Fanúšikovia sprisahaneckých teórií to ani nemohli mať lepšie. Šesťdesiat rokov po Schumanovej deklarácii sa lídri Únie a ministri financií dohodli na kroku, ktorý raz možno nazveme „κάθαρσις“ – katarzia.

 „Európa nebude vytvorená naraz, ani podľa jednotného plánu. Bude vybudovaná cez konkrétne úspechy, ktoré najprv vytvoria de facto solidaritu“, píše sa v šesťdesiat rokov starom pláne vtedajšieho francúzskeho ministra financií Roberta Schumana. Zatiaľ čo na Slovensku prebiehala hitparáda populizmu na tému „pomôcť Grécku?“, na európskej úrovni sa diskutovalo o zásadnej otázke: ako zabrániť tomu, aby sa podobný prípad zopakoval. Inak povedané, je zrejmé, že „grécku tragédiu“ priviedli na svet aj nedostatočné pravidlá (v zmysle rozsahu kontroly i právomocí udeľovať sankcie) riadiace život eurozóny. Únia mala v podstate len dve možnosti – a rozhodla sa pre posilnenie európskej solidarity, ale tým aj vzájomnej zodpovednosti.

Podobne ako v klasickej gréckej tragédii, finančné problémy Atén boli len zápletkou, v ktorej sa prejavilo pôsobenie dôležitejších síl. Vytvorenie Európskej menovej únie bolo experimentom – spoločná mena, spoločná centrálna banka, ale národné, nedostatočne koordinované rozpočtové politiky. EÚ síce má svoj Pakt stability a rastu, ten je však deravý hneď na niekoľkých miestach: v kritériách, ktoré považuje za podstatné (viac dôrazu na deficit, než na dlh), v dátach, s ktorými operuje (čo ukázal jasne grécky prípad), ale aj v možnosti sankcionovať previnilcov (čo zas neslávne dokázali Francúzsko a Nemecko, keď sa vyhli sankciám za nadmerný deficit len vďaka tomu, že im ostatné členské krajiny „podržali chrbát“ voči Komisii).

Druhým problémom bolo fungovanie finančných trhov. Finanční žraloci stáli pri zrode krízy a teraz s ňou obchodujú, bez ohľadu na následky. Švédsky minister financií Anders Borg ich správanie v nedeľu prirovnal k „vlčej svorke“. Aby sa náhodou niekto nepomýlil – Anders Borg je liberál, žiaden radikálny ľavičiar.

Katarzia (v zmysle „očista“) mohla mať rôzny charakter. Populistické nutkanie rezignovať na európsku solidaritu a sústrediť zdroje na vlastnú záchranu je silné. Našťastie tento krát padla správna odpoveď – riešením súčasných problémov nie je menej, ale viac integrácie. Rozhodnutie o vytvorení európskeho stabilizačného mechanizmu, ktorý má zabrániť kolapsu členských krajín eurozóny a tým chrániť spoločnú menu, nákup „toxických dlhopisov“ Európskou centrálnou bankou (čo je zásadný obrat v jej doterajšom postoji), a sprísňovanie Paktu stability a rastu, prehlbujú zjednocovanie v skupiny krajín, ktoré prijali spoločnú európsku menu (plus Švédsko a Poľsko, ktoré prejavili záujem o účasť na mechanizme). Samozrejme, tieto „konkrétne úspechy“, ktoré mali podľa Schumana budovať Európu, ešte môžu byť torpédované v procese ratifikácie v národných parlamentoch (napríklad ak sa stanú rukojemníkmi vnútropolitických straníckych bojov). To by znamenalo odloženie katarzie, pokračovanie tragédie, v ktorej by Grécko mohlo byť len prvým dejstvom.