a obvinili zo zneužívania obmedzených štátnych zdrojov na úkor "tých najchudobnejších", ktorí k nim nie vždy majú prístup. Najmä keď sociálne práva zjavne "utlmujú motiváciu k usilovnosti a námahe pracujúcich, pretože možnosť straty zamestnania je znížená reguláciou práce a alternatívna finančná pomoc prostredníctvom programov verejných transferov je štedrá" (3). Túto prekážku vláda odstránila v roku 1997, zavedením nových pravidiel vyplácania dávok v nezamestnanosti, ktoré ľudí bez práce odrádzajú od zapísania sa na úradoch, čím sa znižuje oficiálna miera nezamestnanosti. Rovnaká logika dosiahla vrchol cynizmu v roku 2001, keď vláda o polovicu znížila počet obetí černobyľskej katastrofy, čím ich obrala o kompenzácie. Svetová banka tomuto škrtu zatlieskala, nakoľko kompenzácie podporujú "obetnú mentalitu a parazitnú závislosť" (4). Tu ide o strategický ťah, ktorý spočíva v huckaní jednotlivých skupín chudobných na seba. Veď samotní experti Svetovej banky priznávajú, že rozdiel medzi väčšinou tých, čo sa nachádzajú nad prahom chudoby a väčšinou tých, čo sa nachadzajú pod ním je malý, z čoho vyplýva, že evidovaný pokles chudoby ani zďaleka nie je jednoznačný (5).

Ani samotní "chudobní" však nie sú ušetrení, nakoľko Svetová banka odporúča zavedenie kritérií na udeľovanie sociálnej pomoci, ktoré berú do úvahy čas a psychologické motívy. Napríklad, "čakacie obdobie pred tým, než sa človek stane oprávnený na poberanie dávky v hmotnej núdzi, je vynikajúci spôsob ako sústrediť obmedzené zdroje sociálnej pomoci na dlhodobo chudobných, ktorí ju potrebujú najviac. Toto opatrenie tiež znižuje riziko, že ľahký prístup k sociálnym výhodám zníži motiváciu hľadať si nové zamestnanie" (3).

Napriek všetkému bola spolupráca medzi Svetovou bankou a bieloruskou vládou do začiatku rokov 2000 veľmi obmedzená, zvlášť po roku 1996, keď sa vláda odklonila od monetarizmu aby oživila produkciu. Tieto odporúčania na boj proti chudobe našli ohlas predovšetkým v expertných kruhoch a médiách blízkych liberálnej opozícii, ktoré v správach Svetovej banky a MMF čerpali muníciu pre kritiku údajne "socialistickej" vlády. Samotná vláda si diskurz Svetovej banky osvojila až v rokoch 1999 a 2000, pri opätovnom zavádzaní monetaristickej politiky, na odôvodnenie rušenia sociálnych práv a masívneho nárastu cien verejných služieb. V tomto kontexte získala 286 350 USD grant na "výskum profilu chudoby v krajine, vývoj kritérií na definíciu potrieb sociálnej pomoci, ich testovanie v rámci pilotného projektu v okrese Osipoviči a spustenie vysvetľovacej kampane určenej obyvateľstvu" (1).

Od tohto momentu začali štátne médiá s dešpektom komunikovať o "parazitnej závislosti" (mimochodom výraz, ktorý možno nájsť len v ruských verziách textov...), pravidelne inscenovať obyvateľov, ktorí neplatia obecné dane (samozrejme vždy smradľavých a pre okolie nebezpečných alkoholikov, zhýralcov), a pre ktorých je potrebné uľahčiť proces vyhosťovania z obydlia, čiernych pasažierov vo verejnej doprave, ktorých privysoké množstvo odôvodňuje zvýšenie cien lístkov, prospechárov, ktorí sa vydávajú za obete Černobyľu, atď. V protiklade so všetkými týmito "falošnými" chudobnými štát sľubuje pomoc tým, ktorí ju "naozaj" potrebujú. Práve im je určený pilotný program cielenej sociálnej pomoci - Targeted Social Assistance Programme (TSA) - navrhnutý Svetovou bankou, ktorý bol spustený v roku 2001.

Na prvý pohľad sa zdalo, že program bol vypracovaný za účelom vylepšenia existujúceho systému sociálnej ochrany, pretože obyvatelia okresov, ktorí sa zúčastnili pilotného projektu, boli naďalej chránení existujúcimi univerzálnymi a kompenzačnými skupinovými právami. Jeho zavedenie preto nevyvolalo žiadnu verejnú kritiku, napriek tomu, že jeho dopad na zníženie chudoby bol smiešny a kritériá nárokovateľnosti ako z Hlavy XXII. Na začiatku spočívala cielená sociálna pomoc vo vyplácaní rozdielu medzi príjmom príjemcu a "minimálnym sociálnym príjmom", ktorý v tej dobe predstavoval polovicu už beztak veľmi nízkeho "životného minima" (44 USD). Tento minimálny príjem bol neskôr zvýšený na 60 percent životného minima a pilotný projekt bol rozšírený celoštátne. Medzi kritériá nárokovateľnosti patrili, okrem príjmov žiadateľa, dôkaz aktívneho hľadania si zamestnania, doklady o majetkovej situácii (možné zdroje príjmov) a výskum spotrebiteľského správania sa. Byrokratická tortúra na konci ktorej človek dostal omrvinky! Preto neprekvapuje, že medzi rokmi 2001 a 2003 program mohlo alebo len chcelo využiť len 1,6 percent bieloruskej populácie.

O niekoľko rokov neskôr si aj tí, ktorí nečítajú pozorne správy Svetovej banky uvedomili, že cieľom TSA nie je doplniť ale nahradiť existujúci systém sociálnych práv. V roku 2008, keď začala vláda všademožne hľadať úvery a obrátila sa na MMF, zo dňa na deň zrušila väčšinu kompenzačných skupinových zvýhodnení (napríklad zvýhodnené ceny dopravy pre študentov a dôchodcov) a zvýšila ceny verejných služieb s prísľubom, že podstatne zvýši aj cielenú sociálnu pomoc. Čo aj v roku 2009 uskutočnila, vraj pre zmiernenie dopadov finančnej krízy na tých najzraniteľnejších. Odteraz budú mať "ozajstní" chudobní na základe prezidentského dekrétu právo na mesačnú dávku, ktorá im dorovná rozdiel medzi príjmom žiadateľa a životným minimom, na úrovni okolo 60 eur. Toto "štedré" navýšenie TSA je súčasťou rozvojového projektu financovaného Svetovou bankou, ktorá Bielorusku poskytla 200 miliónov USD (6).

Netreba si robiť ilúzie. Rozšírenie TSA sa bude diať na úkor univerzálnych práv a skupinových zvýhodnení: "Reformy podporované rozvojovým úverom (Development Policy Loan) predstavujú prvú dôležitú etapu širšej reformy" (6). V pláne je napríklad pokračovať "v redukcii skupinových programov ich  opotrebovaním, tak aby nevznikol odpor určitých skupín, ktoré ich v súčasnosti využívajú" (6). Sme svedkami ďalšieho strategického ťahu, ktorý spočíva v diskreditácii práv a verejných služieb ich opotrebovaním, v ich postupnom odrovnaní v dôsledku podfinancovania.

Naviac existuje riziko, že veľké množstvo mimovládnych organizácií, aj tých ľavicových, bude kvitovať akékoľvek navýšenie fondov určených pre cielenú sociálnu pomoc, mylne sa nazdávajúc, že ide o sociálny výdobytok. Nástraha ukrytá v diskurze o "cielení" sociálnej pomoci je v tom, že individualizovaný a moralizátorský prístup, ktorý tento diskurz presadzuje, implicitne slúži na maskovanie štrukturálneho charakteru chudoby a triednych rozdielov. Preto je pre ľavicové hnutia nutné protirečiť mu neúnavným rozširovaním zaručených univerzálnych sociálnych práv a priamou účasťou občanov na spravovaní verejných služieb.

(1) http://go.worldbank.org/PHQK1IXSZ0

(2) Report No 11349-BY. Republic of Belarus: Country Economic Memorandum. First Steps in Transition to a Market Economy. - World Bank Document (for official use only), 1993

(3) Report No 15380-BY. Belarus: An Assessment of Poverty and Prospects for Improved Living Standards. - World Bank Document, 1996

(4) Отчет № 238883-BY. Беларусь: обзор последствий аварии на ЧАЭС и программ по их преодолению. Проект отчета для обсуждения с правительством. - Всемирный банк, 2002

(5) Report No 27431-BY. Belarus: Poverty Assessment. Can Poverty Reduction and Access to Services Be Sustained? Main Report. - World Bank Document, 2004

(6) Report No 50991-BY. Program Document for a Proposed Development Policy Loan in the Amount of the US$ 200 million to the Republic of Belarus. - World Bank Document (for official use only), 2009