Minulú stredu sa pokúsili európski odborári ukázať, že sú stále relevantnou politickou silou. Obmedzený počet ľudí, ktorých ešte dokážu vyhnať do ulíc, je však len časťou ich problému. Druhou, omnoho vážnejšou, je myšlienková nepripravenosť predložiť alternatívny program.

Protesty, ktoré sa odborárske hnutie pokúsilo (s väčším či menším) úspechom zorganizovať v európskych mestách, mali politikom pripomenúť, aby v rozhodovaní brali do úvahy aj názory a potreby „bežného človeka“. Nie náhodou boli načasované na rovnaký deň, keď mala Komisia zverejniť návrh „trestov“ pre krajiny, ktoré porušujú európske rozpočtové pravidlá. Inak povedané, ktoré si, podľa obľúbenej metafory ekonomických liberálov, „žijú nad pomery“. Pri schvaľovaní rozpočtových škrtov a programov šetrenia, ktoré v najbližších rokoch zásadne ovplyvnia kapacity štátov v sociálnej oblasti, totiž vlády omnoho viac načúvali obavám a požiadavkám finančných trhov, než svojich občanov.

Problémom európskych odborov však nie je iba to, koľko ľudí dokážu (či skôr nedokážu) dostať do ulíc. Hlavným nedostatkom je neschopnosť formulovať pozitívny alternatívny program. A predovšetkým – formulovať spoločný európsky program. Skúste sa opýtať náhodného nemeckého (či slovenského) odborára na ochotu solidárne pomôcť kolegom v Grécku. V drvivej väčšine bude odpoveďou „nie“. Z ich peňazí sa predsa nebude podporovať „život nad pomery“.

Aby sme však boli spravodliví, odbory nie sú samé po uši v ideovej mizérii. Príchod finančnej (a následne hospodárskej) krízy bol príležitosťou na narušenie hegemónie neoliberálnej ekonómie. Európska ľavica sa jej však nechopila. Namiesto toho sa ekonomický neoliberalizmus reinkarnoval v programoch „rozpočtovej konsolidácie“ a „šetrenia“. Samozrejme že vysoké deficity a kopiace sa dlhy nie sú udržateľné. Problémom sú recepty – ktoré dane sa majú zvyšovať a ktoré výdavky škrtať.

Európske sociálne systémy zastávajú nezastupiteľnú úlohu v zachovaní spoločenskej súdržnosti, ale aj hospodárskej konkurencieschopnosti. V modernej ekonomike štát nemôže rezignovať na investície do verejných služieb. Vláda sa však môže spoľahnúť na istú zotrvačnosť: ak priškrtíme kohútik dnes, následky sa viditeľne prejavia až po čase. Ale to už bude trápiť iných. Pred krízou vlády krátkozrako a nezodpovedne stavali hospodársku stratégiu na predpoklade nekonečnej možnosti nafukovať hospodársku bublinu. Dnes rovnako krátkozrako škrtajú.

Európska politická elita si v podstate vyberá najľahšiu cestu. Nekonečné diskusie o spoločnom postupe pri zdaňovaní bánk alebo finančných transakcií ukazujú, že v globálnej ekonomike má kapitál dosť možností podobným pokusom uniknúť. Zdanenie spotreby je istejšie. Škrty v sociálnej oblasti síce môžu vyvolať nespokojnosť a politickú nestabilitu, ak sú však dávkované „citlivo“, vlády ich ustoja. Najmä ak neexistuje ideová alternatíva, a jedinou politickou „alternatívou“ sú extrémisti (väčšinou z pravej strany spektra).

Hoci ideologická výbava sociálnej demokracie vychádza z internacionálnych prúdov, svoj praktický politický program, a nástroje na jeho presadenie, vyvinula v rámcoch národných štátov. Tie sa však stávajú v dôsledku globalizácie v rastúcom počte oblastí irelevantné. A tak na otázku, ako zabezpečiť udržateľnosť sociálnych systémov a verejných investícií, reaguje ľavica buď priznaním porážky, alebo nepresvedčivým tvrdením, že sme si „mohli požičiavať ešte trochu dlhšie“.

Trojitá kríza, ktorej v súčasnosti Európa čelí – finančno-ekonomická, environmentálna, a stále viac aj sociálna – presahuje možnosti akéhokoľvek národného riešenia. Európska ľavica trestuhodne premeškala možnosť posilniť integračný proces o sociálnu úroveň v čase, keď európskej politike dominovala. Jednotný európsky trh nebol rozvinutý do jednotnej európskej ekonomiky (čoho súčasťou by bola koordinácia alebo harmonizácie v oblastí daní, sociálnej politiky...). Na následky potom ľavica reaguje reflexom utiekania sa k národnému štátu.

Európska ľavica by však mala prestať snívať o bezpečnom (a pohodlnom) objatí národného štátu. Program sociálne spravodlivej a environmentálne udržateľnej ekonomiky je možné hodnoverne formulovať – a prakticky realizovať – len na európskej úrovni.

Článok je rozšírenou a prepracovanou verziou textu, ktorý bol uverejnený v denníku Pravda