Po neúspešnom referende o odvolaní prezidenta len sotva možno očakávať koniec súčasnej rumunskej politickej krízy.

Bude trvať najneskôr do roku 2014, keď vyprší funkčné obdobie súčasného prezidenta Traiana Basesca, ktorý sa vďaka nízkej účasti oprávnených voličov v referende môže opätovne ujať moci. Len málo pravdepodobné je, že Demokraticko-liberálna strana (PDL) a Demokratický zväz Maďarov v Rumunsku (UDMR), nájdu po voľbách spoločnú reč s bývalým koaličným partnerom – ľavicovo-centristickou Národnou úniou pokroku Rumunska (UNPR) a znova vytvoria proprezidentskú koalíciu. Práve posledne menovaný koaličný partner totiž pod tlakom narastajúcej nespokojnosti s prezidentom, proti ktorému sa podľa niektorých prieskumov verejnej mienky vyslovovalo až 80 percent občanov[1],  umožnil vznik novej vládnej väčšiny pod vedením postkomunistickej Sociálnodemokratickej strany (PSD), ktorá je najsilnejšou zložkou heterogénneej Sociálno-liberálnej únie (USL). Z prvých vyjadrení iniciátorov referenda vyplýva, že prinajmenšom radikálne orientovaná časť USL, reprezentovaná lídrami Národno-liberálnej strany Crinom Antonescom a Konzervatívnou stranou, sa snažia interpretovať výsledky referenda ako faktické vyjadrenie nedôvery prezidentovi. Na druhej strane sa sociálnodemokratický premiér ako hlavný Basescov protivník usiluje o upokojenie situácie, keďže porážku referenda sa zrejme bude snažiť využiť vo svoj prospech proprezidentská PDL, resp. alternatívne zoskupenia, nezávislé od oboch súperiacich táborov.

 Orbánovský štýl rumunskej politiky

Pre politický konflikt medzi premiérom Victorom Pontom a zrejme staronovým prezidentom Basescom je charakteristické, že ani jedna zo zúčastnených strán si príliš nevyberala prostriedky politického boja. Obe strany konfliktu používajú, resp. v minulosti používali populistický, plebiscitný štýl politiky. Súčasťou ich metód je snaha o kriminalizáciu protivníka a využívanie neraz nielen mimoparlamentných, ale aj doslova mimoústavných metód politického zápasu. Ani Ponta, ani Basescu, nepreukázali počas svojho pôsobenia dostatočnú vieru v demokratické princípy, čo je osobitne varovné v prípade premiéra Pontu. V jeho prípade totiž ide o relatívne mladého, štyridsaťročného politika, ktorý sa politicky socializoval už v období po roku 1989.

Priebeh rumunskej krízy preukázal, že v niektorých aspektoch majú Maďarsko a Rumunsko k sebe z hľadiska politickej kultúry bližšie, než by si obe krajiny boli ochotné pripustiť. Spája ich nielen tvrdý štýl politického zápasu, ale aj vypätý nacionalizmus, osobitne vo vzťahoch k susedným štátom. Podobne ako Orbánovo Maďarsko aj Rumunsko pod vedením Basesca vyhrocovalo vzťahy so susednými štátmi prostredníctvom budovania inštitucionálnych väzieb so zahraničnými krajanmi, najmä v podobe dvojakého občianstva pre občanov Moldavska a pohraničných oblastí Ukrajiny, patriacich pred druhou svetovou vojnou Rumunsku. Vzťahy s Ukrajinou boli narušené aj kvôli hraničným sporom o ložiská ropy na dne Čierneho mora, napätie vo vzťahoch s Moldavskom eskalovalo najmä pred rokom 2009, keď práve Basescu naznačoval možnosť zjednotenia oboch štátov, hoci vtedajšia moldavská komunistická vláda, ale ani značná časť verejnosti si takúto budúcnosť Moldavska neželali. Podobným krokom, ktorého význam spočíval predovšetkým v mobilizácii domáceho elektorátu a v snahe pomocou nacionalizmu prekryť  narastajúce sociálne konflikty, boli hrozby zablokovať Srbsku - donedávna blízkemu partnerovi Rumunska -  udelenie štatútu kandidátskej krajiny EÚ s odvolaním sa na situáciu tamojšej menšiny Vlachov.

Nová vláda Victora Pontu, vedená snahou odlíšiť sa od predchádzajúcej pravicovej garnitúry, sa síce na jednej strane prezentuje snahou zmierniť konflikty vo vzťahu k Rusku, zároveň sa však po jej nástupe v máji 2012 zhoršili vzťahy medzi Rumunskom a Maďarskom, ako aj medzi rumunskou väčšinou a maďarskou menšinou. Po dlhom čase vládu opustil inak umiernený a voči Orbánovi kritický UDMR. Niekdajšia opozícia ostro kritizovala zámer bývalej vlády Mihaia Răzvana Ungureanu vytvoriť fakultu s maďarským vyučovacím jazykom na Lekárskej univerzite v Târgu Mureş, čím UDMR vo februári 2012 podmieňoval svoju účasť v nej. Následne medzištátne maďarsko-rumunské partnerstvo narušil zámer predsedu maďarského Národného zhromaždenia Lászlóa Kövéra zúčastniť sa pohrebu maďarského krajne pravicového politika a poslanca Józsefa Nyírőa. Tento akt bol považovaný za gesto podpory radikálnej Maďarskej občianskej strany v predvečer komunálnych volieb namiesto umierneného UDMR, ktorý sa od plánovaného pohrebu dištancoval.[2]

Napokon do rumunskej krízy V. Orbán vstúpil aj osobne, keď počas každoročne organizovaného letného stretnutia maďarskej mládeže v Rumunsku v Baile Tusnad v predvečer referenda nepriamo podporil prezidenta Basesca. Neúspech UDMR vo vláde a gestá predstaviteľov maďarského Fideszu smerujú k posilneniu pozície radikálneho krídla maďarskej reprezentácie v Rumunsku. Napokon Orbánovo gesto v prospech Basesca len ďalej prehĺbilo rozkol medzi rumunskou väčšinou a maďarskou menšinou, keď začiatkom júla si takmer 65 percent rumunských občanov želalo odchod prezidenta z funkcie. A čo je pre Orbána taktiež dôležité – pozornosť Európy sa aspoň na chvíľu presunula z Budapešti smerom na juhovýchod.

Na druhej strane Viktora Orbána i Victora Pontu spája snaha koncentrovať moc do svojich rúk a obaja na to využili oslabenie právomocí ústavného súdu. Zároveň však medzi vývojom v Rumunsku a v Maďarsku existuje viacero rozdielov. Orbán dôsledne realizuje ideologický projekt „konzervatívnej revolúcie“, ktorému podriadil aj koncipovanie ústavy a zahraničnej politiky. Politické zmeny realizuje postupne a sofistikovanejšie, kým Victor Ponta účelové zmeny presadil aj v rozpore s názorom ústavného súdu, pričom spochybňoval jeho legitimitu, keď jeho piatich členov označil za Basescove bábky. Pontova stratégia je však orientovaná nie ideologicky, ale pragmaticky, so zameraním na získanie moci a azda aj na dosiahnutie revanšu za viaceré procesy, namierené proti predstaviteľom PSD a jej spojencov, ktorí boli počas vlády Basesca a jeho PDL obvinení z korupcie. Jedným z nich bol aj bývalý premiér Rumunska Adrian Nastase (2000 – 2004), ktorý sa pri zatknutí pokúsil o samovraždu. Ponta je pritom nielen Nastaseho blízkym spolupracovníkom, ale Nastase viedol aj jeho doktorandskú prácu, za ktorú Pontu obviňujú z plagiátorstva.[3] Na rozdiel od Orbána, rozdúchavajúceho negatívne nálady voči EÚ, ktorú označuje za hrozbu pre suverenitu Maďarska, ani Ponta, ani Basescu sa vo vzťahu k EÚ nevymedzujú negatívne a nemajú záujem o oslabenie vzťahov Rumunska s Bruselom. Politika Viktora Orbána v Maďarsku predstavuje mentálnu prípravu na zavedenie autoritatívneho systému, keď zdôrazňuje, že v jeho krajine „národná jednota ... pochádza zo sily.“[4] Hoci z inštitucionálneho a procedurálneho hľadiska sú kroky rumunského premiéra závažnejšie z hľadiska ohrozenia demokracie, mediálny zákon, snaha o kriminalizovanie Maďarskej socialistickej strany ako politického subjektu či politika zameraná na destabilizáciu susedných štátov predstavujú minimálne rovnakú hrozbu pre demokraciu a vnútornú súdržnosť Európskej únie.  

Treba pripustiť, že premiér Ponta nerešpektovaním rozhodnutí ústavného súdu a ťahmi, pripomínajúcu Mečiarovu „noc dlhých nožov“ z novembra 1994, fakticky zmenil dovtedajší poloprezidentský systém v Rumunsku na parlamentný a vyvolal obavy o budúcnosť demokracie. Zároveň však nemožno ignorovať ani to, že Basesca jeho oponenti, kam patria popri postkomunistickej PSD aj pravicoví národní liberáli a konzervatívci, obviňovali z diktátorských manierov, konkrétne zo zneužívania tajných služieb v politickom zápase, korumpovania novinárov a inštitucionalizácie korupcie, keď jej významných protagonistov mal zapojiť do činnosti vlády.[5]  Obviňovaný bol taktiež z korumpovania novinárov a zasahovania do privatizácie.

Prvý pokus o impeachement Basescu prežil v roku 2007, keď čelil o.i. obvineniam zo snahy paralyzovať činnosť vlády. Vtedy začatiu procedúry zabránil ústavný súd. Postupne sa však dostal do konfliktu aj s bývalým rumunským kráľom Mihaiom I. Ten v októbri 2011 predniesol z iniciatívy Národnej liberálnej strany, mimochodom súčasného koaličného partnera postkomunistov, prejav, v ktorom vyhlásil, že „dozrel čas vrátiť Rumunsku dôstojnosť“ a vyzval rumunské politické elity zbaviť sa „demagógie, egoizmu a snahy udržať si moc za každú cenu“. Proti jeho pozvaniu do parlamentu  vystupovala práve vtedajšia vládna PDL a samotný prezident zasadanie parlamentu bojkotoval. Pritom začiatkom 90. rokov aktívnej účasti niekdajšieho panovníka v politickom živote krajiny bránili práve sociálni demokrati, v tom čase ešte pod menom Front národnej spásy.

Kroky Pontovej vlády nepriamo podporil aj bývalý rumunský prezident Emil Constantinescu, niekdajší ostrý kritik postkomunistických vlád v rokoch 1990 - 1996[6], keď varoval, že v prípade zachovania päťdesiatpercentného kvóra, potrebného na uznanie platnosti referenda, čoho sa dožadovali predstavitelia EÚ, bude Rumunsku hroziť destabilizácia.

Napokon, politickú destabilizáciu v Rumunsku je potrebné vnímať aj v širšom kontexte narastajúcich sociálnych konfliktov, zatiaľ predovšetkým na južnej periférii EU. Už v januári 2012 bola Bukurešť dejiskom demonštrácií  proti drastickým sociálnym škrtom a zníženiu miezd vo verejnom sektore o 25 percent, ako aj  proti vládnym zámerom uskutočniť privatizáciu zdravotníctva, vrátane záchrannej služby s cieľom znížiť deficit v štátom rozpočte. Uvedené opatrenia boli podmienkou poskytnutia úveru od Medzinárodného menového fondu, Svetovej banky a EÚ vo výške 25 mld. Eur. Januárové demonštrácie viedli začiatkom februára 2012 k pádu vlády premiéra Emile Boca, ktorý bol členom PDL.

 Akým metrom meria Brusel?

Rýchlosť krokov a agresivita, s akou Ponta s novou parlamentnou väčšinou demontovali existujúci poloprezidentský systém, vyvolali razantnú reakciu EÚ. Hrozby uplatnenia sankcií vo veci previnenia sa voči hodnotám EU v prípade Rumunska zazneli omnoho hlasnejšie ako v prípade Maďarska. Ak však proti uplatneniu článku 7 v Zmluve o EÚ v prípade Maďarska ostro vystupovali predstavitelia Európskej ľudovej strany (EPP), v rámci ktorej Fidesz pôsobí, v prípade Rumunska predseda frakcie Socialistov a Demokratov v Európskom parlamente síce nepovažoval za potrebné zakročiť, ale konštatoval: „Musíme pozorne sledovať vývoj v Rumunsku. Ako skupina Socialistov a demokratov máme jasný postoj. Existuje len jedna otázka a tá znie – porušujú zákony a hodnoty EÚ?"[7]

Na jednej strane je teda zrejmé, že otázka dodržiavania demokratických princípov a teda aj súčasná kritika Rumunska je do značnej miery podmienená súperením medzi dvoma najsilnejšími európskymi strnami – EPP a Stranou európskych socialistov (PES). Pozitívom však je, že EÚ sa usiluje uplatniť princíp demokratickej kondicionality aj vo vnútri EU, aj keď je vo svojom úsilí zatiaľ úspešná iba čiastočne. Kým však v Maďarsku prezident János Áder novelu kontroverzného mediálneho zákona parlamentu vrátil s odvolaním sa na procedurálne chyby v schválenej právne úprave[8], v prípade Rumunska bol tlak na odstránenie aspoň tých najkrikľavejších účelových zmien zákonov úspešnejší. 

Ak  však pohľad európskych inštitúcií a najmä „starých“ členských štátov EÚ na vývoj v Rumunsku bude neprimeraný  s ohľadom napr. na vývoj v Maďarsku, hoci aj v snahe chrániť autoritu podpredsedu EPP V. Orbána, pocity frustrácie z vývoja po roku 1989 sa v Rumunsku budú prehlbovať. Prispieva k nim aj opätovné rozhodnutie o neprijatí Rumunska a Bulharska do schengenskej zóny, hoci Európska komisia pozitívne zhodnotila splnenie pôvodných technických a legislatívnych podmienok. Rozhodnutie zo septembra 2011 bolo predovšetkým výsledkom tlaku Holandska a Fínska[9]. Summit EÚ z 1. marca 2012 v dôsledku postoja Holandska zastavenie rozširovania schengenskej zóny potvrdil[10] a najnovšie toto stanovisko zdieľa aj Nórsko[11]. Dôsledkom je vytýčenie nových podmienok, akými sú napr. reforma súdnictva, boj proti korupcii alebo organizovanému zločinu, ktoré medzi pôvodné kritériá nepatrili. Navyše, je vysoko pravdepodobné, že aj mnohé z „nových členských štátov“ EÚ, ktoré do schengenskej zóny vstúpili v roku 2007, by mali s podobne nastavenými kritériami problémy. Rumunsko aj Bulharsko sa tak ocitli v pozícii diskvalifikovaných hráčov ani nie tak svojím vlastným zavinením, ako v dôsledku protiprisťahovaleckých nálad v niektorých európskych štátoch, v ktorých od podpory pravicových populistických síl závisí stabilita vlády.

 Balkánske implikácie rumunskej krízy

Hoci sa v Rumunsku možno niekedy stretnúť  s názorom miestnych občanov a najmä politikov, že ich krajina neleží na Balkánskom polostrove, tohtoročná rumunská kríza a jej prípadná opätovná eskalácia po neúspešnom referende bude ďalším argumentom proti pokračovaniu procesu rozširovania EÚ v regióne juhovýchodnej Európy. Vývoj na hranici Srbska a Kosova ako aj zrážky a násilie v Macedónsku potvrdzujú, že Balkán sa stáva opäť zdrojom napätia a potenciálnej destabilizácie v Európe.

Frustráciu zo sociálno-ekonomického vývoja, ale aj z nedovŕšeného procesu európskej integrácie prežívajú nielen obyvatelia Rumunska a Bulharska, ale aj v Srbsku. Tam k nim prispel tlak EÚ, ktorého cieľom je dosiahnuť akceptovanie straty Kosova, hoci medzinárodné uznanie jeho nezávislosti predstavuje narušenie medzinárodného práva. Aj to bol dôvod, prečo sa v Belehrade po posledných parlamentných a prezidentských voľbách ujali moci postmiloševičovské elity, ktoré aj napriek proeuópskym deklaráciám vyvolávajú v Bruseli obavy. Podobne Macedónsko zápasí s dôsledkami fakticky nedokončenej operácie Základná žatva a zrejme aj s pašovaním zbraní z Kosova a Albánska, a to aj napriek prítomnosti medzinárodných síl v Kosove. K destabilizácii regiónu juhovýchodnej Európy prispieva aj slabosť medzinárodného postavenia Macedónska, keď EÚ podlieha nacionalistickým náladám v Grécku a vyvíja na Skopje tlak na zmenu názvu štátu. Práve absencia pokroku v prístupových rokovaniach s EÚ Macedónsko ďalej zoslabuje, oslabuje aj vnútornú integritu tejto krajiny. Ak následne na jednej strane zástupcovia albánskej menšiny spochybňujú platnosť Ochridských dohôd, na strane druhej slovanská väčšina sa takisto snaží zdôrazniť národný charakter macedónskeho štátu.  Narastanie destabilizačných tendencií v regióne teda nie je spôsobené rozširovaním EÚ, ale naopak, jeho pomalým priebehom a vytváraním nových kritérií, ktorých splnenie nemusí byť v silách balkánskych štátov. Problémom teda je, že na Balkáne je Európy ešte stále príliš málo.

 Výzvy pre Európu

Po schválení prijatia Chorvátska do EÚ, aj napriek ohlásenému začatiu prístupových rokovaní s Čiernou Horou a priznaním štatútu kandidátskej krajiny Srbsku, európska integrácia postupuje viac virtuálne ako reálne. Ak by mali byť súčasné destabilizačné tendencie na Balkáne interpretované ako dôsledok príliš rýchlej integrácie a varovanie pred  pokračovaním rozširovania EÚ, možno očakávať skôr posilnenie frustrácií a prehĺbenie vnútropolitických, etnických  a možno dokonca aj medzištátnych sporov.

Je faktom, že balkánske štáty, rovnako tie, ktoré sú členmi EÚ, ako aj tie, ktoré zatiaľ členmi EÚ nie sú, majú značné problémy s konsolidáciou demokracie.  Bolo by však veľmi nebezpečné považovať fragilný, nestabilný charakter demokracie v tomto regióne za typický fenomén „balkanizácie“ už aj s ohľadom na vývoj v Maďarsku, v ďalších postkomunistických štátoch, ale aj v niektorých starých členských štátoch EÚ, ako napr. v Taliansku počas vlády Silvia Berlusconiho.

Mimochodom, prvý prípad odstránenia legitímne zvolenej hlavy štátu v Európe azda od skončenia druhej svetovej vojny sa neobjavil na Balkáne, ale v rokoch 2003 - 2004 na Litve. Vtedajší prezident Rolandas Paksas bol v apríli 2004 v dôsledku obvinení o. i. zo zasahovania do privatizácie, prezradenia štátneho tajomstva, týkajúceho sa odpočúvania telefonických hovorov, svojmu sponzorovi podnikateľovi Jurijovi Borisovovi, ktorý bol v tom čase občanom Ruskej federácie a napokon neoprávneného poskytnutia litovského občianstva dotyčnému podnikateľovi. V decembri 2005 ho však litovský Najvyšší súd z celkového počtu 16 obvinení zbavil všetkých, s výnimkou posledne menovaného. Po impeachemente, ktorý sa niesol aj v znamení geopolitického súperenia medzi EÚ, resp. USA a Ruskom, však aj napriek súdnemu rozsudku litovské politické elity hľadajú bariéry, ako Paksasovi zabrániť zúčastňovať sa domáceho politického života na pôde Sejmu alebo v prezidentských voľbách.

Súčasná rumunská kríza by teda mala byť impulzom pre zefektívnenie monitoringu dodržiavania demokratických pravidiel v rámci celej EÚ a teda pre posilnenie politickej dimenzie európskej integrácie.  Zdá sa teda, že práve Maďarsko a Rumunsko budú predstavovať test stability demokracie nielen v regióne stredovýchodnej Európy, ale aj v celej EÚ. 

Tohtoročné udalosti na Balkáne sú nielen výsledkom vnútorného vývoja v tamojších štátoch, ale potvrdzujú aj tézu Mishu Glennyho[12], podľa ktorého konflikty na Balkáne v najnovších dejinách boli do značnej miery podmienené práve záujmami, resp. problémami, s ktorými zápasili vonkajší aktéri.