Francúzi nepotrebujú teroristov, majú vlastných odborárov. Ovládli médiá, konverzáciu a stali sa hrdinami pre školákov.

Deti nechápu, že štrajk nemá byť fiesta, pri ktorej sa len ulieva zo školy. Túlajúc sa štrajkujúcim Parížom narážam na skupinky stredoškolákov, ktorí sa učia francúzskej národnej zábave – revolucionovaniu. V krajine, ktorá má v génoch revolučné heslá je prirodzené, že deti nechcú byť horšie od svojich rodičov. A tých vidia, ako idú na ulicu a nie do práce, vidia ich, ako je im fajn spolu vykrikujúc heslá, že je to vlastne zábava, byť spolu, byť zapálení pre vec.

Domáci krútia hlavou, aj odborári. Študenti majú študovať, toto je náš boj. Účinný, veď vyše štvrtiny benzíniek nemá čo čapovať a Parížania sa tešia, že je akási pokojnejšia doprava v meste. Keď niet kde natankovať, pretože ak aj pumpy majú benzín, nasáčkujú sa im tam desiatky kamiónov. Odborári chcú len zachovať svoj status s možnosťou zabaliť to po 40,5 roka práce a sedieť na brehu Seiny, držať si pohárik rubínového Boredaux a hovoriť si c`est la vie.

Akurát im to tie decká kazia. Nemajú mieru a podpáliť auto na ulici – tradičná forma zábavy domácich prisťahovalcov na predmestiach - už nie je odborárska česť, ale vandalizmus, ktorí srdí obyčajných Francúzov. Mať dôvod naťahovať sa za prsty so Sarkozym a robiť to „pre všetkých“ Francúzov, to je fajn. Pravda, odpadky by mohli vyniesť. Hrať sa na pouličné potýčky s políciou, to zaváňa revolucionovaním. Ale usmievavé pekné francúzske dievčatá vyjadrujúce sa v správach o tom, ako podporujú odborárov a skandujúce s naširoko roztvorenými očami heslá pochopili, že dobré revoltujúce public relations ich dostane do médií. Ako tých pár zapálených áut. Kdesi sa vytráca zmysel samotného súperenia so Sarkozyho sociálnou politikou.