Zdá sa, že Organizácia spojených národov (OSN), vytvorená na základe dohody protinacistických veľmocí bezprostredne po druhej svetovej vojne v snahe zabrániť budúcim vojnám, sa zas raz potkla o vlastnú nohu, keď jej medzinárodný súdny dvor v Haagu vydal sice „právne nezáväzný“ (a ťažko jednoznačne zrozumiteľný) výrok o tom, že vyhlásenie nezávislosti Kosova neporušilo medzinárodné právo, keďže toto právo nijaký zákaz takej deklarácie neobsahuje. Z toho vyplýva, že vyhlásiť možno hocičo, ale asi bude rozdiel medzi vyhlásením odtrhnutia a odtrhnutím sa. Za výrok hlasovalo desať sudcov, štyria, medzi nimi slovenský sudca Peter Tomka, boli proti.

 Jednostrannú zmenu hraníc totiž odmieta napríklad spoločná záverečná deklarácia Helsinskej konferencie z 1 augusta 1975. Na  konferencí sa zúčastnilo 35 štátov (USA, Kanada a všetky európske s výnimkou Albánska). Dnešné Albánsko je v tom nevinne, vtedajšie Albánsko, vedené istým Enverom Hodžom, sa kamarátilo iba s Čínskou ľudovou republikou, Európu – i jej boľševickú časť - veľkoryso ignorovalo a to vrátane Kosova.Na základe tej deklarácie vznikla  inštitúcia, fungujúca dnes pod menom „Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe“ (OBSE). Ak je hodná peňazí na udržiavanie svojej existencie, mala by sa (nielen) ozvať.

 Zmenu za okolností, ktoré ju doprevádzali,  odmieta  aj rezolúcia Rady bezpečnosti OSN číslo 1244.  Tú v roku 1999 schválili všetky členské krajiny RB, okrem Číny, tá sa zdržala. K veci patrí, že súd rozhodoval na žiadosť Valného zhromaždenia práve OSN, ktoré tak vyhovelo požiadavke Srbska o platný právny výrok v spore, kde neúspešnými sprostredkovateľmi boli vedľa OSN dosadeného fínskeho  exprezidenta Martti Ahtisaariho aj takzvaná kontaktná skupina reprezentujúca Európsku úniu (EU), USA a Rusko. Táto rezolúcia nedvojznačne hovorí pomimo iného aj o práve návratu všetkých utečencov do svojich domovov v Kosove, bez ohľadu na etnickú príslušnosť, či o odzbrojení  takzvanej „kosovskej oslobodeneckej armády“ (UCK) a  o celom rade ďalších podmienok, ktoré nikdy neboli splnené.

Pozoruhodné je, že „nezávislé“ Kosovo uznalo 22 členských štátov EU, vrátane Česka (to vtedy rozhodol čerstvý a teraz znova čerstvý minister zahraničných vecí Schwarzenberg); Slovensko, spolu so Španielskom, Rumunskom, Gréckom a Cyprusom – všetko štátmi, ohrozenými prípadnými podobnými odtrhnutiami (bez ohľadu na neprávomocné vyhlásenia) – naďalej kosovský štát uznať odmietajú. Vedia, že keď sa čosi podobné stane na ich ihrisku, nik sa ich nezastane, okrem azda Ruska, ale to, ako vidno aj v kosovskom prípade, nestačí.

Udivuje stanovisko Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska. Proti odtrhnutiu Ulsteru (Severného Írska) bojovalo dlhé roky a za cenu mnohých životov prostých občanov.  Čo ak teraz po „múdrom“ súdnom výroku ulsterskí katolíci usúdia, že nastala ich chvíľa? A ako sa asi k takej situácií postaví naša európska ministerka zahraničia Catherine Ashton. Otázka platí napríklad aj pre španielske a francúzske Baskicko, Korziku, Škótsko, južné Slovensko, Sedmohradsko, či kusy Srbska (nečlena EU) obývané napríklad etnickými Maďarmi, ktorí asi u Maďarska (člena EU) , zvlášť s jeho súčasnou vládou, podporu nájdu. Prečo by sa pán Schwarzenberg asi mal zastávať práv Felvidéku. A prečo by asi nejaká slovenská vláda nemala vzniesť nárok na Moravu, patriacu predsa starým Slovákom?

Tu potom prichádza rad aj na ten segedínsky guláš. Správne by sa totiž mal volať sikulský, po maďarsky székely. Sikulovia sú vo svojom regióne, v Rumunsku, maďarskou väčšinou a už sa aj o slovo prihlásili. Kosovský verdikt bude k ich šťavnatej pochúťke skvelou prílohou. Už pred haagskym výrokom srbský minister zahraničných vecí Vuk Jeremič varoval, že ak dá súd za pravdu Kosovanom, nijaká hranica na svete už nemôže byť istá. Mnohí Čečenci, ale i obyvatelia Južného Osetinska, či Abcházie by sa teraz mohli začať dovolávať svojich práv, rovnako ako Arméni v Náhornom Karabachu voči Azerbejdžanu, Kurdi v Turecku a Iraku a takmer hocikto, hocikde.

OSN a jeho Haagský súd vytvorili predpoklady pre zneistenie vo svete. Na NATO by som sa veľmi  nespoliehal – v Afghanistane si tak slávne nevedie a nik, okrem USA nechce prispievať ľuďmi ani peniazmi. Koniec koncov USA – čo keby si napríklad Hispánci, ktorých je v Kaliforní a Arizone hromada, začali robiť nárok na časti týchto štátov a vyhlásili by ich nezávislosť? Dalo by sa očakávať, že by viceprezident USA , tak jako ten súčasný, ešte pred rozsudkom uistil odtržencov o podpore USA ich nezávislosti a územnej celistvosti? Alebo by sa len spoliehal, že Hispánci chcú patriť k USA, nie ho kus odtrhnúť.

Možno zatial.

Súvisiace články:

• Kosovo vám ďakuje!