Naši južní susedia sú pri úpravách právnych noriem v oblasti ochrany menšinových práv veľmi iniciatívni a v ostatnom čase chcú novým zákonom zakonzervovať aj maďarskú národnú identitu.

 Jedným článkom zahraničnopolitickej orientácie postkomunistického Maďarska je starostlivosť odlúčených maďarských menšín. Princípy tzv. národnej politiky sú zakotvené v Ústave Maďarskej republiky nasledovne: „Maďarská republika cíti zodpovednosť za osudy za hranicami žijúcich Maďarov a bude podporovať a udržiavať ich kontakty s Maďarskom“. Všetky vlády od čias pádu komunizmu, v mene tejto klauzuly, navrhovali opatrenia a usilovali sa ich uviesť do praxe, nezávisle na tom, či boli pravicovo, liberálne alebo ľavicovo orientovaní.

Prvá koaličná vláda Viktora Orbána (1998-2002) obsah národnej politike naformulovala veľmi obsažne: „Naša vláda vyslovila to, čo sa predchádzajúce neopovážili, totiž, že hranice maďarstva sa nestotožňujú s hranicami štátu“ (László Kövér). Susedia Maďarska spozorneli, lebo úmysel budovať silný národný štát s predstavami ostatných postkomunistických štátov, s víziou otvorenej spoločnosti, sa javil od počiatku nekompatibilným. Otvorili sa otázky, na ktoré doteraz hľadáme odpovede.

Dnes je evidentné, že záujem o maďarské menšiny je prioritou a systémovou politikou MR. Isteže existujú výhrady voči nej. Pokračovania seriálu, pod heslom „starostlivosti o maďarstvo“, pritom mentálne na Slovensku nezvládame. Namiesto dobrých susedských vzťahov, narastá napätie vo vzťahoch. Prvým kontroverzným produktom národnej politiky MR bol Zákon o Maďaroch žijúcich v susedných štátoch (2001) a momentálne zažívame vzrušenia okolo návrhu Zákona o dvojitom občianstve Maďarov žijúcich za hranicami.

Vlády v krajinách okolo Maďarska (hádam okrem Rakúska a Slovinska) sledujú pozorne tento vývoj a hľadajú zmysluplné dôvody pre horúci záujem Maďarska o svoje menšiny v zahraničí (kin-Minorities). Existujú samozrejme rozumné aj menej rozumné odpovede.

Maďarská politická elita (včítane intelektuálov), obhajobu nástrojov národnej politiky vysvetľujú láskou k vlastnej krvi, ktorá bola v roku 1920 násilne odpojená a so súhlasom víťazných mocností napojená na cudzí obeh. Odvtedy vlastná krv v Sedmohradsku buduje Rumunsko. Tá istá krv prispieva k prosperite Slovenska. A čo je najhoršie, na Ukrajine maďarská krv je nútená slúžiť exkomunistom. Zmyslom národnej politiky je preto hľadanie príležitostí pre odčinenie historickej nespravodlivosti. Treba usporiadať minulosť a splatiť to, čo nemožno vrátiť do  pôvodného stavu (status quo ante). Maďari úprimne veria, že takéto myslenie nie je nacionalizmom, len vyjadrením lásky k vlastnej krvi, ktorá bola neprávom odpojená od pôvodného krvného obehu. Existuje konsenzuálne vedomie, že cez existujúce hranice štátov Európy nemožno pôvodný cievny systém nanovo previazať. Možno ale pomôcť transfúziou. Všetkým, ktorí  sa bez vlastného pričinenia ocitli bez domoviny. Integrácia štátov Strednej Európy do Európskej únie oslabuje funkcie Trianonských hraníc a prináša pre našich južných susedov novú nádej. A je signálom k akcii. Blíži sa 90. výročie podpísania Trianonskej zmluvy, takže treba konať. Teraz, alebo nikdy!

Takéto myslenie pretrváva od rozpadu Rakúsko-Uhorskej monarchie a je stabilne oživované, oficiálne aj neoficiálne. Túto realitu na Slovensku neberieme vždy na vedomie a preto vyvoláva tu i tam aj nepremyslené politické reakcie.

Najnovší úmysel druhej vlády Viktora Orbána (Zákon o dvojitom štátnom občianstve) spôsobuje v krajine pod Tatrami hysterické znepokojenie. Na strane politikov Zväzu mladých demokratov (FIDESZ) je nespochybniteľne chybou, že nezohľadňujú vlastnosti a kvalitu vlastnej krvi za hranicami Maďarska. Ona sa totiž premieňa na nosiča neželanej infekcie, ktorá v prostredí národne orientovaných politických strán na Slovensku vyúsťuje až do pandémie, najmä ak urýchlená transfúzia sa vhodne načasuje (do predvolebného obdobia). Na Slovensku takúto „pomoc“ mnohí (a to oprávnene) pokladajú za exteritoriálne a diskriminačné zasahovanie do vnútorných záležitosti suverénneho štátu. Navyše sa pridáva výhrada, že navrhovaný zákon sa nekonzultoval so štátmi, kde žijú maďarské menšiny. Ďalších zdrojov nedorozumení je zrejme viac. Politické strany na Slovensku si pritom neuvedomujú, že volebný slogan Viktora Orbána It az idő (Nastal ten čas) – zo známej národnej básne Sándora Petőfiho –  mnohovravne pokračuje výzvou most vagy soha! (teraz alebo nikdy),  čím staronová fideszovská garnitúra niečo svojim susedom zaiste odkazuje.  História dokazuje, že Maďari sú pre národné záujmy pripravení priniesť i obete. Sú schopní pre ne aj umierať.

Slovenská vláda sa obráti so sťažnosťou na medzinárodné inštitúcie, lebo „tiger“ Viktor Orbán (ako ho nazval politológ László Lengyel) mieni reinštitucionalizovať historické politické spoločenstvo všetkých Maďarov  v Karpatskej kotline. Bude to zúfalý pokus, lebo je snom, ktorý v priestore EÚ so záväzkami pričlenených štátov ku NATO je iba nostalgickou fatamorgánou. Dobre, povieme si. Čo ale môže vláda SR očakávať od Európskej komisie pre demokraciu prostredníctvom práva pri Rade Európy (tzv. Benátskej komisie), alebo od Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE)? S najväčšou pravdepodobnosťou sa sťažovateľov predovšetkým opýtajú: „Čo vám vadí na dvojitom štátnom občianstve?“ Maďarom zase možno filigránsky odkážu, že jednostranne prijaté zákony na podporu a ochranu menšín za hranicami nemajú dostatočné opodstatnenie (diuturnitas) na to, aby sa stali medzinárodným zvykom.  Možno pridajú aj floskulu, že takéto zákony sú legitímne iba vtedy, ak nenarúšajú suverenitu dotknutých štátov a priateľské vzťahy, lebo medzinárodné zmluvy (bilaterálne predovšetkým) sa musia plniť (pacta sunt servanda), lebo sa v dobrej vôli k tomu samí zaviazali. Takto „múdro“ sa Benátska komisia vyslovila aj v r. 2001 ohľadne tzv.  krajanského zákona. Maďarská vláda, predpokladám,  zareaguje dôrazne: „Nenarúšame suverenitu susedného štátu, my iba zaručujeme slobodu voľby aj Maďarom na pomedzí, tým, ktorí nedobrovoľne prišli o svoje pôvodné občianstvo Uhorska či Maďarského kráľovstva.“ Nový predseda Maďarského parlamentu, Pál Schmitt (dvojnásobný olympijsky víťaz v šerme, v rokoch 1968 a 1972) v ďakovnej reči po svojom zvolení povedal, že „prijíma zodpovednosť za 15 miliónov Maďarov“. Aké neoceniteľné privilégium pre našich Maďarov na Slovensku! Vedomie, že Maďarov za hranicami niekto miluje a zodpovedá za jeho neúmyselné i zámerné pochybenia pôsobí zrejme blahodarne. V časoch potreby sa objaví Zoro, neprekonateľný šermiar a zreparuje odpojený krvný obeh. Slovenskí politici sa na revanš národne začnú zjednocovať a preferencie slovenského nacionalizmu porastú. Aká úžasná medvedia služba pre SMK a  Most-Híd! Vďaka FIDESZ, halejuja Viktor Orbán!

Zdá sa, že nárok na dvojité občianstvo nepatrí do kategórie základných práv občanov ani v demokratických štátov. Preto nás neprekvapuje, že Rakúšanom nevadí štatút s dvojitým občianstvom. Vyspelý demokratický svet zrejme pokladá štatút dvojitého občianstva za suverénne rozhodnutie akejkoľvek materskej krajiny (kin-State), pričom nespochybňuje uplatňovať právo chrániť svoje menšiny v zahraničí. Akceptácia takého rozhodnutia je potom ústretovým gestom domovskej krajiny menšín (home-State), lebo také postoje, vo väčšine prípadov  riešia konflikty. Dnes ešte nevieme, aký názor k dvojitému občianstvu zaujme Rumunsko či Ukrajina. Srbi nevidia bezpečnostné riziká, ak sa vo vreckách Vojvodinských Maďarov objavia  rôzne cestovné pasy.

My vieme jedno. Každý vabank je hazard. Zvíťazí na Slovensku konečne rozum?

Autor je bývalým slovenským veľvyslancom v Maďarsku