Mohli by sme začať trochu netradične – recenziou na knihu, ktorá ešte nevyšla. Vlastne to nebude ani tak recenzia ako skôr upozornenie. Kniha Dana Hancoxa Utópia a údolie sĺz: cesta španielskou krízou vyjde v digitálnej verzii 20. augusta.

Londýnske vydavateľstvo Verso ju na papieri vydá až na budúci rok. Kto pozná toto vydavateľstvo, iste tuší, že v knihe nenájde populárnu rozprávku o uťahovaní opaskov ako zaslúženom treste za roky obžerstva.

Španielsko má vyššiu nezamestnanosť ako Grécko. Bublina nafúknutá špekuláciami s nehnuteľnosťami sa spľasla. Hoci má tamojšia ekonomika silnejšiu priemyselnú základňu ako Gréci, rozpočtové škrty a rúcajúce sa banky ju posielajú ku dnu. Pri reštrukturalizácii bankového sektora môžu prísť státisíce Španielov o životné úspory. Aj keď protestné hnutie indignados ochablo, potácanie sa dlhým tmavým tunelom, v ktorom nevidno svetlo na konci, sľubuje rastúce sociálne napätie. Touto krajinou - údolím sĺz - cestuje Hancox.

V strede svojej knihy nachádza mestečko, ktoré tým asi preslávi ďaleko za hranicami Andalúzie, Španielska či alterglobalistického internetového sveta: Marinaleda. Pokus o lokálnu utópiu. Podľa vkusu si ju môžete nazvať „komunistickou“, „socialistickou“ či „anarchosyndikalistickou“ – ulice v meste sú pomenované podľa Frederica García Lorcu, Salvadora Allendeho či známych španielskych anarchistov. Komunálne vlastníctvo pôdy, domy stavané spoločnými silami a prenajímané obyvateľom, žiadna polícia, platová rovnosť. A, samozrejme, starosta Sánchez Gordillo, nazývaný španielskou tlačou aj ako Robin Hood za akcie, ako bola napríklad konfiškácia potravín v okolitých supermarketoch a ich redistribúcia potravinovým bankám.

Popisu tohto pokusu o sociálny experiment, o utópiu v praxi, sa má venovať väčšia časť Hancoxovej knihy. Je na každom, či rezignovane konštatuje, že jedna lastovička leto nerobí, či sa tisícom „racionálnych“ argumentov pokúsi dokázať, že každá utópia je iba nebezpečným snom, ktorý sa mení na nočnú moru. Alebo spolu s Ernstom Blochom prizná, že utópie potrebujeme, pretože sú pootvorenými dverami k lepším svetom. Nádejou, že iný svet je možný.

V mestách krajín európskej južnej periférie sa odohrávajú scény, ktoré nezažili, odkedy si od autoritárskych režimov vybojovali demokraciu. Keď počujeme o ozbrojených zrážkach protestujúcich Grékov či Španielov s políciou, môžeme sa upokojovať dezilúziami o „lenivých Južanoch, ktorí budú musieť akceptovať, že im berú blahobyt, na ktorý nemajú“.

V stredoeurópskej duši traumatizovanej pocitom trojnásobnej zrady (za Mníchov, železnú oponu a drastickú ekonomickú transformáciu) to dokonca môže vyvolať zvláštny pocit uspokojenia či škodoradosti.

Lenže kríza je pri prekračovaní hraníc dômyselnejšia ako slovensko-ukrajinskí prevádzači. Vytrvalo sa plazí z južnej periférie do centra a určite sa pristaví aj na periférii východnej. Európske politické elity možno dokázali ubiť protiargumenty tvrdením, že súčasný hospodársky kurz „nemá alternatívu“. Ťažko však dokážu presvedčiť ľudí, že je spravodlivý. Či jednoducho férový.

Text vyšiel aj v denníku Pravda.