Minulý týždeň sa Facebookom prevalila vlna rituálnych profilových fotiek, prisudzujúcich Kosovo tej či onej krajine, na Trafalgar Square sa pobili Kosovčania so Srbmi,  v dôsledku čoho skončili v londýnskych nemocniciach traja zranení.

Kosovo aj nadaľej vyvoláva vášne, no to, na čom by nám po troch rokoch malo záležať, nie je balkánska mytológia srbskej či albánskej produkcie, ale dlhodobé riešenie, ktoré povedie k stabilite v regióne.

Účelové interpretácie

Asi najvačší strach vzbudzovala v medzinárodnom spoločenstve predstava, že uznanie Kosova bude slúžiť ako precedens pre ostatné etniká bez štátov, túžiace po nezávislosti. Táto obava ostala očividne nenaplnená. Paradoxne, to, ako sa sebaurčenie národov stalo predmetom diskusie, len ukazuje na náš ambivalentný vzťah k medzinárodnej etike, ktorá sa riadi viac osobnými predsudkami a štátnymi záujmami, než všeobecne platnými princípmi. „Kto by mal rozumieť srbskej problematike lepšie ako Slovensko? Je našou morálnou povinnosťou postaviť sa aj proti prúdu," vyjadril sa Mikuláš Dzurinda v rozprave ku Kosovu v Národnej rade SR. Je prekvapujúce, že Slováci, národ, ktorý sa dvakrát rozhodol opustiť štátny celok s podobným liberálnym slovníkom ako Kosovo, nemá pochopenie pre kosovskú túžbu po samostatnosti. Kým „Trianon“ je z našej perspektívy spravodlivým usporiadaním Európy po prvej svetovej vojne, riešenie Kosova je neprimeraným diktátom Západu. Selektívny prístup je ale typický aj pre krajiny, ktoré Kosovo uznali. Ak by sa dnes napríklad Palestínska samospráva rozhodla vyhlásiť jednostranne nezávislosť, uznali by ju USA? Situácia je veľmi podobná - utláčaná menšina, ktorá používala násilné prostriedky v odboji; zdieľané územie, ktoré má vysoký kultúrny význanom pre obe strany. Odpoveď všetci poznáme.

Vyššie uvedené príklady len ukazujú, že zástancovia nezávislosti Kosova sú veľmi selektívni v používaní práva na sebaurčenie. Ak má Srbsko v niečom pravdu, tak je to pocit krivdy, že naň bol použitý dvojitý meter.

Izolácia problémy nerieši, ale prehlbuje

Bez ohľadu na to, či je nám nezávislosť Kosova po chuti alebo nie, je tento štát realitou Balkánu. Je skutočne prekvapujúce, že ľudia, ktorí prehlasujú Kosovo za mafiánsky štát a kolísku drogových gangov a zlodejov obličiek, vedia jedným dychom dodať, že jediným riešením okrem návratu je neuznanie a izolácia

Ak nám balkánske vojny niečo ukázali, tak je to fakt, že najväčším ohrozením pre stabilitu v regióne je slabý štát. Šedá ekonomika sa potom stáva riadiacou logikou celej spoločnosti a produkuje svoju pochybnú politickú reprezentáciu, ako sme to mohli pozorovať v každej z balkánskych republík. Izolácia, v ktorej sa Kosovo momentálne nachádza, bude tieto procesy len posilňovať. Ak chceme, aby v krajine vyrástla liberálna občianska spoločnosť a hlavným vývozným artiklom neboli pašované cigarety, musíme s Kosovom začať pracovať rovnako, ako s inými novými štátmi v regióne. Ak nám vadí rola organizovaného zločinu v krajine, tak jej pomôžme vyrovnať sa s ním. Žiaden nástroj nebol tak efektívny v motivovaní post-komunistických krajín k reformám ako vízia členstva v EÚ. Samozrejme, v prípade Kosova to bude beh na mimoriadne dlhú trať. Je zrejmé, že nezávislosť tejto krajiny sa už „neodstane“. V tejto situácií je zodpovedné viesť zahraničnú politiku, ktorej hlavným kritériom je stabilita a rozvoj regiónu, nie národné mýty, účelová interpretácia práva na sebaurčenie, alebo ako sa obávam v  prípade Slovenska, zbieranie národniarskych bodov tam, kde to nebolí. Jednanie s Kosovom v rovine budúceho členstva v EÚ môže dať európskym krajinám ten najsilnejší nástroj na to, aby ovplyvnili budovanie policajných, justičných a ekonomických štruktúr a taktiež pritlačiť kosovskú vládu ku spravodlivému zaobchádzaniu so srbskou menšinou.

Diaľkový nacionalizmus nebolí

Ďalším typickým znakom problémov na Balkáne je úloha iaľkového nacionalizmu. Zahraničné diaspóry a ich spojenci sa vedia na túto otázku pozerať veľmi pohodlnou radikálnou, čierno-bielou optikou. V Londýne či Berlíne radikálne nacionalistické riešenia nebolia. Profilová fotka s jednotným Srbskom a jasný názor na kosovských teroristov nič nestojí, je to komfortná a bezbolestná manifestácia našich nacionalistických pocitov. Avšak problémom je, že takáto verejná mienka motivuje politikov v predbiehaní sa, kto jej bude viac imponovať.

Žiarivou ukážkou takéhoto správania je slovenská politická reprezentácia. V radoch moderných kresťanských demokratov, kvázi sociálnych demokratov ani liberálov sa nenašiel nikto, kto by mal odvahu hovoriť o tejto problematike bez pátosu. Realitou žiaľ ostáva to, že drvivá väčšina slovenských politikov sa jedným okom neustále pozerá na prieskumy verejnej mienky a medzi riadkami alarmisticky spochybňuje „vernosť“ maďarskej menšiny, vďaka čomu zbiera lacné politické body.

Dopady našej politiky, či už účelovej alebo založenej na úprimnom presvedčení, však nepociťujeme my, ale ľudia na uliciach Prištiny, Mitrovice či Belehradu, ktorých nechávame zamrznúť vo svete našich nacionalistických snov a pohodlných záujmov. Je čas za začať rozprávať o budúcnosti Balkánu racionálne, bez emócií a v prvom rade so záujmom Balkáncov na zreteli.

Autor študuje politológiu na London School of Economics a je spolupracovníkom projektu Demagog.sk