JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Kam miznú regionálne rozdiely

Priepastné regionálne rozdiely Slovenska sa často spomínajú medzi najzávažnejšími problémami nášho štátu. V tejto veci sa zhoduje ...

[Štefan Domonkos]

Turecko na križovatke

Na prvý pohľad sa zdá, že život v Istanbule sa nezmenil. Na cestách sú zápchy, ľudia sa ponáhľajú na trajekt alebo na autobus. Už ...

[Joachim Becker]

Ľudské práva neonacistov aj utečencov sú rovnaké

Predvčerom bolo 10. decembra, Medzinárodný deň ľudských práv. No oslavovať toto výročie vo chvíli keď na Maďarskej hranici, v Tompe, ...

[Peter Weisenbacher]

Socializmus a budovanie štátu

Kríza žánru | Európa | Roman Jančiga | 12.10.2015

_ma_small

Ferdinand Peroutka vo svojom opus magnum Budování státu spomína, ako sa v predvojnovej slovenskej spoločnosti pestoval špecifický druh politiky, ktorý sa sústredil na tvorbu kvetnatých deklarácií a snenie o veľkej budúcnosti Slovenska.

Zatiaľ čo charakteristickou črtou dobovej slovenskej spoločnosti bola rozšírená negramotnosť a hospodárska zaostalosť, sústredila veľká časť našich nepočetných elít svoju energiu na budovanie príbehov o našej morálnej čistote a fantáziám o nadchádzajúcej sláve Slovanov, najmä Ruska. Tieto príbehy možno bez preháňania označiť za únikovú cestu z depresívnej prítomnosti, v ktorej sa javil každý spoločenský pokrok ako zúfalo meškajúci a nedostatočný. Východiskom sa preto stalo spoliehanie sa na ďalekú budúcnosť, čo dokázalo poskytnúť dostatočné alibi pre panujúcu politickú pasivitu: „sami nič veľké nezmôžeme a nezmeníme. Raz však príde cár na bielom koni a vyvedie Slovensko z poroby, v ktorej proti svojej vôli upälo.“ Asi takto uvažovala slovenská inteligencia, sídliaca v Martine.

Ako blesk z čistého neba muselo preto pôsobiť, keď sa začiatkom 20. storočia nastupujúca generácia odmietla zmieriť s dlhodobo pestovanou taktikou vyčkávania. Zotrvačnosť spoločenských javov však vždy spôsobuje, že na ich prekonanie je treba ich radikálne popretie a diskreditácia všetkého, čo v minulosti slúžilo na ich odôvodnenie. Iba tak možno pochopiť, že inak svojou povahou skôr kompromisne vystupujúci Milan Hodža neváhal ešte ako mladík povedať: „My Slováci nemáme ani šľachty, ani vysokého kléru, ani veľkopriemyslu, že by nám taktika kázala daktorú z týchto vrstiev šetriť… Sme proletármi krajiny.“ Nespokojná a mladšia časť slovenských elít siahla k ideám socializmu a dobové spoločenské problémy začala vnímať pojmami triedneho boja. Tak sa zrodilo tzv. hnutie slovenských halen, čo bolo špecificky slovenským výrazom túžby po sociálnej spravodlivosti a politickej a národnej slobode. Dôraz však viac nebol ostentatívne dávaný na otázku jazyka. Do popredia sa dostali hospodárske otázky nemajetných spoločenských vrstiev – roľníkov a robotníkov. V tejto súvislosti citujeme Peroutkom uvádzané slová mladého Hodžu, ktoré najlepšie dokumentujú revolučného ducha, ktorý vstúpil začiatkom 20. storočia do našej spoločnosti: „Hospodárske pomery v Uhorsku – a naše slovenské nadovšetko, sú rozviklané neprirodzeným chvatom hospodárskeho liberalizmu. Náš ľud, vymaniac sa z urbárskeho poddanstva, octnul sa v drápoch kapitalizmu. Ešte ani neožil a už ho dusili latifundia a s deficitom pracujúce fabriky. “

Rovnaký radikalizmus možno badať aj u niektorých predstaviteľov mladej katolíckej inteligencie. Azda najvýpovednejším je predvojnové pôsobenie kňaza Ferdinanda Jurigu, ktorý sa sústreďoval na kritiku režimom vykonávaného „hospodárskeho vykorisťovania a sociálneho útlaku.“ Ako farár sa preto neváhal priamo angažovať pri riešení konkrétnych sporov medzi svojimi chudobnými farníkmi a vysokou šľachtou, čo pravidelne vyvolávalo konflikty s cirkevnou vrchnosťou. Juriga dokonca obhajoval drobné krádeže na panstvách veľkostatkárov a to tým, že podľa jeho názoru šlo o spravodlivé dorovnanie nízkych miezd vyplácaných pracujúcim.

Ako vidno, myšlienky socializmu a sociálnej spravodlivosti boli začiatkom 20. storočia v našej spoločnosti výrazne prítomné a ovplyvňovali zmýšľanie i činnosť predstaviteľov nastupujúcej generácie slovenských politikov. Keď sa v dôsledku rozpadu R-U monarchie v roku 1918 mnohí z nich stali určujúcimi osobnosťami ďalšieho spoločenského vývoja, našli si svoju cestu k životu aj niektoré ich radikálne názory.

Pozemková reforma

Revolučné zmeny, ktoré boli výsledkom porážky Rakúsko-Uhorska a Nemecka v prvej svetovej vojne, azda najviditeľnejšie v otázkach štátoprávneho usporiadania strednej Európy, výrazným spôsobom zasiahli aj majetkové vzťahy, ktoré sa v našom regióne formovali niekoľko storočí. Demokratizácia spoločenského života nebola vnímaná iba ako odstránenie dynastickej vlády jednej rodiny. Jej prejavom bolo aj volanie po spravodlivej redistribúcii majetku, ktorý bol vplyvom dlhého trvania feudálnych pomerov v našom regióne koncentrovaný v rukách úzkej skupiny vysokej šľachty a veľkostatkárov. Ducha doby najlepšie vystihuje krátke Hodžovo konštatovanie: „...po svetovej vojne nastáva veľký spoločenský presun. Robotník sa musí stať spolumajiteľom“. V rovnakom duchu sa vyjadroval aj Juriga, ktorý slovenskú otázku vždy artikuloval ako otázku „chlebovú“ a oslobodenie našej spoločnosti preto vnímal aj cez potrebu majetkového pozdvihnutia jej členov a to na úkor úzkej a bohatej triedy veľkostatkárov a šľachty. Pravdou je, že majetné uhorské vrstvy boli zväčša tvorené príslušníkmi maďarského národa a preto sa otázka majetkovej redistribúcie nerozlučne spájala aj s otázkou vyrovnania sa s maďarizačným snažením z dôb trvania Uhorska. V podobnej situácii boli v historických zemiach Česi k Nemcom a tak sa v československom štátotvornom pohybe celkom prirodzene spojili požiadavky na demokratizáciu spoločnosti a emancipácie spod národnostného útlaku s programom redistribúcie majetku.

Výsledkom tohto spojenia bola pozemková reforma, prijatá 16. apríla 1919. Predchádzal jej zákon o obstavení veľkostatkov, ktorý znemožnil akékoľvek zmeny vlastníctva pôdy bez štátneho súhlasu. Prvým zákonom samotnej reformy bol tzv. záborový zákon, ktorý stanovil, že všetká pôda presahujúca 150 ha poľnohospodárskej pôdy alebo 250 ha pôdy vôbec v rukách jedného majiteľa je štátom zabraná. Onedlho nato bol schválený zákon, ktorým sa zakazovalo veľkostatkárom vypovedať nájomné zmluvy s drobnými poľnohospodármi, čím bolo okrem iného dosiahnuté, aby najväčší držitelia pôdy nemohli pred zrealizovaným reformy okľukami previesť svoje majetky a tým sa vyhnúť zabraniu nimi vlastnených parciel. Nakoniec bol prijatý zákon o odškodnení za zabranú pôdu, ktorý pevne určil jej cenu, ktorá však bola podstatne nižšia, než cena pôdy na trhu.

Dôležitou súčasťou reformy bolo, že „bez náhrady bude převzat majetek příslušníků nepřátelských států, příslušníků bývalé panovnické rodiny Habsbursko-Lotrinské, majetek nadací spočívajících na právech ze šlechtictví“. Republika sa tak rozhodla pretrhnúť nie len politické, ale i majetkové putá s minulosťou a všetky väzby, pomocou ktorých by mohla bývalá vládnuca trieda významnejšie zasahovať do spoločenského diania.Je zaujímavé, že pri schvaľovaní reformy nebol zaznamenaný žiaden významnejší odpor. Podporovali ju najsilnejšie politické strany, prezident Masaryk alebo výborný dobový pozorovateľ a komentátor Ferdinand Peroutka. Demokratické sily si uvedomili, že aby mohla „vláda ľudu“ dlhodobo pretrvať, musí „ľud“ získať v republiku dôveru a priľnúť k nej. Iba vtedy, ak politická sloboda dokáže prerásť do zlepšenia podmienok každodenného života a keď nie je iba vecou dojímavých deklarácií, dokáže sa demokracia natrvalo usadiť a zapustí v spoločnosti hlboké korene. Že nejde iba o prázdne konštatovanie, toho najlepším dôkazom je príhoda, ktorú v II. diely Budovania státu spomína Peroutka. Keď moskevská centrálna celosvetového boľševizmu vyčítala československým komunistom nerevolučného ducha, odpovedali pražskí komunisti, že vďaka pozemkovej reforme nie je v našej spoločnosti žiadna revolučná nálada. Inými slovami, bez „kosáku a kladiva“ na svojej strane nemala komunistická strana žiadnu nádej na úspech. Možno preto konštatovať, že spolu so zavedením 8 hodinového pracovného času či všeobecného hlasovacieho práva, prispela pozemková reforma kardinálnym spôsobom k tomu, že široké spoločenské vrstvy, zložené prevažne z vidieckych roľníkov a robotníkov, zostali proti komunistickej propagande imúnne a dosiahnutie svojich cieľov videli v parlamentarizme a nie násilnom uchopení moci.

Toto poznanie zostalo v československých politických elitách silne prítomné i v ďalšom období. Masarykovskú demokraciu možno preto charakterizovať ako demokraciu socializujúcu, v ktorej je politická sloboda pevne spojená s pocitom majetkovej spravodlivosti. Nemožno sa preto čudovať, že politická generácia, pôsobiaca v období prvej republiky, zostala verná ideálom sociálnej spravodlivosti aj v období komunizmu, ktorý tieto ideály používal ako alibi. Výpovedným je v tomto smere v archíve dochovaný rozbor popredného prvorepublikového politika Ivana Dérera: „treba zdôrazňovať, že nie je zdravý zjav, keď nejaký hospodársky systém umožní, aby sa veľké bohatstvá sústreďovali v rukách jednotlivcov alebo malých skupín ľudí. Zdravý sociálny vývin vyžaduje decentralizáciu bohatstiev, participáciu čím väčšieho množstva občanov na nich, alebo na ich správe. Veľkými bohatstvami v rukách jednotlivcov a koncentráciou kapitálu a podnikania, vedených skupinami obmedzeného počtu ľudí a kontrolovaných len svojimi vlastnými majetkovými sobeckými záujmami, sú i demokratické inštitúcie nebezpečne paralyzované, čo môže viesť k tomu, že sa demokracia stane iba formalitou. “

Vďaka pozemkovej reforme a iným sociálne zameraným reformám tak k Československu pevne priľnuli široké spoločenské vrstvy. Na rozdiel od vývoja po roku 1989, považovali ČSR za svoj štát, za ktorý sa oplatí v prípade núdze položiť aj svoj život (mobilizácia 1938). Keď sa po páde komunizmu opätovne rozhodovalo o ďalšom smerovaní našej spoločnosti, prevahu získali sily, ktoré presadzovali presne opačnú politiku, ako Masarykovo Československo. Privatizácia a vytvorenie úzkej malopočetnej „kapitálotvornej vrstvy“ nedokázali poskytnúť občanom republiky silný pocit vlastenectva. To je azda dôvod, prečo v priebehu roku 1992, keď sa rozhodovalo o delení federácie, nechávala táto otázka väčšinu ľudí viac-menej chladných.

Bookmark and Share

Hodnotenie

8

Tento článok zatiaľ hodnotilo 152 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Odporúčame

Video

Čo s utečencami? vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2018 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist