JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Simon Theur: TTIP, jeho víťazi a porazení

Únik dôverných dokumentov z rokovaní o Dohode o transatlantickom obchodnom a investičnom partnerstve (TTIP) v pondelok 25. apríla potvrdil ...

[Kriteko]

Milý Martin

Keď som si po Veľkej noci pozrel internet a zdrvený pochopil, že na dohodnuté stretko sa nebudeš môcť dostaviť, spomenul som si, ako som ...

[Tiburon]

Čo môžeme spraviť pre lepšiu Európu

DiEM25, hnutie za skutočnú demokraciu v EÚ, ktoré založil Yanis Varoufakis a signatármi sú i také osobnosti ako Noam Chomsky, Slavoj ...

[Alena Krempaská]

Maďarský mediálny zákon

Kríza žánru | Európa | Gábor R. Kállai | 25.01.2011

_ma_small

V kalendároch demonštrácií budapeštianskych ľavicových a liberálnych intelektuálov a univerzitných študentov pribúdajú poznámky.

Od druhej polovice decembra pripadá takmer na každý týždeň aspoň jedna taká demonštrácia, ktorej cieľom je ochrana slobody tlače, pričom najbližšia sa chystá už na budúci týždeň, 27. januára. Demonštrácie nie sú príliš veľké – s výnimkou tej, ktorá sa konala večer 14. januára a na ktorej sa zúčastnili desaťtisíce ľudí. Okruh organizátorov je rôznorodý; niektoré demonštrácie iniciovala opozičná MSZP, resp. na ňu napojené organizácie, iné zas rôzne liberálne skupiny, a ďalšie – tie s najväčším účinkom –zorganizovali rôzne občianske združenia. Pravidelní účastníci sa tak môžu stretávať so svojimi známymi – s ďalšími „kmeňovými demonštrantami“, vďaka viacfarebnosti organizátorov je však aj okruh oslovených premenlivý.

No skutočnosť, že ani demonštrácie proti mediálnemu zákonu, ani demonštrácie proti ďalším protiprávnym krokom vlády FIDESZ-u nepriťahujú naozaj veľké masy ľudí, je varovný signál: tí, ktorých sa priamo nedotýka obmedzenie slobody vyjadrovania, sa do demonštrácií zatiaľ nezapájajú. Zdá sa, že kým občanov a najmä zamestnancov zaujímajú témy ako nezamestnanosť, sociálne neistoty a problémy súvisiace s dôchodkami, otázky týkajúce sa ľudských práv považujú priveľa ľudí za ezoterický problém. Súčasne však osoby vystupujúce proti obmedzovaniu ľudských práv len veľmi zriedkavo poukazujú na spoločensko-sociálne kroky, ktoré sa skrývajú za obmedzovaním práv. Treba si uvedomiť, že obmedzovanie práv sa neobjaví len v zbierkach zákonov, ale aj v každodennom živote. Ľudské práva totiž – a na to často zabúdajú aj ochrancovia práv – neznamenajú len abstraktné slobody filozofického charakteru, ale aj obmedzenie rôznych spoločenských závislostí jedinca.

Na to, aby sme mohli rozobrať spory ohľadom mediálneho zákona, sa budeme najskôr venovať filozofii práva.

V Maďarsku sa tvorba zákonov riadi čiastočne pravidlami danými ústavou, a sčasti pravidlami odvodenými zo stáročných zvykov. Ide napríklad o to, že zákonodarca musí dodržiavať legislatívne pravidlá, a z hľadiska logiky, jazykových zvyklostí a formy sa zákon musí prispôsobiť celkovému právnemu poriadku. Ďalšou požiadavkou je všeobecná stabilita právneho poriadku, sledovateľnosť a jednoznačnosť pravidiel správania zakotvených v zákone. Tvorba zákonov musí vyjadrovať zásadu deľby moci, musí obsahovať opravné prostriedky a nesmie dodatočne zakladať bremená, resp. nesmie ešte viac zaťažovať existujúce povinnosti. Ďalšou normou obsiahnutou v ústave je, že úprava ľudských práv nesmie obmedzovať podstatný obsah základného zákona. „Podstatný obsah” môže byť v danom prípade predmetom sporu, pričom v takom prípade je smerodajné medzinárodné právo (dokumenty OSN, medzinárodné zmluvy EÚ a iné medzinárodné zmluvy so záväznou platnosťou).

Podľa klasickej predstavy je sloboda tlače a vyjadrovania základným právom platným pre všetkých, pričom štát má zabezpečiť len to, aby zabránil obmedzovaniu týchto práv, resp. nevytváral také zákony, ktoré by obmedzovali tieto práva. Ak niekto tieto práva zneužije (správa je urážlivá, osočujúca, nabáda na trestný čin, podnecuje atď.), potom si možno zadosťučinenie alebo náhradu škody nárokovať prostriedkami danými občianskym právom a trestným právom (tlačový spor, požiadanie o nápravu atď.) Tieto nástroje existujú, prirodzene, aj v Maďarsku – približne 150 rokov.

V diskusiách sa vo všeobecnosti spomína len mediálny zákon, hoci v skutočnosti ide o viac navzájom prepojených zákonov. Takým je novelizovaný článok 61 Ústavy Maďarskej republiky, Zákon č. CIV z r. 2010 o základných pravidlách slobody tlače a mediálneho obsahu, a samotný Zákon č. CLXXXV z r. 2010 o mediálnych službách a o masovej komunikácii. Spoločná zmienka o nich je predsa len opodstatnená, pretože v týchto zákonoch sa neustále opakujú tie isté slovné spojenia, čo už samo osebe vytvára právnu neistotu.

Proti zákonom regulujúcim médiá vystúpila s podaním na ústavný súd najväčšia profesijná organizácia, Združenie maďarských novinárov. V celkovo 16 bodoch podania sa uvádza, ktoré ústavné práva porušujú mediálne zákony a ich jednotlivé ustanovenia. Podľa iných právnych názorov je v týchto zákonoch jedenásť ustanovení v rozpore s ústavou, podľa ďalších je ich tam ešte viac. Podstatný obsah podaní je však totožný: zákony vážne ohrozujú slobodu tlače, preto požadujú, aby ústavný súd rozhodol o neplatnosti protiprávnych ustanovení.

Samotný mediálny zákon obsahuje takmer všetky možné legislatívne chyby s učebnicovou presnosťou. Veľavravné je už číslo mediálneho zákona č. CLXXXV z r. 2010: maďarské Národné zhromaždenie prijíma ročne 100 až 110 zákonov. Neuveriteľne vysoké poradové číslo mediálneho zákona tak poukazuje na ohromnú aktivitu fideszovskej fabriky na zákony. Vychádzajú pritom z toho – aspoň podľa často opakovaného stanoviska premiéra Orbána –, že plná moc získaná v jarných voľbách slúži na znovuvybudovanie štátu. Prehnaná tvorba zákonov má katastrofálny vplyv na právnu kvalitu zákonov, bez ohľadu na ich obsah: väčšina doteraz vypracovaných zákonov je preštylizovaná, nepresná, niektoré zas nezodpovedajú celkovému právnemu poriadku.

Typickým produktom novej legislatívy je fakt, že ani mediálny zákon nebol uchránený chvatu a chýb vyplývajúcich z prístupu založeného na princípe „aj tak to dovedieme do konca“. Nechcem čitateľa nudiť ďalšími právno-technickými podrobnosťami, musím však spomenúť, že takmer dvesto strán mediálneho zákona s prílohami, písaných ťažkopádnym, ošumelým jazykom, je plných všelijakých odkazov, ktoré ťažko odsleduje aj odborník, obsahuje množstvo pojmov bez vysvetlenia či nevhodné technické detaily, nepresnosti a nejednoznačné mravné výroky.

Ani zďaleka nie je isté, či by autor zákona úspešne absolvoval skúšku z právnej dogmatiky na univerzite.

Pre úsilie fabriky na zákony je charakteristické aj to, že novely ústavy a ďalšie dôležité zákony, vrátane mediálneho zákona, nepredložil predseda vlády, ale boli podané ako osobná iniciatíva poslancov z vnútorného dôverného kruhu predsedu strany a premiéra. Ide o jednoduchý právny trik: vláda by musela návrhy zákonov predložiť na odbornú diskusiu, ktorej súčasťou je aj posúdenie účinkov návrhu zákona. V prípade návrhov zákonov podaných jednotlivcom sa čas na prerokovanie návrhu skráti a obmedziť možno aj väčšie zásahy zo strany verejnosti.

Bez poznania okolností by sa podľa väčšej časti zákona dalo povedať, že aj keď to nie je práve elegantný zákon, možno ho ako-tak akceptovať: významná časť mediálneho zákona totiž obnovuje ustanovenia starších zákonov najmä technického charakteru. Na to sa, mimochodom, odvolával aj Viktor Orbán na zasadaní Európskeho parlamentu.  Tieto odseky naozaj nepredstavujú väčší problém; zákon napríklad stanovuje, že reklama prerušujúca filmy nesmie byť hlasnejšia než samotný film, no aj tieto miesta v zákone sú ťažko sledovateľné, preštylizované a protirečivé.

Odporcovia zákona považujú tento zákon za náhubok, za cenzúrny zákon, jeho obrancovia to zas odmietajú odvolávaním sa na to, že neobsahuje žiadne také ustanovenie, ktoré by zakazovalo zverejnenie akéhokoľvek názoru, resp. ktoré by bolo v rozpore s ústavou.

Nový text Ústavy znie:

Zákon č. XX z r. 1949 (Ústava),  § 61  (1) V Maďarskej republike má každý právo na slobodu vyjadrovania svojho názoru a slobodu prejavu, ďalej na prístup k informáciám všeobecného záujmu a na ich šírenie..

(2) Maďarská republika uznáva a chráni slobodu tlače a jej rôznorodosť.

(3) V záujme vytvárania demokratickej verejnej mienky má každý právo na primerané informovanie o veciach verejných.

(4) Služby verejnoprávnych médií v Maďarskej republike prispievajú k pestovaniu a obohacovaniu národnej sebaidentity a európskej identity, maďarského jazyka ako aj menšinových jazykov a kultúry, k posilňovaniu národnej súdržnosti a k uspokojovaniu potrieb národných, etnických, rodinných a náboženských spoločenstiev. Na služby verejnoprávnych médií dohliada nezávislý správny úrad pozostávajúci z členov volených Národným zhromaždením a nezávislý  orgán majiteľa, a plnenie ich cieľov kontrolujú zástupcovia štátnych občanov určení zákonom.

Toto ustanovenie sa opakuje aj v mediálnom zákone, ale v oveľa rozvláčnejšej podobe. V bode 16, odsek (1) § 83  zákona (pričom každý bod obsahuje ďalšie predpisy) sú opísané ciele služieb verejnoprávnych médií.

Pri pozornom prečítaní citovanej časti zákona si možno všimnúť nejednoznačnosť, ktorá je charakteristická tak pre nový text ústavy (z jesene), ako aj pre mediálny zákon: citované ustanovenie je na jednej strane moderné a európske (iná vec je, že miestami nezodpovedá pravidlám maďarskej gramatiky), na druhej strane však funguje ako pasca. Na základe nejasných slovných spojení – ako chápať pojem národná sebaidentita? čo znamená uspokojovanie náboženských potrieb? – možno iniciovať súdne spory. (Zlé jazyky hovoria, že za isté možno považovať výlučne uspokojovanie rodinných (vlastníckych) potrieb).

Mediálny zákon sa môže stať základom pre cenzúru najmä tým, že obsahuje gumové paragrafy. Z diletantsky formulovaných pravidiel sa nedá usúdiť, aké správanie očakáva mediálny orgán od médií, resp. od poskytovateľov obsahu, pričom pod týmto výrazom sa okrem iného rozumejú novinári, redaktori, režiséri, šéfredaktori, vydavatelia, autori a prevádzkovatelia elektronických stránok.

 

Vezmime si jeden príklad z mediálneho zákona.

Ochrana detí a maloletých

§ 9 (1) Poskytovateľ mediálnych služieb poskytujúci lineárne mediálne služby zaradí pred odvysielaním každý program, ktorý plánuje vysielať, do príslušnej kategórie v zmysle kategórií podľa odsekov (2) až (7), s výnimkou spravodajských programov, politických informačných programov, športových programov, upútaviek, reklám, politických reklám, teleshoppingových programov, spoločenských reklám a oznamov vo verejnom záujme.

(2) Programy, ktoré môžu sledovať alebo počúvať osoby v ktoromkoľvek veku, sa zaradia do kategórie I.

(3) Programy, ktoré môžu u diváka mladšieho ako 6 rokov vzbudiť strach, alebo programy, ktorým nemôže vzhľadom na svoj vek rozumieť alebo ich môže pochopiť nesprávne, sa zaradia do kategórie II. Tieto programy sa budú klasifikovať ako: „Nevhodné pre osoby mladšie ako šesť rokov.“

 

Aj tento príklad poukazuje na to, že aj sama osebe veľmi správna zásada, podľa ktorej treba malé deti chrániť pred niektorými vplyvmi, ktoré sa na nich z médií sypú, môže vyústiť do komplikovaného vysvetľovania, v dôsledku ktorého nie je možné rozhodnúť o tom, či známa rozprávka o Červenej čiapočke a vlkovi je vhodná pre päťročné dieťa alebo nie. Nehovoriac o tom, že existujú veci, ktoré nepochopí povedzme ani 57-ročný právnik, prípadne ich pochopí zlé, či v ňom dokonca vyvolajú strach.

Netreba zachádzať ďaleko, ako príklad nám poslúži samotný mediálny zákon.

Toto všetko zdôrazňujem nie ako lacný vtip, ale ako jednu z hlavných výhrad voči zákonu. Lebo si môžeme postaviť otázku: možno od kohokoľvek očakávať správanie v súlade so zákonom na základe takýchto – a ďalších podobných – pravidiel formulovaných takto mnohoznačne?

Dobrovoľné dodržiavanie zákonov je v právnom štáte povinnosťou každého občana, a to pod podmienkou, že zákon obsahuje jasné pravidlá a kroky, ktoré môže podniknúť orgán dohliadajúci na dodržiavanie zákona – v našom prípade Národný orgán pre médiá a komunikácie.

Ďalšia nejednoznačnosť zákona spočíva v nejasne stanovených kompetenciách úradu, ako aj z jeho bezbrehých právomocí. Domáca a medzinárodná tlač, príslušné výbory Únie či organizácie vystupujúce na obranu práva upozorňujú aj na to, že právomoci orgánu dohliadajúceho na dodržiavanie mediálneho zákona – Národného úradu pre médiá a komunikácie – sú neobmedzené. Počet úradných právomocí je 34, počet neúradných právomocí 17, a ich výklad by prekročil všetky možné územné hranice. Len na porovnanie, prezident Maďarskej republiky disponuje podľa ústavy 12 právomocami.

Vážne obavy vyvoláva aj zloženie mediálneho úradu: tak predsedníčka úradu Annamária Szalaiová, vymenovaná na deväť rokov, ako aj členovia vedúceho orgánu pochádzajú zvnútra FIDESZ-u. Tento stav by sme mohli považovať za prirodzený, koniec koncov, podľa vedúcej vládnej strany a donekonečna opakovaného stanoviska premiéra získala na to má vládna väčšina plnú moc, hoci je to v rozpore so základnými princípmi demokracie.

Z doterajšej praxe mediálneho úradu je už teraz zrejmé, že sa neusiluje ani o odbornosť, ani o dodržiavanie demokratického minima. Pri reorganizácii verejnoprávnych médií vymenovali na čelo verejnoprávnych televízií a rozhlasov osoby, ktoré v novinárskej brandži nie sú známe, alebo ktoré sú známe len z tej negatívnej stránky. Tak napríklad intendantom MTV1 (1. okruh Maďarskej televízie – pozn. prekl.) sa stal Philip Rákay, ktorého sme pôvodne poznali ako moderátora hudobného programu s nízkou sledovanosťou a ktorý neskôr nadobudol skúsenosti ako domáci hostiteľ a moderátor podujatí FIDESZ-u.

Novinkou je aj to, že spravodajské materiály verejnoprávnych médií bude odteraz zostavovať centrálna spravodajská služba MTI (maďarská tlačová agentúra – pozn. prekl.) na čele s vedením, ktoré je tiež naviazané na FIDESZ.

To znamená toľko, že vyššie uvedené ustanovenia Ústavy či mediálneho zákona nedodrží ani vláda, ani [mediálny] úrad, čím zanikne pluralita a vyváženosť verejnoprávnych médií.

V maximálne dobrej viere však predpokladajme, že [mediálny] úrad bude postupovať primerane a zákonne – a prečo by aj nie, veď žijeme v právnom štáte. V zákone a v ponúkaných opravných prostriedkoch však chýba garancia nápravných opatrení. Podľa pôvodného znenia zákona odvolanie proti pokute uloženej mediálnym úradom je možné len vtedy, keď subjekt, ktorému bola uložená pokuta, už pokutu uhradil. Voči sankciám v zmysle § 163 mediálneho zákona (pokuta, prerušenie vysielania, odňatie vysielacieho práva atď.) možno opravné prostriedky uplatniť len v prípade porušenia právnych predpisov, pričom ako hlavné pravidlo platí, že podanie žaloby nemá odkladný účinok, iba že by tak osobitne určil súd.

Výška pokuty môže, mimochodom, dosiahnuť až 25 miliónov forintov.

Otázkou je aj to, do akej miery mediálny úrad dokáže – a hlavne, do akej miery chce – odporovať tlaku FIDESZ-u a krajnej pravice.

Doterajšie signály nie sú povzbudzujúce.

Oficiálna vládna propaganda považuje predchádzajúce vládne strany, ich ministrov, a občas aj liberálny a ľavicový voličský tábor za páchateľov politických a iných trestných činov, ktorí nemajú čo hovoriť do krokov novej vlády, ktorá sa dostala do vládnych pozícií prostredníctvom „dvojtretinovej revolúcie”. Články a ďalšie stanoviská uverejnené v médiách otvorene sa hlásiacich k FIDESZ-u a k vláde (Magyar Nemzet, Magyar Hírlap, Echo TV, Hírtévé, Demokrata atď.) zachádzajú ešte ďalej. Sú takí, ktorí chcú za negatívnou medzinárodnou reakciou na mediálny zákon vidieť ďalší diel protimaďarskej, päť storočia trvajúcej ničivej vojny, ďalší sa snažia umlčať kritiku otvoreným antisemitským vystupovaním.

„,Z Maďarska zaváňa smradʻ – píše nejaký konečný produkt počúvajúci na meno Cohen dakde z Anglicka. Cohen, a Cohn-Bendit a ešte Schiff. Népszava opäť zverejňuje červenú figúrku s veľkým kladivom a žiada slobodu tlače. A väčšina si pritom myslí, že je to nejaká novinka, a že takéto vojenské ťaženie tu ešte nebolo. Bláznovstvo. Nič nové pod slnkom. Bohužiaľ, v orgoványskom lese sa nám nepodarilo zakopať všetko po krk.“ – píšu noviny Magyar Hírlap (04. 01. 2011). Zsolt Bayer, publicista.

Pre tých, ktorí nepoznajú maďarské pomery, uvádzame, že autor – sám sa tým často chváli – vlastní členský preukaz FIDESZ-u č. 5. Zmienka o „orgoványskom lese“ sa vzťahuje na jednu z udalostí bieleho teroru z r. 1919. Iván Héjjas, jeden z obľúbených vojakov Miklósa Horthyho, a jeho banda s krutosťou divej zveri zmasakrovali v obci Orgovány neznámy počet ľudí, ktorí sa nejakým spôsobom zúčastnili na činnosti miestnych organizácií Republiky rád alebo s nimi nejako spolupracovali. Medzi popravenými boli najmä chudobní sedliaci, zavraždili však aj učiteľov z obce a jednu učiteľku. Obeťou krviprelievania sa stal aj úradník z hlavného mesta, ktorý sa tam náhodou ocitol, jeden novinár, a – samozrejme – takmer všetci židovskí obyvatelia obce. Jeden zo spôsobov popravy spočíval v tom, že obete zakopali po krk do zeme, potom na ich hlavy spustili streľbu, a tých, čo náhodou prežili, zašliapali koňmi.

Smiešne vyznieva, keď sa maďarská vláda, resp. vládne strany a pravicové stranícke médiá falošne nechápavo tvária v súvislosti s domácimi a medzinárodnými protestmi proti mediálnemu zákonu. Ich argumenty sú očividne rôznorodé: tvrdia, že protestujúci nepoznajú zákon, že zákon zodpovedá všeobecnej právnej úprave ľudských práv v Európskej únii, že každú jednu pasáž zákona možno nájsť v podobných zákonoch jednotlivých členských štátov Únie. Ako som sa tu snažil poukázať, je dosť ťažké poznať tento zákon, keďže jeho jednotlivé ustanovenia sú v rozpore nielen s niektorými ľudskými právami, ale aj so základnou logikou a gramatikou. Je pravdou, že takmer každé ustanovenie mediálneho zákona možno nájsť v zákonoch s podobným obsahom v niektorej z európskych krajín. Tento argument však pokrivkáva z dvoch dôvodov: opierajúc sa o porovnanie socialistického poslanca parlamentu Lászlóa Mandura, nedeľná polievka nebude chutná len preto, že sme z regálov v hypermarkete náhodne povyberali všelijaké koreniny. Nehovoriac o tom, že v rámci Únie sú aj také mediálne zákony resp. mediálne politiky, ktorým sa dostáva podobná – oprávnená – kritika. Úsilie o obmedzenie slobody tlače nie je vôbec maďarská špecialita.

V r. 1848 poverili Ferenca Deáka prípravou zákona o slobode tlače. Deák vyhlásil, že tejto úlohy sa ujme len vtedy, ak zákon bude pozostávať z jediného paragrafu: je zakázané klamať.

Čo sa toho týka, odvtedy uplynulo veľa času.

Autor je ústavným právnikom a  redaktorom časopisu Eszmélet

Text je výsledkom spolupráce s maďarskou verziou mesačníka Le Monde Diplomatique

Bookmark and Share

Hodnotenie

7

Tento článok zatiaľ hodnotilo 60 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 21.07.2011 (dobry)

Diskusia k článku obsahuje 4 príspevkov


Odporúčame

Video

Varoufakis: Capitalism will eat democracy unless we speak up vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist