Končí sa nezvyčajný moskovský marec – doterajší prezident a novozvolený prezident prijímali prvé zahraničné návštevy. Formát, ktorý v kontaktoch s Moskvou nikdy nebol. Prvou zahraničnou návštevou v Moskve bola „veľká dáma veľkej politiky “, aby som citovala jeden z titulkov miestnej tlače o Angele Merkelovej. Prišla šesť dní po ruských prezidentských voľbách / boli 2.marca/. Na tohtoročný ôsmy marec, jeden z najrituálnejších ruských sviatkov dostala dve kytice. Jednu od V. Putina a druhú od D. Medvedeva. Nebola to len protokolárna pozornosť, narastá prítomnosť nemeckých spoločností, vrátane automobilky VW v Rusku. Nemecké investície boli vlani na úrovni 3,5 miliardy dolárov, objem vzájomného obchodu takmer 53 miliárd dolárov.

Nemecko má naďalej mimoriadny záujem na tom, aby sa plynovod Severný Potok /Nord Stream/ staval podľa plánu, aby bol hotový skôr ako južné vetvy plynovodov do Európy, ak máme uviesť jadro záujmu A. Merkelovej cesty. Hovorila to dvom mužom, ktorí len krátko predtým dokončili projekt Južného Potoku /South Stream/ s Bulharskom, Srbskom a Maďarskom. Okrem toho hovorila s mužom, ktorý až donedávna stál na čele orgánov Gazpromu – D. Medvedevom. Ten krátko pred voľbami osobne ubezpečoval v Belehrade Srbov, že budú „jedným z dôležitých uzlov pri preprave ruského plynu do Európy“.    
    Moskovské obzeranie Angely Merkelovej potvrdzuje trvalosť prepojenia energetických záujmov Nemecka a Ruska. To sa skôr či neskôr dotkne aj  prepravných možností  SPP na Slovensku a cez Slovensko. Slovensko zatiaľ iba rokuje s Ruskom /teda SPP s Gazpromom/ o nových dohodách a nových, vyšších cenách za plyn.
    Aktívna úloha nemeckej diplomacie samozrejme spočíva aj v tom, že ako prvá rokovala s oboma mužmi ruského tandemu, oboch dobre pozná a mohla si vytvoriť obraz o tom, ako sa budú tieto vzťahy vyvíjať v novom rozložení zodpovednosti.
Kým niektorí  na Slovensku sa domnievajú, že v Rusku ide o „dvojvládie“, A. Merkelová, ktorá dala vzťahom s Ruskom a s V. Putinom nový, kritický rozmer urobila v Moskve všetko preto, aby si ponechala pootvárané dvere a to isté ponúkla nastávajúcemu prezidentovi D. Medvedevovi bez toho, aby si ich čo len trochu privrela pred budúcim predsedom vlády V. Putinom.
    Podobnú bilanciu urobila v Moskve, vedno s ministrom obrany USA R. Gatesom aj dobrá znalkyňa sovietskych a ruských pomerov C. Riceová. V Moskve sa konali rokovania 2 + 2, hoci predchádzajúce tu boli iba nedávno, v októbri a rada bola teraz na Washingtone. Na rokovaniach ministrov zahraničných vecí a ministrov obrany oboch štátov sa zhrnuli všetky problémové otázky, kde obe strany majú rozdielne názory a postupy. Boli to prvé rokovania po tom, čo v decembri Ruská federácia zmrazila svoju účasť na dohode o konvenčných zbraniach, ktorá bola od podpisu v Paríži v 1990 jedným z pilierov európskej bezpečnosti. Boli to prvé rokovania odvtedy, čo významná časť medzinárodného spoločenstva na čele s USA uznali nezávislosť Kosova, proti ktorému Moskva naopak rozhodne vystupuje. K otvoreným problémom z americkej strany pristupuje Irán, Afganistan,  z ruskej otázka strategickej výzbroje / na budúci rok vyprší platnosť dohody o strategických raketách/ a samozrejme vývoj v Severoatlantickej aliancii najmä pokiaľ ide o Ukrajinu a Gruzínsko a predovšetkým a v prvom rade o protiraketové systémy v Česku a Poľsku.  Slovom rozsah sporných bodov azda od skončenia studenej vojny nebol taký veľký, taký rozsiahly a pochybnosti Západu o ruskej politike také vytrvalé.
    Samozrejme tým hlavným prečo prišla C. Riceová a R. Gates do Moskvy boli stretnutia s V. Putinom a D. Medvedevom. Je jasné, že to hlavné je mať osobný kontakt s nadchádzajúcim prezidentom a vytvoriť si jasný obraz medzi rétorikou oboch mužov, najmä D. Medvedeva a tým, aké môžu byť skutky. Podstatné je, že Washingtonu G. Busha to stojí za to len krátko po ruských voľbách a pomerne dlho pred májovou výmenou v Kremli.
    Signálom je aj obsadenie tradičných raňajok, ktoré americká ministerka, pravidelne absolvuje pri svojich cestách do Ruska s kritikmi Kremľa. Tentoraz sa moskovské ráno C. Riceovej zaobišlo bez predstaviteľov z oblasti ľudských práv, konalo sa aj bez G. Kasparova. Zvyčajný rituál  je, že Rusi hovoria a Američania počúvajú. Hovoril predseda strany Jabloko G. Javlinskij, bývalý poslanec Dumy V. Ryžkov, bývalý námestník ministra energetiky V. Milodov, bývalá šéfka Microsoft Russia a teraz členka vedenia jednej z najväčších bánk, Vneštorgbank Oľga Dergunovová a komentátor v Moskve vychádzajúceho ruského vydania amerického týždenníka Newsweek Michail Fišman. Na tejto zostave je zaujímavé, že G. Javlinského nedávno nečakane prijal prezident Putin.
    V marci zomrel v USA metropolita Lavrus, hlava ruskej pravoslávnej cirkvi v zahraničí. Patriarcha Moskvy a celej Rusi Alexij II. v bohoslužbe v moskovskom Danilovskom kláštore vyzdvihol dejinné zásluhy metropolitu Lavra. Dejinnú úlohu pre dnešné a budúce generácie ocenil aj prezident Putin a predstavitelia všetkých veľkých cirkví v Rusku. Podpis vladyku Lavra je na dokumente o kanonickom spojení ruskej zahraničnej a ruskej pravoslávnej cirkvi z mája vlaňajšieho roku. Je to dokument o náboženskej, cirkevnej integrácií. Inými slovami dokument mimoriadneho významu, ktorý skončil rozdelenie cirkví, neuznávanie cirkvi v Rusku zo strany zahraničnej cirkvi. To sa datuje od čias nástupu ateistického režimu vo vtedajšom Sovietskom zväze začiatkom XX. storočia. Konkrétne od roku 1927, keď vtedajšia hlava pravoslávia v Moskve prisahala vernosť sovietskej vláde. Je to historický akt na „ceste budovania dôvery každodennou modlitbou“ ako to povedal metropolita Lavr. Odznelo to vlani v máji, keď sa v moskovskom Chráme spasiteľa za účasti prezidenta V. Putina pobožnosťou oslavoval pre pravoslávie a ruské zahraničie mimoriadny historický akt zjednotenia. Na Slovensku by to nemal byť iba predmet záujmu pravoslávnych, má to širšie súvislosti. Metropolita Lavrus sa narodil na Slovensku, na východe Slovenska v Ladomírovej ako Vasil Škurla. Ako osemnásťročný emigroval do USA, utiekol, keď už na východnom Slovensku bolo známe, že sovietska NKVD odvliekla tisíce občanov z územia Československa, utiekol pred sovietizáciou, pred režimom, ktorý prichádzal zo Sovietskeho zväzu. A zostal jeho rozhodným odporcom.
Človek s takýmto osudom celý život strávil v službách pravoslávnej pastorizácie v zahraničí, v USA, stal sa hlavnou Ruskej pravoslávnej cirkvi v zahraničí a zotrval v jednoznačnom odmietaní cirkevnej reality a režimu v ZSSR rsp. v Rusku. Vlani v máji v Moskve oboje uznal nie preto, že by zmenil postoj, ale preto, že dnešné Rusko a postavenie cirkvi a veriacich v ňom je iné.

Súvisiace články:

• MÁRIA MIKUŠOVÁ: Putin odchádza, Gazprom ostáva