Minulotýždňové zatknutie generála Ratka Mladića, podobne ako predchádzajúce zatknutie Radovana Karadžića, pozitívne posuny v otázke ochrany práv národnostných menšín a napokon aj ochota Srbska začať bilaterálne rozhovory s Kosovom , týkajúce sa praktického usporiadania bilaterálnych vzťahov svedčia o tom, že súčasná srbská vláda je skutočne ochotná plniť podmienky pre otvorenie prístupových rokovaní s EÚ.

Srbský prezident Boris Tadić 24. Januára 2011 v príhovore v Bezpečnostnej rade OSN takisto odmietol podporu separatistických tendencií v Republike Srbskej v Bosne a Hercegovine a vyslovil sa za zachovanie územnej celistvosti tejto krajiny: „Ako zodpovedný člen medzinárodného spoločenstva bude Srbsko naďalej plne podporovať zvrchovanosť a územnú celistvosť Bosny a Hercegoviny a bude zásadne proti akýmkoľvek pokusom o delenie tohto alebo ktoréhokoľvek iného členského štátu Organizácie Spojených národov“[1] Možno konštatovať, že zo Srbska sa stáva predvídateľný a konštruktívny aktér v regióne juhovýchodnej Európy. Jeho správanie, na rozdiel od niektorých členských štátov EÚ, ktoré napr. realizujú politiku dvojakého občianstva voči svojim susedom, predstavuje v regióne stabilizačný prvok.

Dôležité je, že vstup do EÚ je konsenzuálnym cieľom najvýznamnejších politických strán Srbska. Popri vládnucej ľavicovo-centristickej koalícii sociálnodemokratickej Demokratickej strany (DS) prezidenta Borisa Tadića, liberálnej strany G17 plus a národno-demokratického Srbského hnutia obnovy s postupne sa reformujúcou Socialistickou stranou Srbska (SPS) integráciu do EÚ podporuje aj najsilnejšie opozičné zoskupenie, ktorým je Srbská pokroková strana (SNS) na čele s bývalým lídrom krajne pravicovej Srbskej radikálnej strany (SRS) Tomislavom Nikolićom. Zatknutie Mladića realizovali srbské bezpečnostné sily pod vedením ministra vnútra Ivicu Dačića, t. j. lídra niekdajšej miloševičovskej SPS, ktorá sa v súčasnosti usiluje o vstup do Socialistickej internacionály. Dôležitým signálom smerom k demokratickej Európe bolo Nikolićovo vyhlásenie, podľa ktorého Mladić nie je človekom, od ktorého závisí osud Srbska a bol by vydaný aj keby bola pri moci jeho strana[2]. Práve SNS je považovaná za víťaza budúcich parlamentných volieb.

Vydanie generála Mladića predstavuje šancu urobiť poslednú bodku za obdobím vojnových 90. rokov minulého storočia. Postavenie Mladića pred súd je dôležité nielen z hľadiska úcty k obetiam vojnových masakier, ale aj preto, aby bolo možné uzavrieť vyšetrovanie zločinov, ktoré počas vojny boli spáchané. Vyšetrenie srebrenického masakru je dôležité aj preto, aby bolo možné začať hovoriť nielen o vraždení bosniackych, chorvátskych či albánskych civilistov, ale aj o zločinoch a etnických čistkách, ktorých obeťami sa stali civilisti srbskí, vrátane tých z okolia bosnianskej Srebrenice.

Ak však proces s Ratkom Mladićom nebude mať dostatočne transparentný a presvedčivý charakter a nepresvedčí srbskú spoločnosť o tom, že spravodlivosť realizovaná tribunálom ICTY nemá účelový charakter, môže sa stať impulzom pre znovuoživenie veľkosrbského nacionalizmu, tentoraz z pozície národa, ktorý sa stal obeťou medzinárodnej konšpirácie. O tom, že v srbskej spoločnosti nie sú podobné nálady, ktorých vyústením sa stáva nový „trianonský syndróm“, ojedinelé, svedčia údaje z prieskumu verejnej mienky zo začiatku mája 2011, na ktoré sa odvoláva srbský minister zodpovedný za vzťahy s ICTY Rasim Ljajić. Podľa  nich s vydaním Mladića do Haagu nesúhlasí 51 percent Srbov a 40 percent ho považuje za národného hrdinu. Iba 34 percent Srbov tento krok podporovalo. Iba sedem percent Srbov by ho bolo ochotných vydať štátnej moci za odmenu 10 mil. eur. Pritom veľká časť srbskej spoločnosti – 53 percent - považuje postup Haagskeho tribunálu za zaujatý.[3] O tom, že Mladićova kauza srbskú spoločnosť rozdeľuje, svedčia aj belehradské demonštrácie z 29. mája, aj keď neboli natoľko mohutné ako tie, ktoré nasledovali po vyhlásení nezávislosti Kosova.

Pocit nespravodlivosti zo strany medzinárodného spoločenstva umocňujú popri doposiaľ nevyriešených kauzách vraždenia srbských civilistov a obchodovania s ľudskými orgánmi v Kosove predovšetkým postoj väčšiny členských štátov EÚ k uznaniu nezávislosti tejto odštiepeneckej srbskej provincie. Tento pocit nespravodlivosti neprekonalo ani rozhodnutie Medzinárodného súdneho dvora v Haagu, ktoré sa vyhlo jednoznačnému verdiktu o tom, či medzinárodné uznanie Kosova je alebo nie je v súlade s medzinárodným právom. Určite ho nemôže prekonať fakt, že ani publikovanie správy Rady Európy, ktorú publikoval švajčiarsky Dick Marty, zostáva Hashim Thaçi rešpektovaný ako premiér Kosova a jeho mandát nie je medzinárodným spoločenstvom spochybňovaný.[4] Rozhodnutie srbského prezidenta Borisa Tadića bojkotovať 17. summit prezidentov štátov strednej Európy za účasti prezidenta USA Baracka Obamu vo Varšave kvôli účasti kosovskej prezidentky Atifete Jahjagovej potvrdzuje, že tento pocit nespravodlivosti zdieľa aj tá časť spoločnosti, ktorá si praje, či už úprimne, alebo v dôsledku pochopenia dlhodobých strategických záujmov Srbska, rozchod s vojnovou a miloševičovsko-šešeljovskou minulosťou.

Ak Srbsko síce s veľkými ťažkosťami, ale predsa len dokázalo vydať aj napriek odporu značnej časti spoločnosti najhľadanejšieho vojnového zločinca Európy, kauza Mladić bude predstavovať veľkú výzvu aj pre EÚ: Práve nedostatočná spolupráca s Haagskym tribunálom bola vyhlasovaná za jednu z hlavných príčin, pre ktoré sa EÚ zdráhala prikročiť k prístupovým rokovaniam s touto krajinou.

EÚ na Balkáne – krok vpred, dva kroky nazad?

Najnovší vývoj politiky EÚ voči štátom juhovýchodnej Európy je však veľmi podivný a nie je z neho jasné, aké ciele v regióne vlastne sleduje. Bez ohľadu na to, že Bulharsko a Rumunsko splnili všetky požiadavky pre vstup do Schengenského priestoru, z iniciatívy ministrov vnútra Francúzska a Nemecka Brice Hortefeuxa a Thomasa de Maizère bol ich vstup zablokovaný. Dôvody, ktoré v liste uvádzali, t. j.  vysoká úroveň korupcie, slabý pokrok v boji s organizovaným zločinom a nedostatky v reforme súdnictva, sú síce vážne, ale neboli súčasťou schengenského acquis a ani predmetom rokovaní v súvislosti so vstupom oboch štátov do Schengenského priestoru.[5] Navyše, viaceré nové členské štáty, ktoré do Schengenského priestoru vstúpili po roku 2007, by na základe spomínaného listu mali značné problémy so splnením takto koncipovaných podmienok.

Krok Francúzska a Nemecka teda vytvoril precedens, umožňujúci nečakané zmeny pravidiel v priebehu negociácií, čoho dôsledkom sa stáva vytváranie, resp. petrifikácia vnútorných hraníc v EÚ a následne - faktické rozdelenie EÚ na minimálne dve kategórie členských štátov podľa hĺbky zapojenia do integračných procesov. Pokiaľ v prípade Veľkej Británie to bolo výsledkom rešpektovania jej individuálnej voľby, v prípade Rumunska a Bulharska ide skôr o diskvalifikáciu zo strany silnejších partnerov, čo vytvára nebezpečný precedens aj vo vzťahoch vnútri EÚ.

Spomaľovanie prístupových rokovaní s Chorvátskom a aj reakcia Rumunska na zablokovanie začlenenia do schengenského priestoru v podobe hrozby zablokovania vstupu Chorvátska do EÚ, zas vytvára predpoklady pre úplné zablokovanie procesu rozširovania EÚ o štáty Západného Balkánu.[6] Napokon, Stabilizačný a asociačný proces na Balkáne a proces rozširovania EÚ v tomto regióne diskredituje aj rozhodnutie Európskej komisie, ktorá 23. mája 2011 navrhla obnovenie ministrom vnútra členských štátov EÚ obnovenie vízového režimu pre Srbsko a Macedónsko s perspektívou uplatnenia podobného kroku aj voči Čiernej Hore, Albánsku a Bosne a Hercegovine. Odôvodnenie, ktorým Európska komisia argumentuje, však pôsobí prinajmenšom podivne. Požiadavka, aby tamojšie vlády zabránili  svojím občanom, resp. „odradili ich“ od toho, aby po vycestovaní do niektorého z členských štátov EÚ, žiadali o azyl[7], je totiž nevykonateľná. Presnejšie povedané vykonateľná je, ale nie v podmienkach demokratického právneho štátu, čo je predpokladom budúceho vstupu do EÚ. Nie je totiž v silách žiadnej demokratickej vlády zakázať vycestovať občanovi, pokiaľ nie je trestne stíhaný a ani inakším spôsobom neporušuje žiadne zákony. Samozrejme, nie je možné ani zabrániť cestovanie do zahraničia príslušníkom takých skupín obyvateľstva, z ktorých sa žiadatelia o azyl regrutujú. Hoci občanom týchto štátov úrady v EÚ odmietajú udeliť azyl, argumentom Európskej komisie a viacerých členských štátov EÚ je, že do vyriešenia ich prípadu sú nútení žiadateľom o azyl poskytnúť vreckové a ubytovanie. V konečnom dôsledku sú však občania štátov juhovýchodnej Európy nútení znášať dôsledky nedostatkov v azylovom zákonodarstve súčasných členských štátov EÚ.

Hic Rhodos, hic salta

Blokovanie rozšírenia Schengenského priestoru o Bulharsko a Rumunsko stanovovaním nových a sotva splniteľných kritérií, spomaľovanie prístupového procesu Chorvátska a napokon obnovenie vízového režimu pre viaceré štáty juhovýchodnej Európy sú fakticky prejavom hlbokej krízy Stabilizačného a asociačného procesu EÚ na Balkáne. Pre obyvateľov štátov bývalej Juhoslávie dokonca znamenajú krok späť. Pre Európsku úniu z hľadiska jej medzinárodnej prestíže, z hľadiska jej ambícií zohrávať rolu globálneho politického aktéra a napokon aj z hľadiska jej vnútornej dynamiky by však zlyhanie „balkánskeho“ rozširovania, ku ktorému sa spomínanými krokmi rapídne približuje, znamenalo politickú katastrofu.

Napokon, narastajúci nezáujem EÚ o posilnenie svojej prítomnosti v juhovýchodnej Európe je sprevádzané aj poklesom záujmu o členstvo v EÚ v regióne. Popri raste euroskeptických nálad v Chorvátsku klesá aj podpora vstupu do EÚ v Srbsku. Podľa prieskumu verejnej mienky z marca 2011 by koalícia SNS, strany Nova Serbija vedenej Velimirom Ilićom a ďalších menších pravicových národných strán získala 41,7 percent hlasov, kým vládna Demokratická strana iba 24,3 percenta. Podľa uvedeného prieskumu, ktorý uverejnil belehradský denník Danas, by sa do parlamentu ešte dostala Liberálnodemokratická strana, ktorú by podporilo 8,6 percenta respondentov, Srbská radikálna strana (7,5 percenta), Demokratická strana Srbska (7,1 percenta) a koalícia Srbskej socialistickej strany a Strany zjednotených dôchodcov Srbska s 5,5 percentami. Ostatné strany by sa do parlamentu nedostali.[8] Keďže koalícia medzi DS a SNS je zatiaľ vylúčená[9], po budúcoročných parlamentných voľbách novú vládu zostaví pravdepodobne SNS spoločne s DSS, prípadne s ďalšími nacionalistickými stranami.[10] V tom prípade sa však už postoj nových srbských elít nebude voči EÚ natoľko ústretový, ako v súčasnosti. V prospech nacionalistických strán hrá nielen nespokojnosť občanov s dôsledkami ekonomickej krízy, ale aj s priebehom rokovaní s EÚ a pretrvávajúca nedôvera v objektivitu Haagskeho tribunálu. Ak v decembri 2009 po zrušení vízovej povinnosti vstup Srbska do EÚ podporovalo podľa prieskumu denníka Blic 65 percent respondentov, o rok neskôr ich už bolo iba 57 percent.[11]  Čísla z prieskumu z marca 2011, publikovaného v denníku Danas, sú ešte nižšie, podľa neho vstup do EÚ podporuje iba 42,4 percenta respondentov, kým 27,7 percenta nemá na túto žiadny názor. [12] Obnovenie vízovej povinnosti nepochybne srbských občanov a EÚ nezblíži.

„Prípad Mladič“ fakticky stratil svoju relevanciu ako hlavná prekážka začiatku prístupových rozhovorov, prinajmenšom z hľadiska takých štátov ako Holandsko, Belgicko, Dánsko, Veľká Británia a Írsko, ktoré argumentujú svojou citlivosťou v otázke ľudských práv.[13] Hoci na slobode zatiaľ zostáva posledný vojnový zločinec z 90. rokov, bývalý prezident Republiky Srbská Krajina Goran Hadžić, jeho meno sa v súvislosti so spoluprácou s ICTY nikdy nespomínalo s takou relevanciou, ako mená Radovana Karadžića a Ratka Mladića. Preto požiadavka prezidenta Tadića na ustanovenie dátumu začiatku prístupového procesu je plne oprávnená[14]. Zatknutie generála Mladića je teda oveľa viac výzvou pre EÚ, než pre srbskú spoločnosť. Brusel a členské štáty majú dve možnosti. Buď pozitívne ocenia srbský krok, alebo budú hľadať nové prekážky, pre ktoré integračný proces pokračovať nemôže. „Hic Rhodos – hic salta“ – tu je Rhodos, tu skákaj. Reakcia EÚ na najnovší srbský krok ukáže, do akej miery EÚ myslí svoju podporu pokračovaniu procesu rozširovania o štáty juhovýchodnej Európy vážne.

Text vychádza v rámci spoločného projektu JtT a stáleho zastúpenia Friedrich Ebert Stiftung na Slovensku. Jeho obsah nemusí vyjadrovať názory FES-u